Teológia

Príspevky z oblasti teológie.

Búrka v duši a Boh


Asi väčšina ľudí má svojich „démonov“. Mám nimi na mysli isté problémy, možno aj komplexy v tom jungovskom zmysle slova, taktiež vžité chyby a neresti generujúce ustavične sa opakujúce ťažkosti, ba produkujúce také situácie, ktoré sú skutočnou skúškou nášho postoja k Bohu a k celej „tej veci ohľadom našej spásy“. V takomto význame môžeme démonov klasifikovať jedným slovom ako kríž – asi každý máme nejaký svoj kríž.

Rovnako i ja mám svoj kríž, ktorý však nateraz netreba špecifikovať, pretože sa chcem vyjadriť na poli vzťahu osobitnej reakcie na môj kríž na jednej strane a Božej reality na druhej strane – na to poslúži len vyznanie, že jednoducho aj ja mám svojich démonov a bubákov, ktorí vytvárajú môj kríž. Nuž, a práve tento kríž, títo moji démoni, mi boli popudom k určitej náboženskej, priam až existenciálnej duchovnej kríze, ktorá bola v uplynulom mesiaci dosť divoká, takže ju môžem nazvať doslova búrkou v mojej duši. Blesky – ako vedľa na obrázku – prudko zasahovali celú moju osobu a celé srdce. Vzbúril som sa voči Bohu.

Keďže dnes ľutujem takúto reakciu na svoj kríž, chcel by som podať v nejakej forme svoju spirituálnu skúsenosť nadobudnutú počas obdobia búrky v mojej duši a možno sa podeliť o niekoľko formačných myšlienok, ktoré sú mi do ďalšieho duchovného života dobrým ponaučením.
-

Reflexívny kútik: Úvaha o srdci


Srdce v biblickom zmysle znamená hĺbku osobnosti, v ktorej prebýva Boží zákon: „Toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca.“ (Jer 31, 33) Isteže nehovoríme o srdci ako o pumpe kardiovaskulárneho systému organizmu. Matka Cirkev nás však učí, že srdce v semitskom zmysle slova je akýmsi príbytkom, kde sa zdržiavame len my sami, kde takpovediac bývame, kam zostupujeme do skrytosti, ktorú vie odhaliť len Boh. Dokonca ide o skrytý stred našej osobnosti, nedostupný nášmu rozumu. Je to miesto, kde sa rozhodujeme pre Boha alebo proti Bohu, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov (porov. KKC 2563).
-

Satan - Je skutočne porazený?


Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v určenom čase. Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.“ (1 Pt 5, 6-9)
-
Satan je veľmi mámivá a lživá bytosť, konkrétna osoba, jeden z bývalých Bohu najbližších anjelov - cherubínov. Démon. Otec lži. (porov. Jn 8, 44).

Do pekla je zvrhnutá tvoja sláva, zunenie tvojich hárf. Pod tebou je rozostretá chrobač a červy sú tvojou prikrývkou. Ako si padla z neba, žiarivá zornička! Zrazený si k zemi, čo si vládol nad národmi. Veď v srdci si si hovoril: »Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón, sídliť chcem na vrchu zhromaždenia, na stráňach severu. Vystúpim do výšin oblakov, prirovnám sa k Najvyššiemu!«“ (Iz 14, 11-14)
-

O lenivosti ako acédii alebo O duchovnom znechutení


Acedia. Toto latinské slovo gréckeho pôvodu mnohým nič nehovorí. To ani nie je čudné – horšie však je, že ak prezradíme jeho význam po slovensky, tak ho mnohé ovečky aj tak nepochopia správne. O čom je teda reč?

Acedia znamená po grécky „zlá nálada“, pričom v latinčine toto slovo nadobudlo špecifický význam „zlej nálady z objatia Božou láskou“ – a teda istú formu náboženskej záhaľky a predovšetkým znechutenia. Lenivosť ako siedmy kardinálny hriech nie je lenivosťou, o ktorej som písal v iných článkoch – čiže nie je len všeobecnou záhaľkou, nechuťou k práci a podobne. Acedia je niečo oveľa závažnejšie. Je to znechutenosť zo samotnej Božej lásky, čerpajúc z nedôvery v Boha. Ide, ako vraví učenie Cirkvi, o určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca (porov. KKC 2733). Ide skutočne o duchovnú znechutenosť v pravom zmysle slovaacedia. Aj Pán potvrdzuje túto veľmi častú záhaľku a znechutenie. V Getsemanskej záhrade v krvopotnej úzkosti žiada apoštolov, aby bedlili a modlili sa, pričom sám uznáva a okusuje ťarchu psychosomatických pochodov ľudského tela: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ (Mt 26, 41)
-

Sme naozaj my zlí, ak všetko zlo započalo Satanom?


V ostatnom čase som sa zamýšľal nad takouto otázkou dosť často. A veru, ak sú Satan a jeho démoni pôvodcami našich pokušení, do hĺbky ako anjeli ovplyvňujú naše srdcia a naše mysle, tak kde je tu priestor pre naše rozhodovanie? Ľudia, uvážte, sme tak veľmi, ale naozaj tak veľmi determinovaní fyziologicky, hormonálne, biochemicky, metabolicky, výchovou a životnými traumami a sklamaniami! Je kdesi v tejto spleti determinantov a limitujúcich faktorov priestor pre slobodu? Pre slobodné rozhodovanie?
-
Satan a jeho démoni všemožne bojujú proti ľudskej duši – snažia sa ju zlákať, oklamať, že Boh spôsobuje jej utrpenie, chcú dušu priviesť k malomyseľnosti a k tomu, aby si zúfala v beznádeji. Aby nedôverovala Bohu. Satanova nenávisť voči nám ľuďom je k smrti a k zúfalstvu nezmerná. My, kresťania, síce vieme, že Boh Satana už porazil (porov. Jn 16, 11), ale napriek tomu niektorí kresťania (napríklad ja) v sebe cítia, že Satan započal komplexnú devastáciu ich (nášho) života.

Ak Satan do hĺbky ovplyvňuje naše skutky, resp. ich sám predchádza intenzívnym pokušením, tak nepodlieha naša duša akejsi forme neslobody, ba až otroctvu hriechov v kontexte absencie slobodnej vôle? Mne sa akoby zdá, že za mnohé svoje zlé skutky ani nemôžem, pretože som tak charakterovo, temperamentom, mozgovou biochémiou a samozrejme silným klamaním Zlého neuveriteľne ovplyvňovaný, pričom hĺbka tohto vplyvu je skutočne principiálna a zásadná.

Sme naozaj zlí, alebo to všetko robí Satan, ktorý nás využíva len ako nástroj v boji proti Bohu?
-

Prečo Boh stvoril dušu, o ktorej vie, že bude zatratená?


V Katechizme katolíckej Cirkvi nachádzame takúto pasáž: „Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tomto odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha, ktorý nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2 Pt 2, 9 & KKC 1037).

Je medzi Vami, drahí čitatelia, niekto, kto očakáva na predloženú otázku jednoduchú a jednoznačnú odpoveď? Vari chcete počuť, ako si to mysleli niektorí teológovia v stredoveku, že jedny duše sú stvorené, aby sa na nich vyjavilo Božie milosrdenstvo, a potom sú iné duše, na ktorých sa má zjaviť Božia spravodlivosť? Ale toto učenie Cirkev napokon neprijala, o čom svedčí aj citovaný text z Katechizmu. Preto musíme ísť trochu hlbšie do problematiky a potrápiť si myseľ dôkladnejšie.
-
Rozdelil som celý výklad svojho názoru na štyri časti, ktoré sú však navzájom silne previazané.
-

Strach z Božieho trestu ako nástroj manipulácie s masami?


Tak, toto cítim ako bolestivú tému pre katolícku Cirkev – mnohí neveriaci a ateisti totiž zastávajú takýto názor. Aj Dr. House sa v jednej svojej epizóde tak vyjadril, že Cirkev stavia na strachu z Božieho trestu za hriech, a tak ovláda svoje ovečky. Strach z Božieho trestu za porušenie hriechológie ako impozantný nástroj manipulácie s obrovskými masami. To je, myslím, bolestivá téma, lebo to tak niekedy naozaj vyzerá. Ale pozrime sa na túto problematiku bližšie, ako sa má vec naozaj. Hm.

Badám tu dve roviny strachu z Božieho trestu. Jedna rovina je tvorená vyhrážkou cirkevného predstaviteľa (kňaza, rehoľníka, rehoľníčky, katechétu), že ak bude „ovečka“ toto a ono robiť, alebo toto a ono nerobiť, tak ju Boh potrestá, alebo možno priam zatratí a skončí tak v pekle. Druhá rovina je úzkostnou konštrukciou samotnej „ovečky“, ktorá na základe vlastného svedomia očakáva všade Boží trest, bojí sa konať tento a tamten hriech a – keďže je prirodzene hriešna – žije neustále v blízkosti mučivého nebezpečenstva v podobe zatratenia. A samozrejme aj takáto úzkostná konštrukcia je vyprodukovaná takpovediac „kresťanskou výchovou“.
-

Redakčné články