Špiritualita

Špiritualita a duchovný život.

Dotyk kríža

Z katechézy Svätého Otca: Mária Magdaléna ako apoštolka nádeje

...Každý človek je jedným príbehom lásky, ktorý Boh píše na tejto zemi. Každý z nás je príbehom lásky Boha. A každého z nás Boh volá vlastným menom: pozná nás po mene, hľadí na nás, očakáva nás, odpúšťa nám, je s nami trpezlivý. Je to pravda, či nie? Každý z nás má túto skúsenosť.

A Ježiš ju oslovuje: «Mária!»: revolúcia jej života, revolúcia určená k pretvoreniu existencie každého muža a ženy, sa začína menom, ktoré zaznieva v záhrade prázdneho hrobu. Evanjeliá nám opisujú Máriinu radosť: Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je radosťou dávkovanou po kvapkách, ale jedným vodopádom zahrňujúcim celý život.

Deň matiek – Nič nie je samozrejmé! - zo zamyslenia pátra M. Bubáka

...Pred časom sa premietal v našich kinách americký film Medisonské mosty. Bol to veľmi silný film so silným príbehom. Pojednával o kríze istej ženy v strednom veku, ktorá žila so svojím manželom na jednej s odľahlých fariem amerického vidieka. Nebudem tu rozoberať samotný príbeh, krízu a jej vyriešenie. To čo si tu skorej chcem všimnúť je spôsob výstavby deja filmu. Film sa vlastne rozvíja na základe denníka, ktorý po smrti tejto ženy čítajú jej deti, syn a dcéra. Denník nájdu kdesi medzi vecami, ktoré po sebe zanechala ich zomrelá matka. Udalosť, ktorú v ňom popisuje, a ktorá sa stala pod kladom pre film, sa odohrala dávno, veľmi dávno, snáď tridsať rokov dozadu, keď títo dvaja, syn a dcéra, dnes už v dospelom veku, boli ešte malými drobnými deťmi. Čo je veľmi prekvapujúce na tomto príbehu je obdiv a úžas, ktorý prežívali deti spomínanej ženy pri čítaní jej denníka. Bol to obdiv a úžas nad jej vnútorným životom, o ktorom ani najmenej netušili, že ho táto ich matka má taký bohatý. Matka o svojom živote, o svojich príbehoch a o mnohých svojich pocitoch nerozprávala nikomu. Ani svojmu manželovi a tobôž svojím deťom. Mohli by sme sa pýtať prečo? Jedným z dôvodov by mohlo byť to, že každý jeden z nás máme v sebe veci, ktoré považujeme za svoje tajomstvá a neradi o nich hovoríme. Najlepším riešením pre nás je zobrať si ich do hrobu. Alebo ich jednoducho napísať na papier a tak ich dostať zo seba von. No ďalším dôvodom môže byť aj to, že na ten náš vnútorný svet sa nás nikto nikdy nepýtal. A nie je ľahké hovoriť o svojich vnútorných pocitoch človeku, ktorý sa o náš vnútorný svet nezaujíma. Toto je časté v manželstvách či v rodinách. Žijú vedľa seba dvaja (či viacerí) ľudia a v skutočnosti títo ľudia sú si úplnými cudzincami. Nikdy si ten svoj svet jeden druhému neotvoria.

Modlitba pápeža Františka k Ružencovej Panne z Fatimy

modlitba pápeža Františka, ktorú predniesol v piatok 12. mája 2017 v Kaplnke zjavení počas svojej 19. apoštolskej cesty vo Fatime.

Zdravas’ Kráľovná, blahoslavená Fatimská Panna, Panna Nepoškvrneného srdca, útočisko a cesta, ktorá vedie k Bohu! Ako pútnik Svetla, ktoré k nám prichádza z tvojich rúk, vzdávam vďaku Bohu Otcovi, ktorý v každom čase a na každom mieste koná v dejinách ľudstva; ako pútnik pokoja, ktorý ohlasuješ na tomto mieste, vzdávam chválu Kristovi, nášmu pokoju, a vyprosujem pre svet svornosť medzi všetkými národmi; ako pútnik nádeje, ktorú oživuje Duch, prichádzam ako prorok a posol, ktorý všetkým umyje nohy za jedným stolom, ktorý nás spája.

Nedeľa– v týždni modlitieb za duchovné povolania

ZA KŇAZOV

Svätý otec František v Posolstve k 54. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania píše:

Z posolstva pápeža Františka na Nedeľu Dobrého pastiera 2017

...Ježiš ide po našom boku. Pred otázkami, ktoré vyvstávajú v srdci človeka a výzvami, ktoré prináša realita, sa môžeme cítiť bezradní, bez dostatočnej energie a nádeje. Je tu riziko, že kresťanské misie sa budú javiť ako číra, neuskutočniteľná utópia, alebo aspoň ako niečo, čo presahuje naše sily. Ak však kontemplujeme vzkrieseného Ježiša, ktorý kráča po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 15), naša nádej môže znovu ožiť. V tejto evanjeliovej udalosti nachádzame skutočnú „liturgiu cesty“, ktorá predchádza liturgiu slova a lámania chleba a ktorá nám hovorí, že pri každom našom kroku je Ježiš po našom boku. Dvaja učeníci – zranení pohoršením kríža – sa vracajú domov cestou porážky: v srdci si nesú zlomenú nádej a neuskutočnený sen. Radosť evanjelia u nich nahradil smútok. Čo urobí Ježiš? Nesúdi ich, ide s nimi po tej istej ceste a namiesto vytvorenia múru, otvorí cestu. Pomaly premieňa ich malomyseľnosť. Keď im hlása slovo a láme chlieb, zapaľujú sa im srdcia a otvárajú oči. Rovnako ani kresťan nie je pri plnení misionárskeho záväzku sám, ale aj v námahách a nepochopeniach zakusuje, „že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 266).

Sobota– v týždni modlitieb za duchovné povolania

SOBOTA
ZA SLOBODNÝCH - OSOBY USKUTOČŇUJÚCE SVOJE POVOLANIE AKO LAICI V CIRKVI

Svätý otec František v Posolstve k 53. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania píše:

Redakčné články