Jeden z najlepších fyzikov 20. storočia - nositeľ Nobelovej ceny (1965) Richard Feynman sa narodil pred sto rokmi – 11. mája 1918. Jeho vynikajúce prednášky z fyziky sa stali povestným vzorom dobrého skúmania prírody a vysvetľovania vedy. Boli preložené do mnohých jazykov a vydávajú sa dodnes.
Jeho didaktický prístup k študentom môže však byť veľmi dobrou inšpiráciou aj pre vyučovanie humanitných odborov.
Feynmanova skúsenosť môže pomôcť objaviť, prečo ani veľké úsilie počas štúdia nemusí prinášať dostatok dobrého ovocia.
Môže sa to týkať i štúdia teológie. Hodnotiac strom podľa ovocia – pastorácii aj duchovnému sprevádzaniu k osobnému rastu viery príliš často čosi dôležité chýba. A hoci teológovia do štúdia teológie investovali veľa úsilia a času, vôbec to nemusí znamenať, že si tento deficit uvedomujú. Feynman zistil, že niečo také sa prihodilo aj brazílskym študentom fyziky.
A zdá sa, že niečo podobné sa deje aj v teológii. Zatiaľ si to nikto veľmi nevšimol?

...Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15,9). - Ostať v Ježišovej láske. Prebývať v prúdiacej Božej láske, trvalo sa v nej udomácniť, to je podmienkou ako zaistiť, aby naša láska postupne nestratila na svojom zápale a odvahe. Aj my - tak ako Ježiš a v Ježišovi - máme s vďačnosťou prijímať lásku, ktorá pochádza od Otca a ostať v tejto láske, usilujúc sa neodlúčiť sa od nej egoizmom a hriechom. Je to plán náročný, ale nie nemožný.

Predovšetkým je dôležité uvedomiť si, že Kristova láska nie je nejakým povrchným sentimentom. Je základným postojom srdca, ktorý sa prejavuje životom podľa jeho vôle. Ježiš totiž hovorí: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (v. 10). Láska sa uskutočňuje v každodennom živote, postojmi, činmi; ak nie, potom je iba niečím iluzórnym. Sú to iba slová, slová, slová: to však nie je láska. Láska je vždy konkrétna, každý deň. Ježiš od nás žiada, aby sme zachovávali jeho prikázania, ktorých zhrnutím je toto: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“

Možno si ešte pamätáte zo školských lavíc, konkrétne z hodín literatúry, myšlienku tzv. zbytočného človeka. Vo svojich literárnych dielach sa ňou zaoberali najmä ruskí romantickí spisovatelia 19. storočia, napríklad Gončarov vo svojom Oblomovovi, Puškin v Eugenovi Oneginovi či Turgenev v Rudinovi. Zbytočný človek (лишний человек, lišnij čelavek) bol zvyčajne šľachtic alebo príslušník vyššej vrstvy, ktorý bol síce talentovaný a schopný, no aj napriek tomu sa nehodil na žiadnu bežnú kariéru. Buď sa bál riskovať, alebo sa nevedel rozhodnúť, alebo odmietal prevziať zodpovednosť za čokoľvek. V dôsledku toho sa stane lenivým, neúspešným, vo vzťahu k svojmu životu úplne pasívnym a tak vlastne celkom zbytočným. Nič neprodukuje a nič po ňom neostáva. Je to jednoducho človek na ťarchu.

...Mučeníci, mnohí svätci žili takto, „s vedomím, že sú služobníkmi“, uviedol Svätý Otec. Ježiš v evanjeliu pripája ďalšie upozornenie: „Viem, koho som si vyvolil“ a dodáva: „Viem, že jeden z vás ma zradí“. Preto pápež František v závere homílie všetkých vyzval, aby vo chvíli ticha nechali na sebe spočívať Pánov pohľad:

„Znamená to dovoliť, aby Ježišov pohľad do mňa vstúpil. Pocítime mnohé veci: lásku, alebo možno nepocítime nič..., budeme akoby zablokovaní alebo zacítime hanbu. Dovoľme však vždy, aby na nás spočinul Ježišov pohľad. Ten istý pohľad, s ktorým hľadel pri večeri, v ten večer, na svojich. Pane, ty poznáš a vieš všetko.“

Naša modlitba sa má stať kvasom, ktorá prekvasí celý náš život, všetko, čo prežívame, čo zamýšľame, aj čo robíme.