...V gréckom jazyku, v ktorom je napísané Evanjelium, je toto blahoslavenstvo vyjadrené slovesom nie v trpnom tvare, ale v činnom: „plačúci“ - plačú, avšak zvnútra. [pozn.: v tal. je trpný tvar „sú v plači“]. Ide o postoj, ktorý sa v kresťanskej spiritualite stal ústredným a ktorý otcovia púšte, prví mnísi dejín, nazývali „penthos“, čiže vnútorná bolesť, ktorá nás otvára pre vzťah s Pánom a s blížnym - pre obnovený vzťah s Pánom a s blížnym.

Tento plač môže mať v Písme dva aspekty: prvý je nad smrťou či utrpením niekoho. Ďalším aspektom sú slzy nad hriechom – nad vlastným hriechom – keď srdce krváca v ľútosti nad tým, že urazilo Boha a blížneho.

Ide teda o postoj lásky k druhému človeku vyjadrený spätosťou s ním až do tej miery, že zdieľame jeho bolesť. Sú ľudia, ktorí zostanú v odstupe, o krok vzad; avšak je dôležité, aby si druhí našli cestu do nášho srdca.

„Boh stvoril všetkých ľudí „aby sa mu podobali,“ teda aby sa niečo udialo medzi Stvoriteľom a stvorením.

Musíme si položiť otázku: čo sa myslí tým „chudobní“? Ak by Matúš použil iba toto slovo, jeho význam by bol jednoducho ekonomický, čiže poukazoval by na osoby, ktoré majú málo prostriedkov na živobytie alebo žiadne a potrebovali by pomoc od druhých.

Avšak Matúšovo evanjelium, na rozdiel od toho Lukášovho, hovorí o «chudobných v duchu». Čo to znamená? Duch je podľa Biblie dychom života, ktorý Boh odovzdal Adamovi; je našou najhlbšou dimenziou, takzvanou duchovnou dimenziou, tou najdôvernejšou, tou, ktorá nás činí ľudskými osobami, je hlbokým jadrom nášho bytia. Takže „chudobní v duchu“ sú tí, ktorí sú a cítia sa byť chudobnými, žobrákmi, v hĺbke ich bytia. Ježiš ich vyhlasuje za blahoslavených, pretože takým patrí Nebeské kráľovstvo.

Koľkokrát nám hovorili pravý opak! Je treba byť niečím v živote, byť niekým... Je treba urobiť si meno... A tu sa rodí samota a nešťastie: ak ja musím byť „niekým“, potom súperím s ostatnými a žijem v nutkavej obave o svoje ego. Ak neprijmem to, že som chudobný, znenávidím všetko, čo mi pripomína moju krehkosť. Pretože táto krehkosť mi prekáža, aby som sa stal dôležitou osobou, bohatým človekom nielen peniazmi, ale aj povesťou, všetkým.

Štyridsať dní po Vianociach oslavujeme Pána, ktorý vstupujúc do chrámu, ide v ústrety svojmu ľudu.

...Známa grécka báj hovorí o životnej voľbe Heraklesa. Ako tak uvažoval na svojich potulkách nad životnou cestou, zbadal, ako sa k nemu blížia dve ženy. Prvá, oblečená do bieleho rúcha, išla pomaly a pokojne. Druhá, v nádherných šatách obšitých zlatom a drahými kameňmi, kráčala tanečným krokom, cestou sa upravovala  a obzerala. Predbehla prvú a ihneď Heraklesa oslovila:
„Nevieš, Herakles, aký život si vybrať? Vyvoľ si mňa za sprievodkyňu. Poznám najpríjemnejšiu cestu. Nebude ťa trápiť nijaká práca a nijaká námaha a každý večer ťa bude očakávať mäkké lôžko. Cudzí ľudia budú pracovať, a ty budeš užívať výsledky ich usilovnosti.”

Čo je večný život? Je to nebo – prebývanie s Kristom v radosti Otca, pričom budú prekonané všetky naše predstavy o radosti, ktoré ako ľudia máme.

...Každé blahoslavenstvo pozostáva z troch častí. Najprv je tu vždy slovo „blahoslavení“; potom prichádza situácia, v ktorej sa blahoslavení nachádzajú: chudoba ducha, žiaľ, hlad a smäd po spravodlivosti, a tak ďalej; nakoniec je tu dôvod blahoslavenstva uvedený spojkou „lebo“: „Blahoslavení títo, lebo...; blahoslavení tamtí, lebo...“ Je teda osem takýchto blahoslavenstiev a bolo by pekné naučiť sa ich naspamäť, aby sme si ich opakovali a mali doslova v mysli a srdci tento zákon, ktorý nám dáva Ježiš.

Venujme pozornosť tejto skutočnosti: dôvodom blahoslavenstva nie je aktuálna situácia, ale to nové, čo blahoslavení dostávajú do daru od Boha: „lebo ich je nebeské kráľovstvo“, „lebo oni budú potešení“, „oni budú dedičmi zeme“ a tak ďalej.