Prežívame posledné chvíle adventu, ktorý nám pripomína ten dejinný advent, čiže očakávanie príchodu Mesiáša na túto zem.

...Plodnosť je milosť, ktorú si vyprosujeme od Boha. Je to dobrodenie mať deti, ktoré nám zatvoria oči pri našej smrti, povedal Svätý Otec, a uviedol príklad starého misionára v Patagónii. Ako deväťdesiatročný hovoril, že život mu prešiel ako jeden dych, no počas svojej poslednej choroby mal pri sebe množstvo duchovných detí. Pápež František nakoniec upriamil pozornosť na blížiace sa Vianoce:

„Tu sú prázdne jasličky. Môžeme sa tam pozrieť. Môže to byť symbol nádeje, pretože príde Dieťa. Môže to byť muzeálny predmet, prázdny po celý život. Naše srdce je takými jasľami. Aké je moje srdce? Je prázdne, stále prázdne - ale je otvorené neustále prijímať a darúvať život? Aby prijímalo a bolo plodným? Alebo bude zakonzervované ako muzeálny objekt, ako srdce, ktoré nikdy nebolo otvorené pre život a pre darovanie života?“

...Zakaždým, keď Máriu uznáme ako „milosti plnú“, robíme jej tej najväčší kompliment, rovnaký, aký jej urobil Boh. Krásnym komplimentom pre ženu je zdvorilým spôsobom jej povedať, že vyzerá mlado. Keď hovoríme Márii, že je „milosti plná“, v istom zmysle jej hovoríme aj toto, no na vyššom stupni. Vskutku, vnímame ju ako stále mladú, pretože nikdy nezostarla hriechom. Jediná vec totiž dáva zostarnúť, zostarnúť vnútorné: nie vek, ale hriech. Hriech robí starými, pretože spôsobuje skôrnatenie srdca. Zatvára ho, robí ho necitlivým, necháva ho ochabnúť. Avšak v tej, ktorá je „milosti plná“, niet miesta pre hriech. A tak je stále mladá, je „mladšia než hriech“, je „mladšia než celé ľudstvo“ (G. Bernanos, Denník vidieckeho farára, II, 1988, s. 175).

Na slávnosť Nepoškvrneného počatia sa v nás rodí podozrenie, že človek, ktorý vôbec nehreší, je v podstate nudný, že v jeho živote chýba akýsi dramatický rozmer nezávislosti, že súčasťou pravého ľudst

Nádej nie je prázdnym optimizmom, ktorý vzniká z naivnej istoty, že budúcnosť bude nutne lepšia ako minulosť.

Ježiš príde na konci vekov, aby súdil všetky národy, ale prichádza k nám dennodenne, rozličnými spôsobmi, a prosí nás o prijatie.

...Ako vieme, v Palestíne vždy, keď slnko zapadne, začne byť veľmi zima. Z toho dôvodu zvykli pastieri, ktorí pásli aj ovce aj kozy, na noc svoje stáda deliť. Kozy, ktoré sú pred zimou odolnejšie nechali vonku a ovciam, ktoré zimu a nepriaznivé počasie znášajú ťažšie, hľadali nejakú skrýšu, napríklad dieru v skale. Ježiš tento príklad zo života pastierov využíva na to, aby nás učil o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Čo nám zostane, keď všetko ostatné z nášho života odíde? Iba jedno: naša láska, ktorú sme prejavili voči iným.

Kto to boli tí „iní“, ktorí v Ježišovej dobe potrebovali pomoc, bolo každému dobre známe: boli to hladní, smädní, pocestní, nahí, chorí, väzni (por. Iz 58, 6-7). Ježiš sa s týmito ľuďmi stotožňuje a hovorí, že čokoľvek niekto urobí pre jedného z týchto núdznych, urobil to vlastne jemu samému.