Po 150-tich rokoch od jeho vyhlásenia za patróna Katolíckej cirkvi blahoslaveným Piom IX. 8. decembra 1870 by som preto chcel – ako hovorí Ježiš –, aby „z plnosti srdca prehovorili ústa“ (porov. Mt 12, 34), keď sa s vami podelím o niekoľko osobných úvah o tejto mimoriadnej postave, ktorá je taká blízka každému z nás v našej ľudskej situácii. Táto moja túžba ešte vzrástla počas mesiacov pandémie, v ktorých sme mohli uprostred krízy, ktorá nás postihla, zakúsiť, že „naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú v titulkoch novín a časopisov ani na veľkých pódiách najnovších televíznych  show, ale bezpochybne práve oni dnes píšu rozhodujúce príbehy našich dejín: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám. [...] Koľkí ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť kríze a ako ňou prechádzať, prispôsobiac svoje zvyky, hľadiac dopredu a povzbudzujúc k modlitbe. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých.“[6] Všetci môžu objaviť vo sv. Jozefovi – mužovi, ktorý nepozorovane prechádza okolo, mužovi bežného, nenápadného a skrytého života – orodovníka, oporu a sprievodcu v ťažkých chvíľach. Svätý Jozef nám pripomína, že všetci tí, čo sú zdanlivo skrytí alebo sú „v tieni“, môžu v dejinách spásy zohrávať nenahraditeľnú úlohu. Všetkým im patria slová uznania a vďaky.

"Čas, ktorý som uzdravením dostal, beriem ako dar navyše," povedal v rozhovore pre web Olomouc.cz arcibiskup Jan Graubner, ktorého na konci novembra naplno zasiahla choroba Covid-19.

Teba, Bože, chválime, teba, Pane, velebíme...“ Mohlo by sa to zdať sileným ďakovať Bohu na konci takého roka, ako je tento, poznačený pandémiou. Myšlienky smerujú k rodinám, ktoré stratili jedného či viacerých členov, myslíme na tých, ktorí boli chorí, na tých, ktorí trpeli osamelosťou, na tých, ktorí prišli o prácu...

Občas sa niekto pýta: aký je zmysel takejto drámy? 
Netreba sa nám unáhliť pri odpovedi na túto otázku. Na naše najúzkostlivejšie otázky typu „prečo“ ani Boh neodpovedá odvolávaním sa na „vyššie dôvody“. Božia odpoveď prechádza cestou vtelenia, ako budeme o malú chvíľu spievať v antifóne na Magnifikat: „Boh nás vo svojej veľkej láske miluje; preto poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu“.

Taký Boh, ktorý by obetoval ľudské bytosti nejakému veľkému plánu, hoc aj tomu najlepšiemu možnému, isto nie je tým Bohom, ktorého nám zjavil Ježiš Kristus. Boh je otec, „večný Otec“, a ak sa jeho Syn stal človekom, je to pre nesmierny súcit jeho otcovského srdca. Boh je Otec a je pastier, a ktorý pastier by považoval za stratenú čo i len jednu ovečku uvažujúc tak, že mu ich ostáva ešte mnoho? Nie, takýto bezcitný a neľútostný boh neexistuje. Toto nie je ten Boh, ktorého my „chválime“, a ako „Pána velebíme“.

„Svätý Štefan, kým znášal údery dopadajúcich kameňov nenávisti, vracal im naspäť slová odpustenia. Tým zmenil dejiny.

Slávny patriarcha sv.

...„Chlapček sa nám narodil“ (Iz 9,5). Prišiel nás zachrániť! On nám ohlasuje, že bolesť a zlo nemajú posledné slovo. Vzdávať sa pred násilím a nespravodlivosťou by znamenalo odmietnuť radosť a nádej Vianoc.

V dnešný sviatočný deň sa zvlášť obraciam v myšlienkach na tých, čo sa nenechávajú premôcť nepriaznivými okolnosťami, ale sa usilujú prinášať nádej, útechu a pomoc, ujímajúc sa tých, čo trpia a sprevádzajúc tých, čo sú osamotení.

Ježiš sa narodil v maštali, no zahrnutý láskou Panny Márie a sv. Jozefa. Tým, že sa narodil v tele, Boží Syn posvätil rodinnú lásku. Moje myšlienky smerujú v tejto chvíli k rodinám: k tým, čo sa dnes nemôžu spolu stretnúť, ako aj k tým, čo sú donútené zostať doma.

...Koľkokrát – teraz sa zamyslime nad sebou – koľkokrát je náš život plný odkladania, aj duchovný život! Napríklad: viem, že je dobré pre mňa sa modliť, ale dnes na to nemám čas... „Zajtra, zajtra, zajtra, zajtra...,“ odkladáme veci: urobím to zajtra. Viem, že pomôcť niekomu je dôležité – áno, mám to urobiť: ale odložím to na zajtra. A zas je to ten istý sled opätovného „zajtra“ - odkladania vecí. Dnes, s Vianocami predo dvermi, Mária nás pozýva neodkladať veci, ale povedať „áno“: „Treba sa mi modliť? – Áno.“ A modlím sa. „Treba pomôcť druhým? – Áno, čo treba spraviť?“ A urobím to. Bez odkladania. Každé „áno“ niečo stojí. Každé „áno“ niečo stojí, ale vždy menej ako stálo ju to odvážne „áno“, to odhodlané „áno“, to „nech sa mi stane podľa tvojho slova“, ktoré nám prinieslo spásu.

A my, aké „áno“ môžeme povedať my? V tomto ťažkom čase, namiesto lamentovania nad tým, v čom všetkom nás pandémia obmedzuje, urobme niečo pre toho, kto má menej ako my: nie entý darček pre nás a pre našich priateľov, ale pre núdzneho, na ktorého nik nemyslí! A ešte ďalšia rada: aby sa Ježiš narodil v nás, pripravme si srdce: poďme sa pomodliť. Nenechajme sa „poháňať vpred“ konzumizmom: „musím nakúpiť darčeky, musím urobiť to a hento...“ Ten chvat stihnúť toľko vecí... To, čo je dôležité, je Ježiš. Konzumizmus nám, bratia a sestry, ukradol Vianoce. V jasličkách v Betleheme nie je nijaký konzumizmus: tam je realita, chudoba, láska. Pripravme si srdce, ako urobila Mária: nech je slobodné od zla, pohostinné, pripravené na návštevu Boha.