Špiritualita

Špiritualita a duchovný život.

Z katechézy pápeža Františka: Novosť kresťanskej nádeje

...Kresťanská nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý vždy tvorí niečo nové v živote človeka, tvorí niečo nové v dejinách, tvorí niečo nové vo vesmíre. Náš Boh je Bohom, ktorý tvorí nové veci, lebo je Bohom prekvapení. [Teda] nové veci a prekvapenia.

Nie je kresťanské kráčať s pohľadom upretým do zeme – ako to robia ošípané: vždy tak kráčajú – bez toho, aby pozdvihli oči k horizontu. Akoby sa celé naše putovanie skončilo tu, na piadi pár metrov cesty; akoby v našom živote neexistovala žiadna méta, žiaden cieľ; akoby sme boli nútení túlať sa bez toho, že by naše námahy mali nejaký dôvod. Toto nie je kresťanské.

citát dnešného dňa

Z dnešného príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

...Aká je viera každého z nás a viera nášho spoločenstva? Loďkou je život každého z nás, ale i život Cirkvi; protivietor zas predstavuje ťažkosti a skúšky. Petrovo zvolanie: „Pane, rozkáž, aby som prišiel k tebe!“ a jeho výkrik: „Pane, zachráň ma!“ sa veľmi podobajú našej túžbe cítiť Pánovu prítomnosť, ale aj strachu a úzkosti, ktoré sprevádzajú najťažšie momenty nášho života a života našich spoločenstiev, poznačeného vnútornou krehkosťou i vonkajšími ťažkosťami.

Petrovi v tej chvíli nestačilo Ježišovo spoľahlivé slovo, ktoré bolo akoby natiahnutým lanom, ktorého sa možno prichytiť a tak čeliť zradným a búrlivým vodám. Je to niečo, čo sa môže prihodiť aj nám. Keď sa človek silno nechytí Pánovho slova, väčšiu istotu hľadá v horoskopoch a čítaní z karát, začína sa potápať. Inými slovami, jeho viera nie je veľmi pevná. Dnešné evanjelium nám pripomína, že viera v Pána a v jeho slovo nás nevedie cestou, na ktorej je všetko ľahké a pokojné, a kde sa vyhneme búrkam života. Viera nás uisťuje o Prítomnosti, o Ježišovej prítomnosti, ktorá nás poháňa prekonávať životné búrky; dáva nám istotu, že je tu ruka, ktorá nás uchopí, aby nám pomohla čeliť ťažkostiam a ukázala nám cestu aj v tme. Viera skrátka nie je únikom pred problémami života, ale je oporou pri kráčaní životom a dodáva mu zmysel.

Sťažovanie sa Bohu

Najrozsiahlejšia kniha v Biblii je kniha žalmov. Je to modlitebná kniha Božieho ľudu.

Zo zamyslenia p. Milana Bubáka SVD: Skúška viery apoštolov

...Žijeme v znamení a v tieni kríža a tam patrí aj noc samoty, neúspechu, pocitu, že nás opustil Boh a že náš údel je nezmyselný. Boh nás teda musí občas do tieňa kríža strčiť nasilu, pretože my sa mu snažíme vyhýbať. Po každom úspechu duchovného života alebo povolania takmer s istotou na človeka príde „tmavá noc duše“ a človek nechápe, prečo táto skúška prišla práve na neho a práve teraz. Biblická odpoveď je v slovách „Hneď, ako Ježiš nasýtil zástupy im rozkázal...“ (v slovenskom texte namiesto slova „Hneď“ na začiatku vety je slovo „Len čo“, čo je však to isté). Pán nenechá svojich vyvolených vychutnať radosť z úspechu zázračného nasýtenia, ale hneď ich podrobuje trpkej nočnej skúške nervov a svalov. Boh svojich spolupracovníkov nešetrí a práve po radostiach úspechu na nich posiela skúšku viery. Kto dostal milosť radosti, dostáva obyčajne aj test, v ktorom sa má možnosť osvedčiť. Ako každý deň, aj deň viery má svoju noc a ako každé more, aj more Božie obsahuje chvíľky slnka a radosti, ale aj chvíľky nepokoja a búrky.

Konečne nesmieme prehliadnuť, že to slovíčko „hneď“ sa v našom príbehu o skúške nachádza ešte raz. V okamihu najväčšej úzkosti a nebezpečenstva, keď Petrovi hrozí, že sa utopí, a on volá o pomoc evanjelista píše: „Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho.“ „Boh dopúšťa, ale neopúšťa. Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia“, hovorí ľudová múdrosť a tieto jej slová sú vyjadrením presvedčenia, ktoré žiari nielen z nášho dnešného úryvku, ale aj z iných miest evanjelia. Na túto pravdu by sme preto nemali nikdy, obzvlášť keď sa nachádzame vo svojej „temnej noci“, zabudnúť. Oddaná dôvera v Pána, z nej plynúca nám tak pomôže prekonať každú skúšku viery a poslušnosti.

…no nemohli posadnutého uzdraviť…


Upravená snímka filmu Evanjelium podľa Matúša, INTERNATIONAL BIBLE SOCIETY

Liturgický kalendár nám na sobotu ponúka z Matúšovho evanjelia príbeh o uzdravení posadnutého (Mt 17, 14-20).
Porovnajme túto biblickú udalosť s dnešnou praxou podľa slov dvoch pápežov:
Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“:
Pavol VI. – Ecclesiam suam 10-11
František – Evangelii gaudium 26

To nabáda k otázke: Prečo ani mnohí dnešní Ježišovi služobníci nevedia uzdraviť mnoho ľudí s ťažkosťami podobnými tým, aké uzdravoval Ježiš?
Veď Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14, 12-14)

Redakčné články