...My máme mnoho spôsobov ako utešiť, od tých najautentickejších, od tých najbližších, až k tým najformálnejším, akými sú kondolenčné telegramy: „Hlboko zarmútený nad...“. To nikoho neuteší, je to len trik, útecha ako formalita. Ako však utešuje Pán? Toto je dôležité vedieť, aby sme sa aj my, keď v našom živote budeme musieť prechádzať chvíľami smútku, naučili vnímať, aká je skutočná útecha od Pána.

A v tejto stati evanjelia vidíme, že Pán utešuje vždy zblízka, s pravdivosťou a v nádeji. To sú tri črty Pánovej útechy. Zblízka, nikdy nie na diaľku: som tu. To krásne slovo: „Som tu“. „Som tu, s vami“. A mnohokrát v tichu. Ale vieme, že on je tu. Je prítomný stále. Je to tá blízkosť, ktorá je štýlom Boha, aj pri vtelení – stať sa voči nám blízkym. Pán utešuje blízkosťou. A nepoužíva prázdne slová, naopak uprednostňuje ticho. Silu blízkosti, prítomnosti. A hovorí málo. Je však nablízku.

...Ale tiež Ježiš, dobrý pastier – ako hovorí Peter v prvom čítaní, «trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach. On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa» (1 Pt 2,21-23) – bol mierny.

Jeden zo znakov  dobrého pastiera je miernosť, tichosť. 

Dobrý pastier je mierny. Pastier, ktorý nie je mierny, nie je dobrým pastierom. Niečo ukrýva, pretože miernosť sa ukazuje taká, aká je, bez toho, aby sa bránila. Ba pastier je nežný, má tú nežnosť blízkosti, pozná každú jednu ovcu po mene a stará sa o každú z nich akoby bola jediná, až do tej miery, že pri návrate domov po dni plnom práce, on unavený si všimne, že mu jedna chýba, vychádza znova pracovať, aby ju hľadal a sám ju prináša, nesie ju na pleciach (porov. Lk 15,4-5). Toto je dobrý pastier, toto je Ježiš, toto je ten, kto nás všetkých sprevádza na ceste života.

Božie slovo tejto nedele nám znova predkladá jednu základnú a stále fascinujúcu tému Svätého písma: pripomína nám, že Boh je pastierom ľudstva.

Dnešné evanjelium, vsadené do kontextu dňa Veľkej noci, rozpráva príbeh o dvoch učeníkoch z Emauz (porov. Lk 24,13-35). Je to udalosť, ktorá sa začína i končí kráčaním. Zachytáva totiž cestu učeníkov, ktorí skormútení z toho, ako dopadli udalosti s Ježišom, zanechali Jeruzalem a vracajú sa domov, do Emauz, kráčajúc asi jedenásť kilometrov. Táto cesta sa odohráva počas dňa a poväčšine ide o zostupovanie smerom dolu. A je tu aj cesta späť: ďalších jedenásť kilometrov, avšak v čase nastávajúcej noci, čiastočne vystupujúc smerom hore, a to po predošlej celodennej namáhavej trase do Emauz.

Ide teda o dve cesty: jednu nenáročnú cez deň a druhú namáhavú počas noci. A predsa sa tá prvá odvíja v zármutku, kým tá druhá v radosti. Na prvej ceste kráča po boku učeníkov Pán, no oni ho nespoznali; na druhej ceste ho už viac nevidia, avšak cítia jeho blízkosť. Počas prvej cesty sú skľúčení a chýba im nádej; počas druhej cesty bežia, aby ostatným priniesli dobrú zvesť o stretnutí so Vzkrieseným Ježišom.

Hovorí sa, že starec je mudrc. Ozajstného starca vnímam priam ako svätca. Ján Pavol II. hovorí, že starci spájajú generácie.

...„Tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Dal svojho Syna, poslal svojho Syna, a poslal ho zomrieť na kríži. Zakaždým, keď hľadíme na kríž, nachádzame túto lásku.

Kríž je tou veľkou knihou Božej lásky. Nie je to nejaký predmet na umiestnenie tu či tam, krajší či menej pekný, skôr starodávny či skôr moderný... nie. Je samotným vyjadrením Božej lásky. Boh nás takto miloval: poslal svojho Syna, ktorý sa ponížil až k smrti na kríži kvôli láske. Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho Syna (porov. Jn 3,16).

Koľkí ľudia, koľkí kresťania trávia čas hľadením na kríž... a tam nachádzajú všetko, pretože pochopili, Duch Svätý im dal pochopiť, že tam je všetko poznanie, všetka Božia láska, všetka kresťanská múdrosť. Pavol hovorí o tomto, keď vysvetľuje, že všetky ľudské úvahy, ktoré rozvíja, slúžia len po istý bod, avšak skutočné uvažovanie, ten najkrajší spôsob ako premýšľať, a ktorý aj najviac všetko vysvetľuje, je Kristov kríž. Je to ukrižovaný Kristus, ktorý je pohoršením a bláznovstvom (porov. 1 Kor 1,23), ale on je cesta.

...„Tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Dal svojho Syna, poslal svojho Syna, a poslal ho zomrieť na kríži. Zakaždým, keď hľadíme na kríž, nachádzame túto lásku.

Kríž je tou veľkou knihou Božej lásky. Nie je to nejaký predmet na umiestnenie tu či tam, krajší či menej pekný, skôr starodávny či skôr moderný... nie. Je samotným vyjadrením Božej lásky. Boh nás takto miloval: poslal svojho Syna, ktorý sa ponížil až k smrti na kríži kvôli láske. Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho Syna (porov. Jn 3,16).

Koľkí ľudia, koľkí kresťania trávia čas hľadením na kríž... a tam nachádzajú všetko, pretože pochopili, Duch Svätý im dal pochopiť, že tam je všetko poznanie, všetka Božia láska, všetka kresťanská múdrosť. Pavol hovorí o tomto, keď vysvetľuje, že všetky ľudské úvahy, ktoré rozvíja, slúžia len po istý bod, avšak skutočné uvažovanie, ten najkrajší spôsob ako premýšľať, a ktorý aj najviac všetko vysvetľuje, je Kristov kríž. Je to ukrižovaný Kristus, ktorý je pohoršením a bláznovstvom (porov. 1 Kor 1,23), ale on je cesta.