V období prázdnin a dovoleniek radi navštevujeme pútnické miesta a zaujímavé destinácie, ale najmä sa usilujeme  ponavštevovať našich priateľov, ktorých sme celý rok nestretli. Bránila nám v tom vzdialenosť alebo časová zaneprázdnenosť. Osobné stretnutie ľudí má pre udržiavanie priateľstva kľúčový význam. Veď i naše slovenské porekadlo hovorí: Zmizne z očí, zmizne z mysle. Priateľstvo je vzťah živený aj komunikáciou a osobným stretnutím. Viacerí autori sú presvedčení o tom, že keď chceme lepšie spoznať náš skutočný vzťah k Bohu, stačí ak hlbšie reflektujeme náš vzťah k ľuďom. Jestvuje veľa spoločných bodov na udržiavanie jedného i druhého vzťahu. Kvalita priateľstva s ľuďmi je neraz odrazom nášho priateľstva s Bohom. Skúsme si preto bližšie všimnúť tieto dva druhy priateľstva. Podľa P. Williama Beryho, odbornika v olbasti Ignaciánakej spirituality, jestvuje niekoľko aspektov priateľstva. 

Dnes slávime liturgickú slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, sviatok, ktorý sprevádza dvetisícročné dejiny kresťanského ľudu. Obaja boli povolaní stať sa stĺpmi rodiacej sa Cirkvi.

...Sú svedkami života. A pritom ich životy neboli úplne bezúhonné a priamočiare. Obaja boli hlboko nábožensky založení: Peter bol jedným z úplne prvých učeníkov (porov. Jn 1,41) a Pavol zas „horlil za obyčaje svojich otcov“ (Gal 1,14). Avšak obaja sa dopustili veľkých chýb: Peter došiel až tak ďaleko, že zaprel Pána, Pavol zas prenasledoval Božiu Cirkev. Obidvoch odhalil Ježiš svojimi otázkami: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21,15); „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4).

Peter zostal Ježišovými otázkami bolestne zasiahnutý, Pavol zas z Ježišových slov oslepol. Ježiš ich zavolal po mene a zmenil im život. A aj po všetkých týchto udalostiach Ježiš týmto dvom kajúcim hriešnikom predsa len dôveroval. Mohli by sme sa spýtať: prečo nám Pán nedal úplne bezúhonných svedkov, svedkov s čistým registrom trestov, počestného života? Prečo Peter, a nie Ján? Prečo Pavol, a nie Barnabáš?

Moje vlastné ľudské telo sa skladá z mnoho miliónov buniek a pritom je to jedno telo, pretože ho oživuje jedna duša, ktorú ovláda neviditeľná myseľ, ale viditeľná hlava.

Veriaci očakávajú od kňazov iba jedno: aby boli „špecialistami“ na stretnutie človeka s Bohom. Nepožadujú od kňaza, aby bol expertom v ekonómii, stavebníctve alebo politike.

...Pokoj nespočíva v odstránení problémov zvonku – Boh svojich učeníkov nešetrí od strastí a prenasledovania –, ale v prijatí Ducha Svätého. V tomto spočíva pokoj, tento pokoj daný apoštolom, pokoj, ktorý neoslobodzuje od problémov, ale oslobodzuje uprostred problémov, sa ponúka každému z nás. Je to pokoj, ktorý robí srdce podobným moru v hĺbke, ktoré je stále pokojné, aj keď hladinou zmietajú vlny. Je to tak hlboká harmónia, že dokáže i prenasledovanie premeniť na požehnanie.

Koľkokrát však zostávame iba na povrchu! Namiesto hľadania Ducha Svätého sa radšej držíme na hladine, mysliac si, že všetko sa zlepší, keď určitý problém prehrmí, keď už viac neuvidím onú osobu, keď sa daná situácia zlepší. Toto je však stále iba zotrvávanie na povrchu: jeden problém vystrieda totiž ďalší a nepokoj sa zas vráti. Pokoj nedosiahneme tak, že si budeme držať odstup od toho, kto zmýšľa ináč ako my; pokoj si nezaistíme vyriešením chvíľkovej nepríjemnosti. Kľúčom je Ježišov pokoj, harmónia Ducha Svätého.

Augustín si všíma, že obe slová – „Duch“ a „Svätý“ – sa vzťahujú k tomu, čo zdieľa Otec a Syn, k ich spoločenstvu.