...A láska k blížnemu, ktorá sa tiež volá bratská láska, znamená byť blízko, počúvať, podeliť sa, starať sa o druhého. Koľkokrát sa nemáme k tomu, aby sme druhého vypočuli, lebo nás nudí alebo nás oberá o čas, alebo aby sme ho sprevádzali v jeho bolestiach, v jeho skúškach... Vždy si ale nájdeme čas na klebety, vždy! Nemáme čas na potešovanie skľúčených, no na pletky máme času dosť. Dajme pozor! Apoštol Ján píše: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4,20). Tu vidno jednotu týchto dvoch prikázaní.

V dnešnom Evanjeliu nám Ježiš opäť raz pomáha zájsť k životodarnému prýštiacemu prameňu Lásky. A tým prameňom je sám Boh, pre dokonalú lásku v zjednotení, ktoré nič a nikto nemôže rozdeliť. Toto zjednotenie je darom, o ktorý treba denne prosiť, ale tiež osobným úsilím, aby sa náš život nenechal zotročiť bôžikmi sveta. A previerkou našej cesty obrátenia a svätosti je vždy láska k blížnemu.

Kresťanská modlitba nie je utišovací prostriedok ani formalizmus, ale učí zodpovednosti, úcte a láske k bratom a sestrám, v ktorých  vnímame prítomnosť Boha, zdôraznil Svätý Otec. Bezbožnosť je totiž aj v tom, keď sa človek modlí falošne, pričom k ľuďom okolo seba sa správa bez lásky a „nevšíma si slzy chudobných“, upozornil Svätý Otec. Takýto postoj nazval „praktickým ateizmom“.

„Ak je prítomná modlitba, potom aj brat, sestra, aj nepriateľ, sa stávajú dôležitými. Starodávne príslovie prvých kresťanských mníchov hovorí: «Požehnaný mních, ktorý si po Bohu ctí všetkých ľudí ako Boha». Kto sa klania Bohu, miluje jeho deti. Kto si ctí Boha, ctí si ľudské bytosti.“

„Svätý Michal, pomôž nám v zápase, v ktorom sa bojuje o spásu. Svätý Gabriel, prines nám dobrú správu, že Ježiš nás zachránil a daj nám nádej.

….nezabúdajme na španielske príslovie: „Boh odpúšťa vždy; my odpúšťame niekedy; príroda neodpúšťa nikdy“.

Dnes som čítal v novinách o tých dvoch veľkých ľadovcoch v Antarktíde, blízko Amundsenovho mora: sú pred úpadkom. Bude to hrozné, pretože úroveň mora porastie a toto prinesie mnoho ťažkostí a veľa zlého. A prečo? Pre otepľovanie, pre nedbanie o prostredie, pre nestaranie sa o spoločný dom. Naopak, ak máme tento vzťah – dovolím si to slovo v obraznom zmysle – „bratský“ vzťah so stvorenstvom, staneme sa ochrancami spoločného domu, ochrancami života a ochrancami nádeje.

Budeme ochraňovať to dedičstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sa z neho mohli tešiť budúce generácie. A niekto môže povedať: „Nuž ja z toho ešte vyjdem v suchu“. No problém nie je, že ty z toho vyjdeš v suchu dnes – toto hovorieval jeden nemecký teológ, protestant, skvelý Bonhoeffer – problém nie je ako z toho unikneš ty dnes; problém je: aké bude dedičstvo, život budúcich generácií? Pomyslime na deti, na vnúčatá: čo im zanecháme, ak zneužívame stvorenstvo?

Neveriaci neveria v iného Boha, ako veriaci veria. V týchto slovách z populárnej piesne sa ukrýva nielen zaujímavý postreh, ale aj výzva pre nás, ktorí sme uverili.

„Existuje jedna pekná fotografia v budove Apoštolskej charity – možno som to už niekedy hovoril? – pekná fotografia od rímskeho fotografa. Zimná noc, je vidieť ako z luxusnej reštaurácie vychádza pani už v rokoch, s kožuchom, klobúkom, rukavicami: teda dobre oblečená do chladu, vychádza po tom, čo sa dobre najedla – čo nie je hriech, dobre sa najesť! – a pri dverách je iná pani, s barličkou, v chatrnom oblečení, je vidieť, že cíti chlad... je bezdomovkyňa, s rukou takto (pápež urobil gesto žobrania)... A pani, ktorá vychádza z reštaurácie sa pozerá na druhú stranu. Fotografia má názov „Ľahostajnosť“. Keď som ju videl, zavolal som si fotografa, aby som mu povedal: „Si skvelý, že si to spontánne odfotil“, a povedal som, aby ju vystavil v Apoštolskej charite: aby sme neupadli do ducha ľahostajnosti“.

„Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“, tou istou mierou.