„Svätý Michal, pomôž nám v zápase, v ktorom sa bojuje o spásu. Svätý Gabriel, prines nám dobrú správu, že Ježiš nás zachránil a daj nám nádej.

….nezabúdajme na španielske príslovie: „Boh odpúšťa vždy; my odpúšťame niekedy; príroda neodpúšťa nikdy“.

Dnes som čítal v novinách o tých dvoch veľkých ľadovcoch v Antarktíde, blízko Amundsenovho mora: sú pred úpadkom. Bude to hrozné, pretože úroveň mora porastie a toto prinesie mnoho ťažkostí a veľa zlého. A prečo? Pre otepľovanie, pre nedbanie o prostredie, pre nestaranie sa o spoločný dom. Naopak, ak máme tento vzťah – dovolím si to slovo v obraznom zmysle – „bratský“ vzťah so stvorenstvom, staneme sa ochrancami spoločného domu, ochrancami života a ochrancami nádeje.

Budeme ochraňovať to dedičstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sa z neho mohli tešiť budúce generácie. A niekto môže povedať: „Nuž ja z toho ešte vyjdem v suchu“. No problém nie je, že ty z toho vyjdeš v suchu dnes – toto hovorieval jeden nemecký teológ, protestant, skvelý Bonhoeffer – problém nie je ako z toho unikneš ty dnes; problém je: aké bude dedičstvo, život budúcich generácií? Pomyslime na deti, na vnúčatá: čo im zanecháme, ak zneužívame stvorenstvo?

Neveriaci neveria v iného Boha, ako veriaci veria. V týchto slovách z populárnej piesne sa ukrýva nielen zaujímavý postreh, ale aj výzva pre nás, ktorí sme uverili.

„Existuje jedna pekná fotografia v budove Apoštolskej charity – možno som to už niekedy hovoril? – pekná fotografia od rímskeho fotografa. Zimná noc, je vidieť ako z luxusnej reštaurácie vychádza pani už v rokoch, s kožuchom, klobúkom, rukavicami: teda dobre oblečená do chladu, vychádza po tom, čo sa dobre najedla – čo nie je hriech, dobre sa najesť! – a pri dverách je iná pani, s barličkou, v chatrnom oblečení, je vidieť, že cíti chlad... je bezdomovkyňa, s rukou takto (pápež urobil gesto žobrania)... A pani, ktorá vychádza z reštaurácie sa pozerá na druhú stranu. Fotografia má názov „Ľahostajnosť“. Keď som ju videl, zavolal som si fotografa, aby som mu povedal: „Si skvelý, že si to spontánne odfotil“, a povedal som, aby ju vystavil v Apoštolskej charite: aby sme neupadli do ducha ľahostajnosti“.

„Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“, tou istou mierou.

Sv. Matka Tereza, držiteľka Nobelovej ceny za mier a jedna z patróniek Medzinárodnej charity, je známa svojou službou tým najchudobnejším. Láska k blížnemu podľa nej spočíva v maličkých gestách urobených pre dobro ostatných, vysvetľuje kardinál Tagle. Zdrojom všetkej existujúcej lásky je Boh. A každá osoba „bola stvorená na obraz Boha, aby bola tvárou jeho lásky na zemi“. Matka Tereza „dovolila Bohu, ktorý je Láska, aby premenil samotnú jej bytosť na nástroj lásky Boha k chudobným“, pripomína predseda Medzinárodnej charity.

...Ako ľudská rodina máme spoločný pôvod v Bohu; obývame spoločný dom, planétu ako záhradu, zem, na ktorú nás Boh postavil; a máme spoločný cieľ v Kristovi. Keď však na toto všetko zabudneme, naša vzájomná závislosť sa stáva závislosťou niektorých od tých druhých - strácame túto harmóniu vzájomnej závislosti a solidarity - zväčšujúc nerovnosť a vysúvanie na okraj. Oslabuje sa sociálna štruktúra a poškodzuje sa životné prostredie. Je to vždy ten istý spôsob konania.

Preto je princíp solidarity dnes viac než kedykoľvek nevyhnutný, ako to učil sv. Ján Pavol II. (porov. Enc. Sollicitudo rei socialis, 38-40). Vo vzájomne prepojenom svete zakúšame, čo znamená žiť v jednej „globálnej dedine“. Je to pekné vyjadrenie: veľký svet nie je nič iné, než jedna globálna dedina, pretože všetko je vzájomne prepojené. Avšak nie vždy premieňame túto vzájomnú závislosť na solidaritu. Je tu dlhá cesta medzi vzájomnou závislosťou a solidárnosťou. Egoizmy – individuálne, národné i tie zo strany mocenských skupín – a ideologické strnulosti naopak živia «štruktúry hriechu» .