Asi sa nepomýlim, milí priatelia, keď poviem, že čnosť, ktorej Ježiš v dnešnom evanjeliu chce, aby sme sa od neho učili – čnosť tichosti –, mnohým z nás nepripadá príliš príťažlivou, o to menej ako ideál. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom,“ hovorí. No Ježiš sa tu nepreriekol. Túto čnosť už raz spomenul, a to vo svojej reči na hore. „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme!“ hovorí v treťom blahoslavenstve. Čo je to za čnosť a prečo tichosť Ježiš pokladá za hodnotu?

Je ťažké do slovenčiny jedným slovom preložiť to, čo vyjadruje pôvodné grécke slovo praótita (v lat. mansuetudo, angl. meekness, tal. mitezza). Praótita (praeis = tichý) je stav, kedy sa človek tvárou-tvár zlu rozhodne svoje rozbúrené emócie upokojiť a odmietnuť pokušenie odplatiť sa zlom za zlo. Najlepšie by sme možno tento stav v slovenčine popísali slovami tichosť, krotkosť, pokojnosť, miernosť, ústupčivosť, pokora, trpezlivosť, skromnosť, poddajnosť.

Je jasné, že v slovníku väčšiny dnešných ľudí nič z tohto nemá miesto. Stačí sa len pozrieť na naše reakcie v každodennom živote nielen v našich rodinách, ale aj voči cudzím ľuďom. Veľké konflikty sú obyčajne výsledkom malej emocionálnej iskričky, ktorá sa včas neuhasila. Sú výsledkom situácie, kedy nebolo „múdrejšieho, ktorý by ustúpil“. Ten múdrejší, to je vlastne ten tichý. Dnešný človek má tendenciu tichosť pokladať buď za slabosť alebo za prejav nedostatku odvahy....

Pane Ježišu, ty si mal zvlášť pozornú lásku voči chorým a trpiacim na tele i na duši.

...„Stretávaš sa s Ježišom? Prosíš Ježiša?“ - Vzťah. Mohla by sa tu takmer parafrázovať Kniha Genezis:  Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k Ježišovi Kristovi a budú jedným telom (porov. Gn 2,24).
Kto sa nechá pritiahnuť k Pánovi Ježišovi týmto putom lásky a života, stane sa jeho reprezentantom, jeho „vyslancom“, najmä čo sa týka spôsobu bytia, spôsobu života. A to až do tej miery, že sám Ježiš, keď vysiela učeníkov na misiu, hovorí im: «Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal» (Mt 10,40).

Pozriem, kto ňou prejde ľahko a bez hluku!
Pokorný, pretože je malý.
Chudobný, pretože nič nemá.
Poslušný, lebo čnosť poslušnosti ho znižuje a zohýna.
Čistý srdcom, pretože na ničom nelipne.

...Dnes síce žijeme v spoločnosti, ktorá nám navonok zaručuje vyznávať a praktizovať našu vieru, avšak nachádzame sa v situácii, keď sme ohrození z viacerých strán. Ideologický materializmus padol so systémom, ktorý bol diktatúrou a na jeho miesto nastúpil materializmus pragmatický, zameraný na pohodlie, zábavu a pôžitok. Nášmu správaniu nič nevnucuje, nevedie s nami názorové spory. Avšak kvalitu svojho života meriame tovarom. V takomto myšlienkovom svete nie je miesto pre náboženstvo. Ak áno, tak nepravé, bez kríža, zúžené na témy šťastia a pohody, bez chorôb, staroby, utrpenia, obeti a smrti. V strede takejto falošnej nábožnosti stojí individuálna emocionalita, túžba zvíťaziť nad rutinou všednosti, potreba prekonať stres, či kompenzovať psycho-sociálnu nerovnováhu. Je to konzumné myslenie, ktorému chýba vzťah s osobným Bohom.

Vo svete, kde vládne lož sa za pravdu platí utrpením.

"Pred niekoľkými dňami v jednej homílii v Dome sv.