“Ján Pavol II. nám chýba. Posolstvo jeho života, jeho viera, jeho bezprostrednosť, to všetko zostáva.

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti.

Modlitba:
Ty, Pane, si ma stvoril pre seba a moje srdce nebude pokojné, kým nespočinie v tebe. Zápasím s mnohými problémami, často sa moje myšlienky búria, uvedomujem si moje nesplnené túžby, mám zdravotné problémy, neviem milovať ľudí okolo seba, ba neviem ani v teba tak veriť, ako si zasluhuješ, no napriek tomu ťa chcem a túžim po tebe.

„Keď sa zvečerilo“ (Mk 4, 35). Tak sa začína evanjelium, ktoré sme práve počuli. Už cez niekoľko týždňov sa zdá, že zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí. Cítiť to vo vzduchu, vidíme to v gestách, hovoria to naše pohľady. Ocitli sme sa tu ustráchaní a stratení. Ako učeníci v evanjeliu, aj nás strhla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomili sme si, že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke... sme všetci. Ako učeníci, ktorí hovoria jedným hlasom a ustráchane volajú „Sme stratení, hynieme!“ (v. 38), aj my sme si uvedomili, že nemôžeme ísť každý svojou cestou, ale iba spoločne.

Je ľahké nájsť sa v tomto evanjeliovom rozprávaní. Čo je aj pre nás ťažké, je pochopiť Ježišovo správanie. Kým učeníci sú pochopiteľne vystrašení a bezradní, on je na poduške v zadnej časti lode, ktorá sa potápa ako prvá. A čo robí? Napriek rozruchu pokojne spí, v dôvere odovzdaný Otcovi – a je to jediný raz, keď Ježiša vidíme v evanjeliách spať. Keď ho potom zobudia a on upokojí vietor a vlny, na učeníkov sa obracia vyčítavým tónom: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ (v. 40).

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti.

Pápež vysvetlil, že darované a prijaté odpustenie idú ruka v ruke a nedajú sa oddeliť. Odpustiť je veľmi ťažká vec, niekedy sa dokonca zdá, že je to nemožné. Sami to nezvládneme, a preto nám treba prosiť o Božiu milosť. Nápomocná je i myšlienka, že všetci sme dlžníkmi a potrebujeme milosrdenstvo:

„Toto je tajomstvo milosrdenstva: odpúšťaním je nám odpustené. Preto nás Boh predchádza a odpúšťa nám on ako prvý. Prijatím jeho odpustenia sa aj my stávame schopnými odpúšťať. Tak sa naša vlastná bieda a nedostatok spravodlivosti stávajú príležitosťou, aby sme sa otvorili pre nebeské kráľovstvo, pre väčšiu mieru, pre mieru Božiu, ktorou je milosrdenstvo.“

„Musíme znovu nájsť konkrétnosť maličkostí, malých pozorností voči tým, ktorí sú nám nablízku, príbuzným, priateľom. Porozumieť, že v maličkostiach je náš poklad.