...Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

Evanjelista pripomína, že Pán Ježiš nám ukázal učeníkom stopy ukrižovania, dobre viditeľné a hmatateľné i na jeho oslávenom tele (porov. Jn 20,20-27).

..Milosrdenstvo sa nám vo svetle Veľkej noci dáva vnímať ako pravá forma poznania. A toto je dôležité: milosrdenstvo je opravdivou formou poznávania. Vieme, že poznávame mnohými formami: poznávame cez zmysly, poznávame prostredníctvom intuície, cez rozum a ešte ďalšími formami. V poriadku. Možno poznávať aj cez skúsenosť milosrdenstva, pretože milosrdenstvo otvára bránu mysle pre lepšie porozumenie Božieho tajomstva a našej ľudskej existencie. Milosrdenstvo nám dáva pochopiť, že násilie, nenávisť a pomsta nemajú žiadny zmysel, a že prvou obeťou je ten, kto v sebe tieto postoje živí, pretože sa oberá o svoju vlastnú dôstojnosť.

„Chcel by som len vysloviť jedno z najkrajších slov evanjelia, ktoré mňa osobne veľmi dojímajú: «Nik ťa neodsúdil? - Nik, Pane.

Dnešný Biblický príbeh po dátume spotreby – biblickú karikatúru - inšpirujú súčasná realita a dnešné liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov 3, 1-10. Konfrontuje rozdiel medzi biblickým ideálom a súčasnosťou podľa slov dvoch pápežov:
„Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“
Pavol VI. – Ecclesiam suam 10-11
František – Evangelii gaudium 26
Udalosti, ktoré dnes začínajú rovnako, končia často inak…
Všetci to vieme, ale čo s tým?

..Možno ste počuli o náhrobku nazvanom Newgrange, ktorý sa nachádza v Írsku asi 60 km severovýchodne od Dublina.  Má asi 5000 rokov a je postavený tak, že do hrobky, ktorá je v jeho strede, vedie zvonka asi 18 metrová chodba, ktorá je stále tmavá. Čo je na nej zvláštne je to, že do tejto chodby raz za rok predsa len prenikne svetlo a to vždy 21. decembra, v deň zimného slnovratu. Vtedy celých 17 minút cez celú 18 metrovú chodbu preniká ostrý slnečný lúč až do samotnej hrobky. Čo stavitelia tohto náhrobku chceli týmto povedať? Myslím, že tým chceli vyjadriť svoju nádej. Lúč svetla preniká do hrobky v tom najtmavšom čase roka, kedy sú dni najkratšie a noci najdlhšie. A tak aj náš život nikdy, ani v tých najchmúrnejších svojich udalostiach, nikdy nepostráda nádej.

A presne toto je to, čo nám všetkým, tebe i mne, ponúka aj Ježiš v udalosti svojho zmŕtvychvstania. Sv. Pavol hovorí: Kristus vstal zmŕtvych „ako prvotina zosnulých.“ (1 Kor 16, 20) Ako prvotina znamená, že on bol prvý a za ním nasledujeme my. Hrob nie je naším definitívnym koncom. Za nim nasleduje sláva vzkriesenia. A to nielen v tom doslovnom, ale aj v prenesenom slova zmysle. Lebo dôsledkom toho, že náš život nekončí, je potom to, že aj veci v ňom naberú nový zmysel. V našom živote potom nemajú miesto beznádeje, starosti, smútok, zúfalstvo. Toto je skutočný zmysel Ježišovho zmŕtvychvstania. Keby sme vedeli, milí priatelia, túto skutočnosť naplno absorbovať a uveriť jej, naše životy by dostali novú kvalitu.

...My všetci, keď dovoľujeme vládnuť hriechu, strácame správnu cestu a blúdime ako stratené ovce. No sám Boh, náš Pastier, prišiel, aby nás hľadal; a aby nás zachránil, znížil sa až po pokorenie kríža. A dnes môžeme ohlasovať: „Dobrý Pastier, ktorý dal život za svoje ovečky a neváhal za ne podstúpiť smrť na kríži, vstal z mŕtvych. Aleluja!“ (Rímsky misál, Štvrtá veľkonočná nedeľa, Spev na prijímanie).

Cez všetky veky sa vzkriesený Pastier neunavuje hľadať nás, svojich bratov, zblúdených na púšťach sveta. A znakmi umučenia – ranami svojej milosrdnej lásky – nás priťahuje na svoju cestu, cestu života. Aj dnes berie na svoje plecia mnohých našich bratov a sestry utláčaných zlom v jeho rôznych formách.