Božie slovo tejto nedele nám znova predkladá jednu základnú a stále fascinujúcu tému Svätého písma: pripomína nám, že Boh je pastierom ľudstva.

Dnešné evanjelium, vsadené do kontextu dňa Veľkej noci, rozpráva príbeh o dvoch učeníkoch z Emauz (porov. Lk 24,13-35). Je to udalosť, ktorá sa začína i končí kráčaním. Zachytáva totiž cestu učeníkov, ktorí skormútení z toho, ako dopadli udalosti s Ježišom, zanechali Jeruzalem a vracajú sa domov, do Emauz, kráčajúc asi jedenásť kilometrov. Táto cesta sa odohráva počas dňa a poväčšine ide o zostupovanie smerom dolu. A je tu aj cesta späť: ďalších jedenásť kilometrov, avšak v čase nastávajúcej noci, čiastočne vystupujúc smerom hore, a to po predošlej celodennej namáhavej trase do Emauz.

Ide teda o dve cesty: jednu nenáročnú cez deň a druhú namáhavú počas noci. A predsa sa tá prvá odvíja v zármutku, kým tá druhá v radosti. Na prvej ceste kráča po boku učeníkov Pán, no oni ho nespoznali; na druhej ceste ho už viac nevidia, avšak cítia jeho blízkosť. Počas prvej cesty sú skľúčení a chýba im nádej; počas druhej cesty bežia, aby ostatným priniesli dobrú zvesť o stretnutí so Vzkrieseným Ježišom.

Hovorí sa, že starec je mudrc. Ozajstného starca vnímam priam ako svätca. Ján Pavol II. hovorí, že starci spájajú generácie.

...„Tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Dal svojho Syna, poslal svojho Syna, a poslal ho zomrieť na kríži. Zakaždým, keď hľadíme na kríž, nachádzame túto lásku.

Kríž je tou veľkou knihou Božej lásky. Nie je to nejaký predmet na umiestnenie tu či tam, krajší či menej pekný, skôr starodávny či skôr moderný... nie. Je samotným vyjadrením Božej lásky. Boh nás takto miloval: poslal svojho Syna, ktorý sa ponížil až k smrti na kríži kvôli láske. Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho Syna (porov. Jn 3,16).

Koľkí ľudia, koľkí kresťania trávia čas hľadením na kríž... a tam nachádzajú všetko, pretože pochopili, Duch Svätý im dal pochopiť, že tam je všetko poznanie, všetka Božia láska, všetka kresťanská múdrosť. Pavol hovorí o tomto, keď vysvetľuje, že všetky ľudské úvahy, ktoré rozvíja, slúžia len po istý bod, avšak skutočné uvažovanie, ten najkrajší spôsob ako premýšľať, a ktorý aj najviac všetko vysvetľuje, je Kristov kríž. Je to ukrižovaný Kristus, ktorý je pohoršením a bláznovstvom (porov. 1 Kor 1,23), ale on je cesta.

...„Tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Dal svojho Syna, poslal svojho Syna, a poslal ho zomrieť na kríži. Zakaždým, keď hľadíme na kríž, nachádzame túto lásku.

Kríž je tou veľkou knihou Božej lásky. Nie je to nejaký predmet na umiestnenie tu či tam, krajší či menej pekný, skôr starodávny či skôr moderný... nie. Je samotným vyjadrením Božej lásky. Boh nás takto miloval: poslal svojho Syna, ktorý sa ponížil až k smrti na kríži kvôli láske. Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho Syna (porov. Jn 3,16).

Koľkí ľudia, koľkí kresťania trávia čas hľadením na kríž... a tam nachádzajú všetko, pretože pochopili, Duch Svätý im dal pochopiť, že tam je všetko poznanie, všetka Božia láska, všetka kresťanská múdrosť. Pavol hovorí o tomto, keď vysvetľuje, že všetky ľudské úvahy, ktoré rozvíja, slúžia len po istý bod, avšak skutočné uvažovanie, ten najkrajší spôsob ako premýšľať, a ktorý aj najviac všetko vysvetľuje, je Kristov kríž. Je to ukrižovaný Kristus, ktorý je pohoršením a bláznovstvom (porov. 1 Kor 1,23), ale on je cesta.

- Ako ste prežívali uplynulé veľkonočné trojdnie?

Veľkonočné trojdnie som ako farár slávil s pánom kaplánom a pár ľuďmi nevyhnutnými pre dôstojné slávenie liturgie (miništrantami, organistom, lektormi, kostolníkom). Snažili sme sa zachovať všetku dôstojnosť slávenia v obmedzených podmienkach.

- Na čo ste si, naopak, počas týchto dní, keď máte menej pastoračných povinností, našli čas? Začali ste sa venovať aj niečomu, čo ste dlhú dobu odkladali?

...Dnes, v tomto kostole, ktorý sa stal sanktuáriom milosrdenstva v Ríme, v nedeľu, ktorú pred dvadsiatimi rokmi sv. Ján Pavol II. zasvätil Božiemu milosrdenstvu, prijímame toto posolstvo plní dôvery. Svätej Faustíne [Pán] povedal: «Som samá láska a milosrdenstvo, niet biedy, ktorá by sa mohla porovnávať s mojím milosrdenstvom» (Denníček, 14. september 1937).

Raz potom svätica so spokojnosťou Ježišovi povedala, že mu obetovala celý život, všetko, čo mala. Avšak Ježišova odpoveď ju zaskočila: «Neobetovala si mi to, čo je skutočne tvoje». Čo si pre seba ponechala tá svätá sestra? Ježiš jej povedal s láskavosťou: «Dcéra, daj mi tvoju biedu”» (10. október 1937).

Aj my si môžeme položiť otázku: „Dal som svoju biedu Pánovi? Ukázal som mu moje pády, aby ma pozdvihol?“ Alebo je niečo, čo si ešte držím v sebe? Nejaký hriech, výčitku minulosti, ranu, ktorú mám vnútri, zášť voči niekomu, názor o konkrétnej osobe... Pán čaká, že mu prinesieme naše biedy, aby nám dal objaviť svoje milosrdenstvo.