...„Chlapček sa nám narodil“ (Iz 9,5). Prišiel nás zachrániť! On nám ohlasuje, že bolesť a zlo nemajú posledné slovo. Vzdávať sa pred násilím a nespravodlivosťou by znamenalo odmietnuť radosť a nádej Vianoc.

V dnešný sviatočný deň sa zvlášť obraciam v myšlienkach na tých, čo sa nenechávajú premôcť nepriaznivými okolnosťami, ale sa usilujú prinášať nádej, útechu a pomoc, ujímajúc sa tých, čo trpia a sprevádzajúc tých, čo sú osamotení.

Ježiš sa narodil v maštali, no zahrnutý láskou Panny Márie a sv. Jozefa. Tým, že sa narodil v tele, Boží Syn posvätil rodinnú lásku. Moje myšlienky smerujú v tejto chvíli k rodinám: k tým, čo sa dnes nemôžu spolu stretnúť, ako aj k tým, čo sú donútené zostať doma.

...Koľkokrát – teraz sa zamyslime nad sebou – koľkokrát je náš život plný odkladania, aj duchovný život! Napríklad: viem, že je dobré pre mňa sa modliť, ale dnes na to nemám čas... „Zajtra, zajtra, zajtra, zajtra...,“ odkladáme veci: urobím to zajtra. Viem, že pomôcť niekomu je dôležité – áno, mám to urobiť: ale odložím to na zajtra. A zas je to ten istý sled opätovného „zajtra“ - odkladania vecí. Dnes, s Vianocami predo dvermi, Mária nás pozýva neodkladať veci, ale povedať „áno“: „Treba sa mi modliť? – Áno.“ A modlím sa. „Treba pomôcť druhým? – Áno, čo treba spraviť?“ A urobím to. Bez odkladania. Každé „áno“ niečo stojí. Každé „áno“ niečo stojí, ale vždy menej ako stálo ju to odvážne „áno“, to odhodlané „áno“, to „nech sa mi stane podľa tvojho slova“, ktoré nám prinieslo spásu.

A my, aké „áno“ môžeme povedať my? V tomto ťažkom čase, namiesto lamentovania nad tým, v čom všetkom nás pandémia obmedzuje, urobme niečo pre toho, kto má menej ako my: nie entý darček pre nás a pre našich priateľov, ale pre núdzneho, na ktorého nik nemyslí! A ešte ďalšia rada: aby sa Ježiš narodil v nás, pripravme si srdce: poďme sa pomodliť. Nenechajme sa „poháňať vpred“ konzumizmom: „musím nakúpiť darčeky, musím urobiť to a hento...“ Ten chvat stihnúť toľko vecí... To, čo je dôležité, je Ježiš. Konzumizmus nám, bratia a sestry, ukradol Vianoce. V jasličkách v Betleheme nie je nijaký konzumizmus: tam je realita, chudoba, láska. Pripravme si srdce, ako urobila Mária: nech je slobodné od zla, pohostinné, pripravené na návštevu Boha.

Milí priatelia, všetky príchody Pána, ktoré môžeme denne zachytiť, sa podobajú človeku, ktorý na letisku čaká príchod milovanej osoby.

...vychádzajúc z myšlienky veľkého byzantského teológa stredoveku Nicolasa Cabasilasa, že vzťah medzi životom viery v čase a večným životom je porovnateľný s tým, aký je medzi životom dieťaťa v materskom lone pred narodením a jeho životom po narodení. Na ilustráciu toho porozprával nasledujúci príbeh v podobe rozprávky:

„Boli raz jedny dvojičky, chlapček a dievčatko, tak múdre a vyspelé, že ešte v materskom lone medzi sebou rozprávali. Dievčatko sa pýtalo brata: „Podľa teba bude nejaký život po narodení?“. On odpovedal: „Nebuď smiešna. Čo ťa núti myslieť si, že by niečo bolo mimo tohto tesného a tmavého priestoru, v ktorom sme?“.

Dievčatko nabralo odvahu: „Ktovie, možno existuje nejaká matka, skrátka niekto, kto nás sem dal a kto sa o nás stará“. A on na to: „Vidíš tu snáď niekde matku? To, čo vidíš, je všetko, čo existuje“. Ona však znovu: „Ale necítiš aj ty niekedy akoby nejaký tlak na hrudi, ktorý každým dňom vzrastá a posúva nás vpred?“.

Podaj svoju ruku chudobnému  (porov. Sir 7, 36). Staroveká múdrosť predkladá tieto slová ako posvätný kódex, ktorý treba v živote zachovávať. 

Dnes znejú nanajvýš aktuálne a pomáhajú nám sústrediť pohľad na to podstatné a prekonať bariéry ľahostajnosti. Chudoba vždy nadobúda rozličné podoby a vyžaduje si, aby sme jej venovali pozornosť v každej špecifickej situácii. V každej z nich môžeme totiž stretnúť Pána Ježiša, ktorý nám zjavil svoju prítomnosť vo svojich najmenších bratoch (porov. Mt 25, 40).

Otče môj, odovzdávam sa ti,
učiň zo mňa, čo sa ti páči.
Čokoľvek so mňa urobíš, ďakujem ti za to!
Na všetko som pripravený a všetko prijmem.
Kiež sa vo mne deje len tvoja vôľa,

...«Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (v. 25-26). Veľké svetlo týchto slov premáha temnotu hlbokého zármutku vyvolaného Lazárovou smrťou. Marta ich prijíma a s pevným vyznaním viery prehlasuje: «Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet» (v. 27). Vďaka Ježišovým slovám Martina nádej prechádza zo vzdialenej budúcnosti do súčasnosti: vzkriesenie je k nej už blízko, je prítomné v osobe Krista.

Toto Ježišovo odhalenie dnes hovorí k nám všetkým: sme povolaní veriť vo vzkriesenie nie ako nejakej vidine na obzore, ale ako už prítomnej udalosti, ktorá sa nás tajomne dotýka už teraz. A predsa, táto viera vo vzkriesenie neignoruje ani nemaskuje rozpaky, ktoré ľudsky prežívame pred smrťou. Samotný Pán Ježiš, keď videl, ako Lazárove sestry a tí, čo boli s nimi plačú, nielenže neskrýval svoje pohnutie, ale – ako dodáva evanjelista Ján – priamo «zaslzil» (Jn 11,35). Vo všetkom s výnimkou hriechu je s nami plne solidárny: zažil aj drámu žiaľu, horkosť sĺz vyronených nad stratou milovaného človeka. To však nezmenšuje to svetlo pravdy, ktoré vyžaruje z jeho odhalenia, ktorého veľkým znamením bolo Lazárovo vzkriesenie.