Zakaždým, keď sa modlíme „Otče náš“ potvrdzujeme, že slovo Otec nemôže zostať bez vypovedania náš. Zjednotení v Ježišovej modlitbe, zjednocujeme sa aj v jeho prežívaní lásky a v orodovaní, čo nás vedie povedať: Otče môj a Otče váš, Boh môj a Boh váš (porov. Jn 20,17). Je to pozvanie, aby sa to „moje“ premenilo na naše a to naše sa potom stalo modlitbou. Pomôž nám, Otče, aby sme život brata brali vážne, aby sme jeho príbeh urobili naším. Pomôž nám nesúdiť brata za jeho činy a obmedzenia, ale ho najskôr prijať ako tvojho syna. Pomôž nám, Otče, víťaziť nad pokušením cítiť sa ako starší bratia, ktorí tým, že sú v strede, zabúdajú na dar v podobe toho druhého (porov. Lk 15,25-32).

Teba, ktorý si na nebesiach – na tých nebesiach, ktoré objímajú všetkých a kde dávaš vychádzať slnku nad dobrých i zlých, nad spravodlivých i nad nespravodlivých (porov. Mt 5,45) – Teba prosíme o tú svornosť, ktorú sme na zemi nedokázali zachovať. Prosíme o ňu na príhovor toľkých všetkých bratov a sestier vo viere, ktorí teraz spoločne prebývajú v tvojom nebi po tom, čo uverili, milovali a veľa si vytrpeli, a to i v dnešných dňoch, iba za to, že sú kresťanmi.

Často počujem hovoriť: Kristus áno, ale Cirkev nie. Tu si musíme položiť otázku, či vôbec možno Krista odtrhnúť od cirkvi. On povedal apoštolom: „Kto vami pohŕda, mnou pohŕda.“ (Lk 10, 16 . Sv.

Manželská a rodinná láska zjavuje vzácny dar spoločného života, živí jednotu a predchádza kultúre individualizmu, konzumu a skartovania.

….Pán Ježiš prišiel, aby daroval svetu život a robí tak stále spôsobom, ktorý je výzvou pre obmedzenosť našich predpokladov, priemernosť našich očakávaní a povrchnosť nášho intelektualizmu; spochybňuje naše názory a istoty, čím nás pozýva vykročiť k novým horizontom, ktoré dávajú priestor na iný spôsob budovania skutočnosti. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, «kto príde ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nebude žízniť».

Všetok ten ľud zistil, že jeho hlad po chlebe mal aj iné mená: hlad po Bohu, po bratstve, stretnutí a spoločnej oslave.

Zvykli sme si jesť tvrdý chlieb dezinformácie a dopadli sme ako zdiskreditovaní, onálepkovaní a potupení väzni; uverili sme tomu, že konformizmus uhasí náš smäd a uspokojili sme sa s ľahostajnosťou a nezáujmom; nasycovali sme sa očarujúcimi a veľkými snami, ale nakoniec sme sa iba nakŕmili rozptýlením, uzavretosťou a osamelosťou; hltali sme do seba konexie a zabudli sme, ako chutí bratstvo. Hľadali sme rýchle a isté riešenia, ale ocitli sme sa pod útlakom netrpezlivosti a úzkosti. Ako väzni virtuálnej reality sme zabudli, ako chutí skutočnosť.

On žije a chce, aby si žil! On je v tebe, je s tebou a nikdy ťa neopustí. On kráča s tebou. Akokoľvek by si sa vzdialil, po tvojom boku je Vzkriesený, ktorý ťa neustále volá a čaká, kým začneš znova.

Prvé slová, ktoré Ježiš hovorí, sú: „Pokoj vám!“ (v. 21). Vzkriesený prináša pravý pokoj, pretože svojou obetou na kríži zmieril ľudstvo s Bohom a zvíťazil nad hriechom a smrťou. V tomto spočíva pokoj. Jeho učeníci ako prví potrebovali tento pokoj, lebo po zajatí ich Učiteľa a jeho odsúdení na smrť upadli do zmätku a strachu. Ježiš sa zjavuje medzi nimi živý, a ukazujúc rany na svojom oslávenom tele - tie rany si Ježiš chcel zachovať -, udeľuje im pokoj ako ovocie svojho víťazstva. V ten večer tam ale chýbal apoštol Tomáš. Keď sa dozvie o tejto neobyčajnej udalosti, neverí svedectvu ostatných apoštolov a sám sa chce presvedčiť o pravdivosti ich tvrdenia. O osem dní, čiže práve ako dnes, sa zjavenie opakuje: Ježiš prichádza v ústrety Tomášovej neviere a pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Tie predstavujú zdroj pokoja, pretože sú znakom Ježišovej nesmiernej lásky, ktorá porazila sily nepriateľské voči človeku – hriech a smrť. Pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Je to pre nás poučením, akoby Ježiš povedal nám všetkým: „Ak ti chýba pokoj, dotkni sa mojich rán.“