Múdrosť sa v týchto krajoch pestovala od najstarších čias. Jej hľadanie vždy človeka fascinuje; často však ten, kto má viac prostriedkov, môže získať viac poznatkov a mať viac príležitostí, zatiaľčo ten, kto má menej, je odsunutý nabok. Je to neprijateľná nerovnosť, ktorá sa dnes prehĺbila. Ale Kniha Múdrosti nás prekvapuje a obracia perspektívu. Hovorí, že «drobný človek si zasluhuje odpustenie z poľutovania, ale mocní budú mocne trestaní» (Múdr 6,6). Pre svet ten, kto má menej, je odpisovaný a kto má viac, je privilegovaný. Pre Boha nie: kto má viac moci, je podrobený prísnej skúške, zatiaľčo tí poslední sú Bohom privilegovaní.

Ježiš, zosobnená Múdrosť, dovršuje toto otočenie v evanjeliu: nie v hocakom momente, ale na začiatku svojej prvej reči, pri blahoslavenstvách. Prevrátenie je totálne: chudobní, tí, ktorí plačú, prenasledovaní, sú nazvaní blahoslavenými. Ako je to možné? Blahoslavení - pre svet - sú bohatí, mocní, slávni! Niečo znamená ten, kto má, kto niečo zmôže, kto zaváži! Pre Boha nie: nie je väčší ten, kto má, ale ten, kto je chudobný v duchu; nie ten, kto môže všetko voči druhým, ale ten, kto je tichý voči všetkým; nie ten, kto je oslavovaný davmi, ale ten, kto je milosrdný voči bratovi.

...Niekedy sa stáva, že človek prechádza temnými chvíľami v osobnom, rodinnom alebo spoločenskom živote, a dostane strach, že nejestvuje nijaká cesta východiska. Cítime sa vyľakaní zoči voči veľkým záhadám, ako sú choroby, utrpenie nevinných či tajomstvo smrti. Aj na samotnej ceste viery častokrát zakopneme, naraziac na pohoršenie kríža a nároky Evanjelia, ktoré od nás žiada vynaložiť svoj život pre službu a stratiť ho pre lásku, namiesto toho, aby sme si ho uchovávali pre nás samých a bránili si ho.

Potrebujeme teda iný pohľad, svetlo, ktoré by do hĺbky osvetlilo tajomstvo života a pomohlo nám prekonať naše schémy a kritériá tohto sveta. Aj my sme povolaní vystúpiť na vrch, kontemplovať nádheru Vzkrieseného Pána, ktorý naplno rozžiari blikotajúce svetlo v každom kúsku nášho života a pomôže nám vysvetliť dejiny na základe veľkonočného víťazstva.

...Koľko krát, zaneprázdnení či ľahostajní, sme mu povedali: «Pane, prídem k tebe potom, počkaj... Dnes nemôžem, ale zajtra sa začnem modliť a robiť niečo pre iných»... Bratia sestry, je čas vrátiť sa k Bohu.“ Túto výzvu z úvodu svojej homílie Svätý Otec rozvinul do otázky na spytovanie svedomia:

„Pôstne obdobie nie je zbieraním drobných sebazaprení. Je rozpoznávaním toho, kam je zamerané naše srdce. Toto je centrom Pôstu: Kam je zamerané moje srdce? Skúsme si položiť otázku: kam ma vedie navigátor môjho života, k Bohu, alebo k môjmu egu?“

„Aby sme mohli vyrozprávať pravdu o živote, ktorá sa stáva dejinami, je potrebné vyjsť z pohodlného predpokladu, že „to je už známe“ a dať sa do pohybu, ísť sa pozrieť, byť s ľuďmi, počúvať ich, zachytiť čaro reality, ktorá nás vždy po istej stránke prekvapí. «Otvor s prekvapením oči pre to, čo vidíš, a dovoľ, aby sa tvoje ruky naplnili čerstvou miazgou, aby tí druhí, keď ťa budú čítať, dotkli sa rukou pulzujúceho zázraku života» - radil svojim kolegom žurnalistom blahoslavený Manuel Lozano Garrido.“

„Aj žurnalizmus, ako rozprávanie o realite, si vyžaduje schopnosť ísť tam, kde nikto nejde: vôľu pohnúť sa a túžbu vidieť. Zvedavosť, otvorenosť, nadšenie. Ak dnes poznáme napríklad ťažké podmienky prenasledovaných menšín v rôznych častiach sveta; ak sa poukázalo na mnohé zneužívania a nespravodlivosti voči chudobným a voči stvorenstvu; ak sa hovorí o mnohých zabudnutých vojnách, musíme za to ďakovať odvahe a úsiliu mnohých profesionálov – žurnalistov, kameramanov, strihačov, režisérov, ktorí pri práci často podstupujú veľké riziko. Bolo by veľkou stratou, ak by tieto hlasy nebolo počuť, nielen kvôli informovanosti, ale pre celú spoločnosť a pre demokraciu: bolo by to ochudobnením pre celé ľudstvo.“

Pápež Benedikt XVI. píše: „Človek bude môcť byť tým šťastnejší, čím väčšmi je pripravený vziať na seba priepastnosť bytia i s jeho trápeniami.

Po 150-tich rokoch od jeho vyhlásenia za patróna Katolíckej cirkvi blahoslaveným Piom IX. 8. decembra 1870 by som preto chcel – ako hovorí Ježiš –, aby „z plnosti srdca prehovorili ústa“ (porov. Mt 12, 34), keď sa s vami podelím o niekoľko osobných úvah o tejto mimoriadnej postave, ktorá je taká blízka každému z nás v našej ľudskej situácii. Táto moja túžba ešte vzrástla počas mesiacov pandémie, v ktorých sme mohli uprostred krízy, ktorá nás postihla, zakúsiť, že „naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú v titulkoch novín a časopisov ani na veľkých pódiách najnovších televíznych  show, ale bezpochybne práve oni dnes píšu rozhodujúce príbehy našich dejín: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám. [...] Koľkí ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť kríze a ako ňou prechádzať, prispôsobiac svoje zvyky, hľadiac dopredu a povzbudzujúc k modlitbe. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých.“[6] Všetci môžu objaviť vo sv. Jozefovi – mužovi, ktorý nepozorovane prechádza okolo, mužovi bežného, nenápadného a skrytého života – orodovníka, oporu a sprievodcu v ťažkých chvíľach. Svätý Jozef nám pripomína, že všetci tí, čo sú zdanlivo skrytí alebo sú „v tieni“, môžu v dejinách spásy zohrávať nenahraditeľnú úlohu. Všetkým im patria slová uznania a vďaky.