Viete, milí priatelia, čo bolo prvým darom vzkrieseného Krista? Bola to sviatosť zmierenia. Aj keď viem, že mnohí biblisti by túto vetu celkom nepodpísali, ona je predsa pravdivá. Totiž sviatosť zmierenia, ako ju v katolíckej Cirkvi poznáme, ešte potrebovala nejaký ten čas, aby sa do tej dnešnej podoby vyvinula, no jej základ bol položený v dnešnom evanjeliu. Ježiš sa v deň svojho zmŕtvychvstania zjavil svojím učeníkom zhromaždeným vo večeradle a povedal im: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.” A potom urobil čosi zvláštne. Podelil sa s nimi – prvými kňazmi Nového zákona – o svoj vlastný život a o svoju moc. „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.”

Pán nechce, aby sme neustále premýšľali o našich pádoch,

Ženy si mysleli, že nájdu mŕtve telo na pomazanie, namiesto toho našli prázdny hrob. Išli oplakávať mŕtveho, a namiesto toho počuli ohlasovanie života. Preto sa týchto žien, ako hovorí Evanjelium «zmocnila hrôza a strach» (Mk 16,8). Boli plné úľaku, ustrašené a plné úžasu. Úžas: v tomto prípade je to strach zmiešaný s radosťou, ktorý prekvapil ich srdce, keď videli veľký kameň od hrobu odvalený a vo vnútri mladíka odetého v bielom.

Je nádherné počúvať tieto slová: «Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych.» (v. 6). A potom pozvanie: «Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte...» (v. 7). Prijmime i my toto pozvanie, Veľkonočné pozvanie: poďme do Galiley, kam už pred nami ide Zmŕtvychvstalý Pán. Ale čo to znamená „ísť do Galiley“?

Ísť do Galiley znamená predovšetkým začať nanovo. Pre učeníkov je to vrátiť sa na miesto, kde ich prvý krát vyhľadal Pán a povolal ich nasledovať ho. Je to miesto prvého stretnutia a miesto prvej lásky. Od toho momentu zanechajúc siete nasledovali Ježiša, načúvajúc jeho kázaniam a vidiac divy, ktoré konal. A predsa, i keď boli stále s ním, nechápali ho do hĺbky, často neporozumeli jeho slovám a zoči-voči krížu utiekli a nechali ho samého.

Autormi meditácií sú deti a mládež z Foligna a Ríma.

Štrnáste zastavenie - Pána Ježiša pochovávajú

Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. (Mt 27,59-60).

Drahý Ježišu, volám sa Sára, mám dvanásť rokov a chcem ti poďakovať, lebo dnes si ma naučil konať dobro v mene tvojej lásky. Naučil si ma prekonať každé utrpenie spoliehajúc sa na Teba; milovať druhého ako môjho brata; padať a vstávať; slúžiť druhým; oslobodiť sa od predsudkov; rozoznať podstatné a najmä spojiť každý deň môj život s tvojím. Dnes ti ďakujem za tvoje gesto nekonečnej lásky. Viem, že smrť nie je koniec všetkého.

Modlitba detí

Ježišu, pomôž nám neprerušovať naše modlitby, keď cítime v srdci ťažobu pri pohľade na kameň tvojho hrobu.

Prečo Ježiš s krížom prekáža? Preto, lebo Ježiš to isté žiada aj od každého, kto chce jeho učenie prijať a ho nasledovať. A to nie každému vonia.

Pápež František cituje z evanjelia slová Božieho hlasu, adresované Jozefovi: «Jozef, syn Dávidov, neboj sa» (Mt 1,20) a takto sa obracia priamo na čitateľa:

„Neboj sa: to sú slová, ktoré Pán adresuje aj tebe, drahá sestra, aj tebe, drahý brat, keď si aj uprostred neistôt a ostýchavých váhaní uvedomíš, že sa už nedá odkladať s túžbou darovať život Jemu.

Sú to slová, ktoré ti opakuje, keď tam, kde sa nachádzaš, azda uprostred skúšok a nepochopení bojuješ o to, aby si každý deň nasledoval jeho vôľu. Sú to slová, ktoré objavuješ, keď sa na prejdenej ceste povolania vraciaš k prvej láske. Sú to slová, ktoré ako refrén sprevádzajú toho, kto odpovedá Bohu «áno» svojím životom tak ako sv. Jozef: v dennodennej vernosti.“