Špiritualita

Špiritualita a duchovný život.

Kňaz Juraj Vittek: Hlbšie si uvedomujem moju bytostnú identitu kňaza

- Ako ste prežívali uplynulé veľkonočné trojdnie?

Veľkonočné trojdnie som ako farár slávil s pánom kaplánom a pár ľuďmi nevyhnutnými pre dôstojné slávenie liturgie (miništrantami, organistom, lektormi, kostolníkom). Snažili sme sa zachovať všetku dôstojnosť slávenia v obmedzených podmienkach.

- Na čo ste si, naopak, počas týchto dní, keď máte menej pastoračných povinností, našli čas? Začali ste sa venovať aj niečomu, čo ste dlhú dobu odkladali?

Nedeľa Božieho milosrdenstva - z homílie pápeža Františka

...Dnes, v tomto kostole, ktorý sa stal sanktuáriom milosrdenstva v Ríme, v nedeľu, ktorú pred dvadsiatimi rokmi sv. Ján Pavol II. zasvätil Božiemu milosrdenstvu, prijímame toto posolstvo plní dôvery. Svätej Faustíne [Pán] povedal: «Som samá láska a milosrdenstvo, niet biedy, ktorá by sa mohla porovnávať s mojím milosrdenstvom» (Denníček, 14. september 1937).

Raz potom svätica so spokojnosťou Ježišovi povedala, že mu obetovala celý život, všetko, čo mala. Avšak Ježišova odpoveď ju zaskočila: «Neobetovala si mi to, čo je skutočne tvoje». Čo si pre seba ponechala tá svätá sestra? Ježiš jej povedal s láskavosťou: «Dcéra, daj mi tvoju biedu”» (10. október 1937).

Aj my si môžeme položiť otázku: „Dal som svoju biedu Pánovi? Ukázal som mu moje pády, aby ma pozdvihol?“ Alebo je niečo, čo si ešte držím v sebe? Nejaký hriech, výčitku minulosti, ranu, ktorú mám vnútri, zášť voči niekomu, názor o konkrétnej osobe... Pán čaká, že mu prinesieme naše biedy, aby nám dal objaviť svoje milosrdenstvo.

úmysel za mamy

„Chcel by som, aby sme sa dnes modlili za ženy, ktoré čakajú dieťa, za tehotné ženy, ktoré sa stanú mamami a sú nepokojné, majú obavy.

Veľkonočná vigília Svätého Otca: Právo na nádej, odvaha, návrat do Galiley

«Po sobote» (Mt 28,1) sa ženy vydali k hrobu. Takto sa začína Evanjelium tejto svätej vigílie, sobotou. Je to deň veľkonočného Trojdnia, ktorý najviac zanedbávame, keďže sme celí pohrúžení do dychtivého očakávania prechodu od piatkového kríža k nedeľnému aleluja. Tento rok však viac než kedykoľvek pociťujeme Bielu sobotu, deň veľkého ticha.

Môžeme sa vidieť v pocitoch žien v ten deň. Tak ako my, v očiach mali drámu utrpenia, jednej nečakanej tragédie, ktorá sa odohrala príliš rýchlo. Videli smrť a smrť mali v srdci. K bolesti sa pridal strach: mali mať aj ony rovnaký koniec ako Učiteľ? A potom strachy z budúcnosti, všetko je treba obnoviť. Zranená pamäť, udusená nádej. Pre nich to bola tá najtemnejšia hodina, tak, ako je to pre nás.

Avšak v tejto situácii sa ženy nenechávajú paralyzovať. Nepoddávajú sa temným silám lamentovania a náreku, neuzatvárajú sa v pesimizme, neunikajú z reality. Konajú niečo jednoduché a mimoriadne: vo svojich domoch pripravujú vonné maste pre Ježišovo telo. Nezriekajú sa lásky: v tme srdca zapaľujú milosrdenstvo. Panna Mária v sobotu, v deň, ktorý jej bude zasvätený, sa modlí a dúfa. Vo výzve bolesti dôveruje Pánovi.

Nie happy end ale záväzok

Moderátorka:
„Bude to teda Veľká noc zmŕtvychvstania, opäť raz Veľká noc pokoja i napriek všetkému?“

Svätý Otec:

Pápež slávil pamiatku Pánovej večere: Ďakujem Bohu za vás, kňazi

...Dnes by som chcel byť nablízku kňazom, všetkým kňazom, od čerstvo vysväteného až po pápeža: všetci sme kňazmi. Biskupi, všetci... Sme pomazaní, pomazaní Pánom; pomazaní, aby sme konali Eucharistiu, pomazaní, aby sme slúžili.

Dnes nie je omša svätenia olejov, dúfam, že ju budeme môcť mať pred Turícami, inak ju budeme musieť odložiť na budúci rok. Ale nemôžem nechať prejsť túto svätú omšu bez spomienky na kňazov. V týchto dňoch ich zomrelo viac ako 60, tu, v Taliansku, pri starostlivosti o chorých v nemocniciach. Aj s lekármi, sestrami, zdravotníkmi: sú to tí svätci zo susedných dverí, kňazi, ktorí slúžiac dali svoj život.

Myslím i na tých, ktorí sú ďaleko: dnes som dostal list od jedného kňaza, väzenského kaplána, zďaleka, ktorý rozpráva ako prežíva tento Veľký týždeň s odsúdenými. Františkán. Kňazi, ktorí idú ďaleko, aby priniesli Evanjelium, a zomierajú tam. Hovoril jeden biskup, že prvá vec, čo zvykol urobiť, keď prichádzal na tieto misionárske miesta, bolo zájsť na cintorín na hroby kňazov, ktorí tam nechali život. Mladí, padli za obeť tamojším chorobám: neboli pripravení, nemali protilátky. Nikto nepozná ich mená: anonymní kňazi.

Čo nás učí táto dramatická udalosť?

„Predovšetkým sme postavení pred našu krehkosť a našu zraniteľnosť. Uvedomujeme si, že nie my sme stvoritelia, ale sme úbohé stvorenia, ktoré existujú, pretože im Niekto v každom okamihu dáva život.

Redakčné články