Ďakujem ti, Pane, za to, že ma potešuješ svojou prítomnosťou: aj v čase osamelosti si mojou nádejou, mojou dôverou; už od mladosti si mojou skalou a mojou silou.

Ďakujem ti, že si mi daroval rodinu a že si ma požehnal dlhým životom. Ďakujem ti za chvíle radosti i ťažkostí; za sny, ktoré sa mi v živote splnili, i za tie, ktoré sú ešte predo mnou. Ďakujem ti za to, že ma aj v tomto čase voláš k tomu, aby som prinášal úrodu.

Pane, posilni moju vieru, urob ma nástrojom svojho pokoja, nauč ma prijímať tých, ktorí trpia väčšmi než ja, aby som neprestával snívať a rozprávať o tvojich obdivuhodných činoch novým generáciám.

...Veľakrát sme i my, zasiahnutí skúškami života, volali na Pána: „Prečo zostávaš ticho a nič pre mňa nerobíš?“ Najmä vtedy, keď sa zdá, že sa potápame, pretože láska alebo projekt, do ktorého sme vkladali veľké nádeje, mizne; alebo keď sme v područí neustále dorážajúcich vĺn úzkosti; alebo keď sa cítime ponorení v problémoch či stratení uprostred mora života, bez kurzu a bez prístavu. Alebo tiež vo chvíľach, v ktorých nám dochádza sila kráčať ďalej z dôvodu straty práce či keď sa pre nečakanú diagnózu obávame o naše zdravie či zdravie blízkej osoby. Je veľa momentov, v ktorých sa cítime ako v búrke, akoby bol s nami koniec.

V týchto a v mnohých iných situáciách sa aj my cítime 
udúšaní strachom a tak ako učeníci riskujeme, že stratíme zo zreteľa tú najdôležitejšiu vec. Na loďke totiž, hoci spí, je prítomný Ježiš, a zdieľa so svojimi všetko, čo sa práve odohráva. Jeho spánok nás na jednej strane udivuje, no na druhej strane nás vystavuje skúške. Pán je tam, je prítomný; akoby čakal na to, že ho my zapojíme do diania, že ho budeme vzývať, že ho dáme do centra toho, čo prežívame. Jeho spánok nás provokuje, aby sme sa zobudili. Veď pre to, aby sme boli Ježišovými učeníkmi, nestačí veriť, že Boh je, že existuje, ale treba sa s ním takpovediac vložiť do hry, treba tiež k nemu pozdvihnúť hlas. Dobre počúvajte: je treba k nemu kričať. Modlitba je veľakrát výkrikom: „Pane, zachráň ma!“ Dnes, vo Svetový deň utečencov, som v televíznom programe „Na jeho obraz“ videl mnoho tých, ktorí prichádzajú na člnoch, a vo chvíli potápania sa, kričia: „Zachráň nás!“ Aj v našom živote sa stáva to isté: „Pane, zachráň nás!“ a modlitba sa stáva volaním.

….Svätý Ján Zlatoústy, ďalší duchovný pastier venujúci pozornosť konkrétnemu životu, kázal takto: «Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni...» (KKC, 2743). Ide o kratučké modlitby: „Pane, zmiluj sa nado mnou“, „Pane, pomôž mi“. Takže, modlitba je akousi notovou osnovou, do ktorej vkladáme melódiu nášho života. Nie je v kontraste s každodennou činnosťou, nevstupuje do protikladu s mnohými drobnými povinnosťami a stretnutiami, ak je priestorom, kde každá činnosť nachádza svoj zmysel, dôvod a pokoj.

Iste, praktizovať tieto princípy nie je jednoduché. Otec a mama, zaneprázdnení tisíckami povinností, môžu cítiť nostalgiu za obdobím ich života, v ktorom bolo ľahké nájsť pravidelné chvíle a priestory na modlitbu. Potom deti, práca, záležitosti rodinného života, rodičia, ktorí starejú ... Človek má dojem, že sa ten kolobeh nikdy nekončí. Vtedy je dobré myslieť na to, že Boh, náš Otec, ktorý sa musí starať o celý vesmír, pamätá vždy na každého z nás. Takže aj my na neho musíme vždy pamätať!

„Pozajtra budeme sláviť Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, v ktorom sa Božia láska stretla s celým ľudstvom.