Videli sme toto krásne divadlo o Strome života, ktoré nám ukazuje, že život, ktorý nám Ježiš dáva, je príbehom lásky; príbehom života, ktorý sa túži zmiešať s tým naším a zapustiť korene do zeme každého z nás. Ten život ale nie je spása „zavesená na oblaku“ (cloud) v očakávaní, že si ju stiahneme (download), ani nejaká nová „aplikácia“, ktorú treba objaviť, či nejaké mentálne cvičenie, ktoré je ovocím techniky osobnostného rastu. Boh nám neponúka ani žiaden „návod“ (tutorial) na vyhľadávanie najnovších správ. Spása, ktorú nám dáva do daru, je pozvaním aktívne sa zúčastniť na jednom príbehu lásky, ktorý sa pretína s našimi príbehmi, ktorý žije a chce sa zrodiť medzi nami, aby sme mohli prinášať ovocie tam, kde sme, takí, akí sme a s kým sme. Tam prichádza Pán sadiť a usadiť sa; on prvý vraví „áno“ nášmu životu, on je vždy prvý. On je prvým, kto hovorí „áno“ nášmu príbehu a praje si, aby sme aj my povedali „áno“ spolu s ním. On nás vždy predchádza, je prvý.

...Únava z cesty prichádza a dáva sa pocítiť. Či sa to človeku páči alebo nie, táto únava existuje a je dobré mať tú istú odvahu, akú mal Učiteľ, a povedať: „Daj sa mi napiť!“ Ako sa to udialo Samaritánke a môže sa tiež udiať každému z nás, nechceme uhášať smäd hocijakou vodou, ale „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14). Vieme, ako vedela aj Samaritánka, ktorá roky prinášala prázdne nádoby nevydarených lások, že nie hocijaké slovo môže pomôcť opäť nabrať sily a proroctvo  v poslaní. Nie hocijaká novosť, akokoľvek lákavá by sa mohla zdať, môže zmierniť smäd. Vieme, ako vedela i samaritánska žena, že ani poznanie náboženstva, zdôvodnenie si prijatých rozhodnutí a tradícií z minulosti či súčasných novostí z nás neurobia vždy tých, čo budú prinášať svoje ovocie a zanietene sa budú klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4,23).

„Chceme sa od nej naučiť stáť pod krížom, avšak nie s obrneným a uzavretým srdcom, ale so srdcom, ktoré bude s druhými súcitiť, ktoré pozná nežnosť a oddanosť, ktoré vie, čo je to zľutovanie a ako k d

...Počuli sme pred chvíľou pri predstavení zástav, že prichádzame z rozličných kultúr a národov, hovoríme rozdielnymi jazykmi, rozlične sa obliekame. Každý z našich národov prežil iné dejiny a okolnosti. V koľkých veciach sa môžeme odlišovať! Ale nič z toho nebránilo tomu, aby sme sa mohli stretnúť. Toľké rozdiely neboli prekážkou toho, aby sme sa stretli a boli spolu, zabávali sa spoločne, spoločne oslavovali, spolu vyznávali Ježiša Krista. Nijaké rozdiely nás nezastavili.

...Môžeme si položiť otázku: Mám srdce tvrdé, mám srdce neprístupné? Dávam svojmu srdcu rásť? Bojím sa jeho rastu? Rastie vždy skrze skúšky, ťažkosti, rastie tak ako my všetci od detstva: chodiť sa učíme padajúc. Kým sme prešli od batolenia sa ku krokom, koľkokrát sme padli! Ale cez ťažkosti sa rastie.“

Tvrdosť srdca súvisí s jeho uzavretosťou. Tento postoj je škodlivý, je to malodušnosť, vysvetlil pápež František: „Malodušnosť je  nepekný postoj u kresťana, chýba mu odvaha žiť. Uzatvára sa. Je malodušný.“