Kristus

Boh veľkolepý a milosrdný vyslovil Slovo
a skrze toto Slovo povstal svet.
I naplnil ho láskou veľkou, silnou dobrotivo,
ʼby svedčil o sláve sladkej sťa med.
-
Všetko sa skrze Slovo ozaj zachránilo –
láska sa stala všeobecnou a úplnou.
Bude len nádej a niet strachu previnilo,
a spása ľudu zažiari aj s nocou temnou.
-
Kristus sťa perla vnára sa do našich duší –
volá do hĺbky srdca nášho: „Kde si? Tu si!“
Láskou objíma trpiaceho každého
a napĺňa zmyslom veľkého i malého.
-

Bol raz jeden les a uprostred tohto lesa stál kopec, ktorý sa ako veľké mestečko usilovných mravčekov skvel vo svojej nádhere a zložitej deľby práce. I žili v ňom okrem iných dvaja mravčekovia – jeden bol dobrý a usilovný, druhý bol zlý a lenivý.
-

Bolo raz jedno krásne orné pole a práve naň prišli žiť dvaja malí krtkovia.

Jeden krtko si povedal: „Ja som už vyzrel, môžem sa osamostatniť od otca a vykopať si vlastné tunely. Postavím si vlastný krtinček.“

Druhý krtko sa bojazlivo pozrel na svojho kamaráta a povedal si: „Ja sa ešte necítim taký zrelý. Budem dôverovať otcovi a budem stavať svoj krtinček podľa neho.“ Na to prvý krtko povedal: „Ha, aký si nesmelý a nemúdry! Pozri, aký som ja odvážny a sebavedomý, vyrovnaný a dôverujúci vo svoje vlastné schopnosti! Tak to má byť – už som vyzrel.“ Druhý krtko odpovedal: „Nuž, neviem, braček, neviem...“
-

Debatovali raz filozof, prírodovedec, osvietenec a kresťan o tom, ktorého predstava Boha je lepšia.
-

Bol človek, ktorého duša sa zatúžila porozprávať so Satanom. Keďže však ako kresťan vedel, že úroveň jeho intelektu je príliš malá na to, aby ho Satan neobalamutil a nezviedol na zlú cestu, tak vyslal svojho strážneho anjela a ten sa so Satanom stretol ako posol tejto zvedavej ľudskej duše.

„Zvelebený buď Pán nebies, Lucifer,“ pozdravil anjel, ktorého jas diabla oslepoval.

„Zvelebený buď knieža Zeme, služobník Boží!“ reagoval Satan. „Čo si odo mňa praje zvedavá ľudská duša?“

„Pýta sa, akú taktiku vyvinieš k tomu, aby si ho odvrátil od jeho cesty k Bohu skrze Krista.“
-

Ľúto mi je ohavnosti a neprávosti,
čo srdce moje unáša do temnôt.
Hanba zaslúžilo zničí všetky milosti
a mne už zostáva iba plač a bôľ.
-
Zahanbenie a pokorenie tela svojho –
strach zo škrípania zubov rýchlo mocnie.
Ohavnosť veľká spustošenia srdca môjho
kričí z prachu hrozivých pekiel: „Och nie!“
-
Milosrdný a Spravodlivý Boží Svätý!
Netrestaj ovcu zblúdilú a márnotratnú.
Vezmi ju do svojho náručia ako predtým
a urob ju opäť prevzácnou láskou šťastnú.
-

Nedávno sa skončilo vianočné obdobie, počas ktorého sme si pripomenuli jednu veľkú, ba priam obrovskú pravdu viery – Boh sa stal človekom. To ma priviedlo k zamysleniu nad tým čo to vlastne Boh podstúpil, keď sa stal jedným z nás.