Nedávno sa skončilo vianočné obdobie, počas ktorého sme si pripomenuli jednu veľkú, ba priam obrovskú pravdu viery – Boh sa stal človekom. To ma priviedlo k zamysleniu nad tým čo to vlastne Boh podstúpil, keď sa stal jedným z nás.

Kráčam vedľa teba v tichu a prítmí poľnej cesty a rozmýšľam, čo mám na tebe tak rada. Veľké srdce, aktivitu, dobrú vôľu, silu a cit spolu... to, ako sa rozdávaš a nevieš byť iný. Alebo by si to vedel? A ak by si sa zmenil na nepoznanie, mala by som ťa rada rovnako? Milovala by som ťa potom vôbec?

Kedysi som si čítala každý deň čosi z Písma a napísala si k tomu nejaké tie svoje "múdrosti"; a pamätám si, ako sa to postupne zužovalo - ako som si už len vypisovala výroky, ktoré ma oslovili - a moje komentáre boli čoraz "tenšie"... akosi som utíchla. Tak teraz čítam jednu malú populárnu knižočku a nechávam ju hovoriť...

Istý geniálny matematik, diplomat a filozof – jeden z posledných polyhistorov z 18. storočia – Gottfried W. Leibniz raz napísal, že fenomén náhody vyplýva priamo z našej neznalosti skutočných príčin toho, čo sa údajne malo stať takpovediac náhodne. To znamená, že náhoda vlastne nejestvuje – to len my nie vždy poznáme príčiny jednotlivých javov. Náhoda je veru ozrutánsky strašiak vo filozofickom myslení a má dokonca moc rozdeliť na dva tábory aj samotných kresťanov. Veríš v náhodu? „Verím, jestvuje aj náhoda, náhodne sa splietajú gény pri počatí, náhodne burácajú blesky pri búrke, náhodne okolo mňa prešiel akurát tento kňaz.“ Neveríš v náhodu? „Neverím, všetko má svoje odôvodnenie a skrytý zmysel!“

Pozorujem, že kresťan má silnú tendenciu neveriť v náhodu. Vidí za udalosťami a situáciami, do ktorých ho život dennodenne privádza, riadenie vyššou silou. Cíti niečo, čo by sme mohli nazvať „starostlivosť Božej prozretelnosti“.

Avšak naopak neveriaci alebo ateista náhodnosť obhajuje, ba stáva sa jeho čelným argumentom. „Všetko sa dá vysvetliť inak, než ako zásah Boha!“ vraví. „Na to máme predsa vedu!“

Chceš pociťovať Boha vo svojom živote? Chceš vnímať Jeho pôsobenie? Áno? Nuž, budeš musieť uspôsobiť svoju myseľ „Jeho prístupu“ voči nám ľuďom – ale neboj, nie je to ťažké. :-)

Parúzia. Ešte donedávna bol význam tohto slovíčka pre mňa úplne neznámy, a ani som netušil o jeho jestvovaní. No, donieslo sa už aj ku mne, že toto slovo znamená druhý príchod nášho Pána, Ježiša Krista. Na konci vekov...

Nech zneje v našich srdciach nasledovné Božie slovo:

„Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej. A keď sa toto všetko má tam rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia! Podľa jeho prísľubu očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť. Preto, milovaní, keď toto očakávate, usilujte sa, aby vás našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji.“ (2 Pt 3, 10-14)

V našej milovanej Trnave sa nachádza dóm čerstvo povýšený na baziliku minor – bazilika sv. Mikuláša. V ňom sa nachádza baroková kaplnka pochádzajúca z prvej polovice 18. storočia, do ktorej bola umiestnená kópia obrazu Panny Márie podľa predlohy z rímskeho kostola sv. Alexeja a sv. Bonifáca. Tú dal vyhotoviť ešte v 16. storočí budúci kardinál František Forgáč.

Prvýkrát sa na milostivom obraze objavili krvavé slzy už v roku 1663, kedy osmanskí Turci drancovali okolie Trnavy, ale samotnú Trnavu, baštu tohto regiónu, nepochopiteľne ušetrili. A napokon obraz slzil trikrát v júli roku 1708 počas kuruckej vojny. To však nie je všetko. V roku 1710 v Trnave zavládol mor, preto Trnavčania na sviatok Obetovania Panny Márie vyniesli Obraz z kaplnky a urobili procesiu po mestských uliciach, prosiac Božiu Matku, aby sa za mesto a jeho obyvateľov prihovorila. V deň procesie mor zázračne prestal a vymizol.

Hlavný problém života je v tom, že človek musí neustále voliť medzi viacerými možnosťami.