Špiritualita

Špiritualita a duchovný život.

Kresťanská mentalita zachraňuje


Čistota kresťanského myslenia sa zaskvie vo svojej nádhere, jednoduchosti a opravdivosti jedine vtedy, ak sa pohrúžime do evanjeliových rád a posolstiev, ktoré nám adresuje sám náš Pán Ježiš, Boží Syn. Akákoľvek iná „kresťanská mentalita“, ktorej sa v historických nálezoch toľko vyčítajú najrozličnejšie poklesky, chyby a hriechy, je falošná a opovrhnutiahodná. Je falošná preto, lebo nepramení z čnostných princípov kresťanského života v takej podobe, v akej nám ho odporúča Božie slovo (napr. porov. príkladnú Reč na vrchu – Mt 5,3-16). Ak si pomýlime pravú kresťanskú mentalitu s mentalitou zvrátenou a zneužívajúcou srdcervúce hlboké nepochopenia kresťanských tajomstiev, tak sa nikdy neprebrodíme cez tú pomyselnú bariéru, ktorá zatieňuje výhľad na oltár jednak božskej vznešenosti, a jednak svetla kvasu ľudského humanizmu. Práve tieto dva aspekty, božská vznešenosť a kvas ľudského humanizmu, sú tými žriedlami nádeje v nekončiacu sa plnosť ľudského života a tým pádom sú aj kvalitnými perpetuum mobile, ktoré poskytujú útechu a usmerňujú ľudské správanie a činy v zmysle svojho pravého svedomia tak, ako nám ho zapisuje do srdca sám Stvoriteľ.

Vylievať Pánovi svoje srdce

Po jedle a nápoji v Šíle, vstala (Anna) a išla pred Pána.
...Ona sa v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi a horko plakala...
Anna si totiž hovorila v srdci, iba pery sa jej pohybovali, ale jej hlas nebolo počuť, takže Héli ju pokladal za opitú.
Preto ju Héli oslovil: „Dokedy budeš opitá?“
...Anna mu odvetila: „Nie, môj pane! Som žena, ktorá má ťarchu na duši... len dušu som si vyliala pred Pánom.“
...Na to jej Héli povedal: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, ktorú mu predkladáš!“
...Žena potom išla svojou cestou, jedla a tvár už nemala zronenú.

Kľúč

Každá inštitúcia má vlastný kľúč prijímacieho konania.
Božie kráľovstvo, na rozdiel od všetkých ostatných, má pravidlá nemenné. Prijímacie konanie v ňom sa končí – ako to pri konkurzoch, ktoré vyhlasuje Boh, často býva – paradoxnými výsledkami.
Sú prijímaní slabí, aby zahanbili silných, tichí, aby zdedili zem, hladní, aby boli nasýtení, čistého srdca, aby uvideli, čo iní neuvidia, potupení a prenasledovaní, aby sa radovali a jasali.

Prvý krok

Ako sa tak učeníci na ceste do Emauz smutne zhovárali, „priblížil sa k ním sám Ježiš a išiel s nimi“ (Lk 24,15). To nám pripomína známy princíp. Aj keď si to vždy neuvedomujeme, Boh nám ide v ústrety ako prvý: „ Nemohol by som ťa hľadať, Pane, keby si ma ty nebol dávno našiel,“ napísal B. Pascal. Pán je ten, ktorý vyčkáva vhodný okamžik, aby mohol vstúpiť do nášho života.

Nedocenený

Počas prestávky sa prechádzal Majster so svojím žiakom po nádvorí chrámu a spolu počúvali rozhovory niektorých žiakov. Vtedy mu chcel totiž Majster niečo vysvetliť. Keď podišli ku skupinke mladších, žiak spozornel. Jeden z tej skupinky sa zdanlivo vychvaľoval svojimi prednosťami a on čakal, čo mu povie Majster. Avšak nestalo sa nič z toho, čo si predstavoval. Žiadne napomenutia neprišli. Majster ho len priateľsky potľapkal po ramene a s úsmevom všetkým poprial pekný deň.

Človek súdi podľa zdania ...

Ježiš im povedal:
„Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“ (Mt 21,28-32)

Kresťanská nádej nespočíva len v tom, že veríme, že nás Boh neodpíše.
Kresťanská nádej spočíva v tom, že sa každý môže obrátiť a že Boh toto obrátenie príjme.

Ježiš ide okolo

„Boh existuje a ja som sa s ním stretol“ - takto nazval André Frossard svoju knihu, ktorá spôsobila v kresťanskom svete veľký ohlas. Je však vôbec možné stretnúť sa s Bohom? Zdá sa, že v evanjeliách sa to dialo dosť často, aj keď dosť nečakane. Ale Písma nie sú len spomienkou na zašlé časy: sú o Bohu a o nás, o našom živote s Bohom.