Špiritualita

Špiritualita a duchovný život.

Reflexívny kútik: Úvaha o srdci


Srdce v biblickom zmysle znamená hĺbku osobnosti, v ktorej prebýva Boží zákon: „Toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca.“ (Jer 31, 33) Isteže nehovoríme o srdci ako o pumpe kardiovaskulárneho systému organizmu. Matka Cirkev nás však učí, že srdce v semitskom zmysle slova je akýmsi príbytkom, kde sa zdržiavame len my sami, kde takpovediac bývame, kam zostupujeme do skrytosti, ktorú vie odhaliť len Boh. Dokonca ide o skrytý stred našej osobnosti, nedostupný nášmu rozumu. Je to miesto, kde sa rozhodujeme pre Boha alebo proti Bohu, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov (porov. KKC 2563).
-

O lenivosti ako acédii alebo O duchovnom znechutení


Acedia. Toto latinské slovo gréckeho pôvodu mnohým nič nehovorí. To ani nie je čudné – horšie však je, že ak prezradíme jeho význam po slovensky, tak ho mnohé ovečky aj tak nepochopia správne. O čom je teda reč?

Acedia znamená po grécky „zlá nálada“, pričom v latinčine toto slovo nadobudlo špecifický význam „zlej nálady z objatia Božou láskou“ – a teda istú formu náboženskej záhaľky a predovšetkým znechutenia. Lenivosť ako siedmy kardinálny hriech nie je lenivosťou, o ktorej som písal v iných článkoch – čiže nie je len všeobecnou záhaľkou, nechuťou k práci a podobne. Acedia je niečo oveľa závažnejšie. Je to znechutenosť zo samotnej Božej lásky, čerpajúc z nedôvery v Boha. Ide, ako vraví učenie Cirkvi, o určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca (porov. KKC 2733). Ide skutočne o duchovnú znechutenosť v pravom zmysle slovaacedia. Aj Pán potvrdzuje túto veľmi častú záhaľku a znechutenie. V Getsemanskej záhrade v krvopotnej úzkosti žiada apoštolov, aby bedlili a modlili sa, pričom sám uznáva a okusuje ťarchu psychosomatických pochodov ľudského tela: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ (Mt 26, 41)
-

Sme naozaj my zlí, ak všetko zlo započalo Satanom?


V ostatnom čase som sa zamýšľal nad takouto otázkou dosť často. A veru, ak sú Satan a jeho démoni pôvodcami našich pokušení, do hĺbky ako anjeli ovplyvňujú naše srdcia a naše mysle, tak kde je tu priestor pre naše rozhodovanie? Ľudia, uvážte, sme tak veľmi, ale naozaj tak veľmi determinovaní fyziologicky, hormonálne, biochemicky, metabolicky, výchovou a životnými traumami a sklamaniami! Je kdesi v tejto spleti determinantov a limitujúcich faktorov priestor pre slobodu? Pre slobodné rozhodovanie?
-
Satan a jeho démoni všemožne bojujú proti ľudskej duši – snažia sa ju zlákať, oklamať, že Boh spôsobuje jej utrpenie, chcú dušu priviesť k malomyseľnosti a k tomu, aby si zúfala v beznádeji. Aby nedôverovala Bohu. Satanova nenávisť voči nám ľuďom je k smrti a k zúfalstvu nezmerná. My, kresťania, síce vieme, že Boh Satana už porazil (porov. Jn 16, 11), ale napriek tomu niektorí kresťania (napríklad ja) v sebe cítia, že Satan započal komplexnú devastáciu ich (nášho) života.

Ak Satan do hĺbky ovplyvňuje naše skutky, resp. ich sám predchádza intenzívnym pokušením, tak nepodlieha naša duša akejsi forme neslobody, ba až otroctvu hriechov v kontexte absencie slobodnej vôle? Mne sa akoby zdá, že za mnohé svoje zlé skutky ani nemôžem, pretože som tak charakterovo, temperamentom, mozgovou biochémiou a samozrejme silným klamaním Zlého neuveriteľne ovplyvňovaný, pričom hĺbka tohto vplyvu je skutočne principiálna a zásadná.

Sme naozaj zlí, alebo to všetko robí Satan, ktorý nás využíva len ako nástroj v boji proti Bohu?
-

Prečo treba Boha slovne prosiť a prečo Mu nestačia naše slzy?


Veľakrát som sa nad touto otázkou zamýšľal – vlastne ani nie zamýšľal, ale skôr ju vznášal Bohu ako výčitku. V čase tých náročnejších skúšok si aj ja niekedy poplačem, pričom plač som vždy považoval za výraz vrcholnej duševnej bolesti. Nebol pre mňa uvoľnením – skôr ma utlmoval a zhadzoval do malomyseľnosti. O to väčšmi som sa čudoval, prečo Boh neberie plač za istú formu modlitby, v ktorej svojimi slzami alebo svojím pohľadom a svojím utrpením prosím o pomoc. Bolo pre mňa ťažké pochopiť, keď mi jedna, v duchovnom živote skúsenejšia kamarátka prezradila, že Bohu nestačia naše slzy – že On chce vraj slovný príhovor. Vtedy sa otvorila cesta vnímať túto otázku v nadpise už nielen ako výčitku, ale ako problém vhodný na duchovné cvičenie a rozjímanie. A tak som sa nad tým hlbšie zamyslel. Skúsim Vám, drahí čitatelia, teraz ponúknuť výsledok môjho rozjímania a predstaviť tak situácie, kedy Bohu nestačia naše slzy a kedy naopak stačia. :-)
-

Mali by sme odpustiť Bohu?


V dnešnej dobe už vlastne ani nie je malomyseľnosť nijak výnimočná – zdá sa, že depresie alebo tzv. depky neobchádzajú asi nikoho. Možno by som mohol povedať, že každý máme s malomyseľnosťou skúsenosť. Vezmime si však trošku extrémnejší príklad malomyseľnosti, ktorá prerastá priam do zúfalstva a nedôvery voči životu,voči svetu a voči Bohu. Ľudský „pud k smrti“, tanathos, akoby sa prebudil a ovládol myslenie jedinca a človeku sa zachce zomrieť. Alebo ešte lepšie – neexistovať. Čo si však počať s naším životom, ak sme veriaci? Ak sme uverili v Pána Ježiša, uverili sme vo vlastnú nesmrteľnú dušu, a teda ak sme už raz boli stvorení, sme stvorení pre existenciu navždy. Po telesnej smrti príde Božie kráľovstvo alebo zatratenie. Celú večnosť. „Ale ja chcem nežiť, ja chcem neexistovať!“ vraví jeden. Druhý vraví: „To nie je fér – prečo si nemôžem odpykať tresty v pekle a potom by Boh moju dušu jednoducho zničil? Anihiloval?

A tu sa vynára otázka pocitu akejsi nespravodlivosti zo strany Stvoriteľa. „Ja som sa nepýtal na svet, ja chcem anihiláciu svojej existencie!“ vraví malomyseľný. Mali by sme Bohu fakt, že nás stvoril a že nás stvoril akurát do takéhoto sveta plného utrpenia, odpustiť?

Mali by sme odpustiť Bohu?
-

Gabriela Spustová: Moja krížová cesta (básne)

...môj kríž je cesta k nebesiam,
kadiaľ sa iní boja pustiť...

***

Bičovaná duša

Kde je, Pane, moja duša?
Prečo bolí, prečo vzlyká,

Prečo vlastne verím? To som naozaj taký naivný?


Všemohúci Bože, prečo vlastne v Teba verím? To som naozaj taký naivný? Prosím, odpovedz.

(Na konci článku ponúkam ZHRNUTIE.)
-