Špiritualita

Špiritualita a duchovný život.

Z posolstva Svätého Otca na Svetový deň chudobných

Podaj svoju ruku chudobnému  (porov. Sir 7, 36). Staroveká múdrosť predkladá tieto slová ako posvätný kódex, ktorý treba v živote zachovávať. 

Dnes znejú nanajvýš aktuálne a pomáhajú nám sústrediť pohľad na to podstatné a prekonať bariéry ľahostajnosti. Chudoba vždy nadobúda rozličné podoby a vyžaduje si, aby sme jej venovali pozornosť v každej špecifickej situácii. V každej z nich môžeme totiž stretnúť Pána Ježiša, ktorý nám zjavil svoju prítomnosť vo svojich najmenších bratoch (porov. Mt 25, 40).

Modlitba Charlsa Foucaulda

Otče môj, odovzdávam sa ti,
učiň zo mňa, čo sa ti páči.
Čokoľvek so mňa urobíš, ďakujem ti za to!
Na všetko som pripravený a všetko prijmem.
Kiež sa vo mne deje len tvoja vôľa,

Okom viery vidieť neviditeľné – z homílie pápeža Františka 5.11.2020

...«Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (v. 25-26). Veľké svetlo týchto slov premáha temnotu hlbokého zármutku vyvolaného Lazárovou smrťou. Marta ich prijíma a s pevným vyznaním viery prehlasuje: «Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet» (v. 27). Vďaka Ježišovým slovám Martina nádej prechádza zo vzdialenej budúcnosti do súčasnosti: vzkriesenie je k nej už blízko, je prítomné v osobe Krista.

Toto Ježišovo odhalenie dnes hovorí k nám všetkým: sme povolaní veriť vo vzkriesenie nie ako nejakej vidine na obzore, ale ako už prítomnej udalosti, ktorá sa nás tajomne dotýka už teraz. A predsa, táto viera vo vzkriesenie neignoruje ani nemaskuje rozpaky, ktoré ľudsky prežívame pred smrťou. Samotný Pán Ježiš, keď videl, ako Lazárove sestry a tí, čo boli s nimi plačú, nielenže neskrýval svoje pohnutie, ale – ako dodáva evanjelista Ján – priamo «zaslzil» (Jn 11,35). Vo všetkom s výnimkou hriechu je s nami plne solidárny: zažil aj drámu žiaľu, horkosť sĺz vyronených nad stratou milovaného človeka. To však nezmenšuje to svetlo pravdy, ktoré vyžaruje z jeho odhalenia, ktorého veľkým znamením bolo Lazárovo vzkriesenie.

Pápež František : Dvojitý príkaz lásky, od ktorého závisí naša spása

...A láska k blížnemu, ktorá sa tiež volá bratská láska, znamená byť blízko, počúvať, podeliť sa, starať sa o druhého. Koľkokrát sa nemáme k tomu, aby sme druhého vypočuli, lebo nás nudí alebo nás oberá o čas, alebo aby sme ho sprevádzali v jeho bolestiach, v jeho skúškach... Vždy si ale nájdeme čas na klebety, vždy! Nemáme čas na potešovanie skľúčených, no na pletky máme času dosť. Dajme pozor! Apoštol Ján píše: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4,20). Tu vidno jednotu týchto dvoch prikázaní.

V dnešnom Evanjeliu nám Ježiš opäť raz pomáha zájsť k životodarnému prýštiacemu prameňu Lásky. A tým prameňom je sám Boh, pre dokonalú lásku v zjednotení, ktoré nič a nikto nemôže rozdeliť. Toto zjednotenie je darom, o ktorý treba denne prosiť, ale tiež osobným úsilím, aby sa náš život nenechal zotročiť bôžikmi sveta. A previerkou našej cesty obrátenia a svätosti je vždy láska k blížnemu.

Pápež František : Kto si ctí Boha, ctí si ľudské bytosti

Kresťanská modlitba nie je utišovací prostriedok ani formalizmus, ale učí zodpovednosti, úcte a láske k bratom a sestrám, v ktorých  vnímame prítomnosť Boha, zdôraznil Svätý Otec. Bezbožnosť je totiž aj v tom, keď sa človek modlí falošne, pričom k ľuďom okolo seba sa správa bez lásky a „nevšíma si slzy chudobných“, upozornil Svätý Otec. Takýto postoj nazval „praktickým ateizmom“.

„Ak je prítomná modlitba, potom aj brat, sestra, aj nepriateľ, sa stávajú dôležitými. Starodávne príslovie prvých kresťanských mníchov hovorí: «Požehnaný mních, ktorý si po Bohu ctí všetkých ľudí ako Boha». Kto sa klania Bohu, miluje jeho deti. Kto si ctí Boha, ctí si ľudské bytosti.“

Na sviatok archanjelov Michaela, Gabriela a Rafaela

„Svätý Michal, pomôž nám v zápase, v ktorom sa bojuje o spásu. Svätý Gabriel, prines nám dobrú správu, že Ježiš nás zachránil a daj nám nádej.

Starostlivosť o spoločný dom a kontemplatívny postoj Zo 7. katechézy cyklu „Uzdraviť svet“

….nezabúdajme na španielske príslovie: „Boh odpúšťa vždy; my odpúšťame niekedy; príroda neodpúšťa nikdy“.

Dnes som čítal v novinách o tých dvoch veľkých ľadovcoch v Antarktíde, blízko Amundsenovho mora: sú pred úpadkom. Bude to hrozné, pretože úroveň mora porastie a toto prinesie mnoho ťažkostí a veľa zlého. A prečo? Pre otepľovanie, pre nedbanie o prostredie, pre nestaranie sa o spoločný dom. Naopak, ak máme tento vzťah – dovolím si to slovo v obraznom zmysle – „bratský“ vzťah so stvorenstvom, staneme sa ochrancami spoločného domu, ochrancami života a ochrancami nádeje.

Budeme ochraňovať to dedičstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sa z neho mohli tešiť budúce generácie. A niekto môže povedať: „Nuž ja z toho ešte vyjdem v suchu“. No problém nie je, že ty z toho vyjdeš v suchu dnes – toto hovorieval jeden nemecký teológ, protestant, skvelý Bonhoeffer – problém nie je ako z toho unikneš ty dnes; problém je: aké bude dedičstvo, život budúcich generácií? Pomyslime na deti, na vnúčatá: čo im zanecháme, ak zneužívame stvorenstvo?

Redakčné články