Každý človek patrí do nejakého spoločenstva; ba možno povedať, že patrí do viacerých spoločenstiev. Pojem spoločenstvo má teda veľmi bohatý obsah. Prvým spoločenstvom, do ktorého človek patrí je rodina. Ak sa hovorí o náboženskom spoločenstve, je to spoločenstvo, ktoré stojí na jednote viery; hoci sa od rodinného spoločenstva líši, nie je menej hodnotné. Ak si uvedomíme, že vzorom každého spoločenstva nie je rodinný, ale trinitárny život, do spoločenstva možno preniesť všetky autentické ľudské hodnoty. Jeho zmyslom je jednota v pluralite osôb. Vďaka tomu sa spoločenstvo buduje v milosti a utrpení vďaka rovnakému ideálu a úmyslu.

Dedičstvo po našich predkoch.

Nájdeme ich pri poľnej ceste
či na križovatke za dedinou.
Pri cestách,
ktoré však dnes,
už nie sú veľmi frekventované.

Všetko je v prílohe.

Hranica je čiara oddeľujúca isté administratívne celky,
ale aj rozhranie medzi javmi, oblasťami a pod. (Krátky slovník SJ).

A tak hovoríme o hranici okresu,
kraja, štátu...

Ako by to asi dopadlo,
keby tak niekto urobil anketu s jednoduchou otázkou:
ktoré ročné obdobie je najkrajšie?

Hm...

Otázka je to síce jednoduchá,
ale je na ňu aj jednoduchá odpoveď?

Na stránkach denníka SME som sa dočítal o snahách moslimov postaviť mešitu v Bratislave. Čosi sa vo mne búri. Nie preto, že som kňaz a už vôbec nie preto, že mám strach z moslimov či z islamu. Naopak. Spolužitie medzi moslimami a kresťanmi (ako pravoslávnymi tak katolíckymi) je v Albánsku naozaj ukážkové. To je však iná téma daná historicky a tej sa teraz nechcem venovať. Snáď inokedy.
Podľa Mohamada Safwana Hasnu, predsedu Islamskej nadácie na Slovensku, islam používa rovnicu i + i = i vysvetľujúc, že integrita + identita = ideál. Mne je, žiaľ, nielen z učebníc dejepisu, ale aj zo súčasného diania v islamských republikách známa iná rovnica, o ktorej písal už pán Sienkiewicz. Rovnica, kde sa nič ničomu nerovná, kým nie je všetko islamské. Rovnica, podľa ktorej sa na základe Koránu šíri islam. Tá znie: „Ohňom a mečom“.

Ako hovorí jeden (vymyslený?) príbeh, medzi dobré rady,
ktoré otec dával svojmu synovi, patrí aj takáto:

„Synu, keď ochorieš, choď k lekárovi, aby ti predpísal lieky a zaplať mu.