V apríli tohoto roku vznikla na pôde Európskeho parlamentu iniciatíva známa ako Deklarácia 29, ktorej agendou je aj boj proti detskej pornografii a pedofílii na internete.

Poslanci EP sú vyzývaní k podpisu tejto deklarácie, takzvaného Písomného prehlásenia, ktoré však - ak je väčšinou poslancov EP podpísané - stáva sa oficiálnym stanoviskom Európskeho parlamentu. Takéto stanovisko potom môže byť doručené komisárke Cecílii Malmströmovej, ktorá je zodpovedná za oblasť slobody, bezpečnosti a práva.

Dnes by už málokto riskoval, ak by chcel postaviť vysokú stavbu bez hromozvodu. V búrkach priťahuje blesky a dom robí bezpečným. Je známym sociologickým javom, že aj spoločnosť, menšia, či väčšia, hľadá podvedome hromozvod. Vtedy, ak je v ohrození. Už niekoľko rokov je takýmto ohrozením pedofília. Ohavný čin dospelých, ktorí si svoje sexuálne úchylky vybíjajú na malých deťoch. Každý jeden z takýchto skutkov je nutné brať so všetkou vážnosťou.

Aká veľká a nepochopiteľná je Jeho láska k nám. Privádza ma do údivu. A plačem, lebo som slepá a hluchá voči Nemu a znova a znova hreším a padám. A On ma znova dvíha, znova mi pomáha vstať a stále ma miluje, stále ma vypočuje, je so mnou.

Moji rodičia na tento týždeň odcestovali niekam do prírody ku Žiline, čo je pre nich, Trnavčanov, celkom príjemná zmena. Týždeň som doma sám s bratom, pričom brat domov chodí vlastne iba prespávať, prípadne sa osprchovať. Takže vlastne gazdujem sám. Je to vskutku zaujímavá skúsenosť do života, pretože ma to učí samostatnosti, keďže mnohé veci, ktoré typicky robia za mňa rodičia (pranie, žehlenie, nakupovanie atď.), som musel na týždeň vziať do rúk ja sám. Stal som sa na týždeň pánom domu a dospelým v plnom zmysle slova. No... možno nie až tak v plnom zmysle, pretože mi rodičia nechali nejaké peniaze na gazdovanie, čiže som si ich nemusel ísť zarobiť poctivou prácou.

Uvedomil som si počas týchto „gazdovských“ dní, že celá moja intelektuálna práca musela (mierne povedané) ustúpiť, akonáhle som bol hladný. To znamenalo umyť riady, pripraviť nádoby, niečo upiecť (napr. pizzu) a potom to všetko po zjedení umyť a upratať. Čo ak by som doma nemal tú pizzu? Musel by som variť! Ale čo variť? Musel by som ísť nakupovať do potravín... A tak som si spomenul na Marxa a na jeho ZÁKLADŇU verzus NADSTAVBA. On hovoril, že základom spoločnosti je výroba – človek musí mať najprv uspokojené základné potreby, a potom možno budovať niečo naviac, napr. intelektuálne uvažovanie, nadstavbu.

Potvrdzuje moja týždňová skúsenosť, že mal Marx pravdu? A čo na to kresťanstvo?
-

Je obvyklé zočiť, že kresťanská kultúra sa formovala mimoriadne pomaly, ba až neočakávane bez jasného vplyvu, pričom od konca stredoveku a rozpadu feudálnych spoločností môžeme badať budovanie autonómie kultúrneho prvku v európskom povedomí – autonómie voči náboženstvu. K tomu prispelo rozštiepenie západného kresťanstva v čase reformácie, kolonializmus a nepochybne práve osvietenstvo a osvietenské revolúcie (obzvlášť Veľká francúzska revolúcia). Výsledkom tejto autonómie je prekvapenie mnohých turistov z Ázie, ktorí nerozumejú tomu, ako málo sú európske povedomie a životný štýl poznačené kresťanstvom.

Kresťan je v zmysle evanjelia povolaný vnášať do spoločenských problémov nadprirodzenú hodnotu osobného kresťanského vzťahu, nazývaného „láska“, a premeniť ho na spoločenský étos, v dôsledku ktorého sa vyformuje špecifické spoločenské zriadenie – kresťanské spoločenstvo. (porov. CSONTOS, L.: Úvod do filozofie kultúry. Bratislava : Aloisianum, 1996, s. 165.) Do akej miery je v dnešnej Európe priestor pre zriadenie kresťanského spoločenstva? Aké má evanjelium možnosti?
-

V tomto semestri mám v škole, kde študujem filozofiu, kurz nazvaný „Filozofia kultúry“. Učí nás ho profesor Csontos, kňaz a jezuita – a ten nám aj napísal v deväťdesiatych rokoch vyše 240-stranové skriptá, ktoré si musíme nasypať do hlavy, ak chceme kredity za úspešnú skúšku. Prečo o tom hovorím? Pretože som sa v týchto skriptách dozvedel zaujímavé názory a myšlienky, ktoré, myslím, do hĺbky ovplyvnili môj politický svetonázor resp. pohľad na politiku – politiku, v ktorej sa usmerňuje a vedie ľudská kultúra v jej najvšeobecnejšom zmysle slova.

Chcel by som v tomto blogovom článku ukázať, ako samotný filozof, teológ a jezuita profesor Csontos popisuje politickú činorodosť občana v kontexte jeho povinnej kultúrnej formácie. Povedané jednoduchšie: Aj keď je politika špinavá, netreba sa znechucovať, ale naopak treba uchopiť opraty.

V článku neprezentujem žiadnu z politických strán, ani ľavicu či pravicu. Ide skôr o názor na politiku vo všeobecnosti, podporený autoritou profesora Csontosa. :-)
-

Tento článok nechce byť úvahou nad minulosťou a dejinami 19. storočia, kedy sa mnohí naši národovci snažili obrodiť Slovač v kontexte celkovej panslavistickej vzájomnosti. To už bolo dávno. V článku sa chcem skôr zamyslieť nad priestorom „tu a teraz“. Píše sa rok 2009, 21. storočie je v plnom prúde – aspoň sme sa v plnom prúde doňho doslova vrhli, akoby nás to malo oslobodiť od spomienok na hrôzy predchádzajúceho storočia... Ako sme na tom so slovanskou vzájomnosťou v súčasnosti? Je vôbec takáto otázka na mieste, alebo je to už dávno prekonané? Je správne, ak je to prekonané? Ak to nie je správne, čo sa s tým dá robiť?

V článku sú predovšetkým analyzované slovensko-česká a slovensko-ruská vzájomnosť a ich perspektívy do budúcna.
-