„Ja nechodím na spoveď,“ hovorí mi jeden pán pred kostolom. „Ja sa tam s farárom iba rozprávam.“

Kamkoľvek sa pohnem, všade počúvam nadávky.

Veľmi veľa sa píše o tom, aký by mal byť muž, ktoré vlastnosti by u neho mali prevládať.

Až priveľmi často sa zaoberám, ba trápim víziou, kam kráča naše milované Slovensko. V našej spoločnosti rastie nepokoj a nespokojnosť – a hoci tieto elementy vidíme neraz pred každými voľbami, nadobudol som pocit, že v súčasnom období sú akési výraznejšie, ba priam vyhecované. Ľudia ťažšie veria politickým subjektom, šíria sa opäť chýry o kradnutí, neefektívnom riadení štátu, do popredia vystupujú štrajky, protesty voči klientelizmu, korupcii, byrokratickému aparátu, ktorý spôsobuje, že všetko je na Slovensku akési komplikované vybaviť a zároveň je vždy akosi ťažké sa niečoho dovymáhať.

Verím, že naša spoločnosť potrebuje ozdravenie. A to hĺbkové až do základov myslenia jednotlivcov.

Už minulú zimu som si lámal hlavu, kde uskladním drevo. Nebolo ho veľa. Posledná dávka tuším 7 kubíkov a z toho sme ešte aj tak dosť spálili. Drevo nachystané od minulého roku napokon našlo svoje miesto v bývalej práčovni. Ale...

Asi každý z nás pozná tie dni, keď má človek pocit, že sa mu nič nedarí a že všetko akoby strácalo zmysel. Pocity beznádeje a absolútnej bezmocnosti, nechuť, obavy.

Podobne ako ďalekohľad neodhaľuje seba, ale ukazuje ďaleké hviezdy, tak aj Duch Svätý neodhaľuje seba, ale Krista.