Veľmi veľa sa píše o tom, aký by mal byť muž, ktoré vlastnosti by u neho mali prevládať.

Až priveľmi často sa zaoberám, ba trápim víziou, kam kráča naše milované Slovensko. V našej spoločnosti rastie nepokoj a nespokojnosť – a hoci tieto elementy vidíme neraz pred každými voľbami, nadobudol som pocit, že v súčasnom období sú akési výraznejšie, ba priam vyhecované. Ľudia ťažšie veria politickým subjektom, šíria sa opäť chýry o kradnutí, neefektívnom riadení štátu, do popredia vystupujú štrajky, protesty voči klientelizmu, korupcii, byrokratickému aparátu, ktorý spôsobuje, že všetko je na Slovensku akési komplikované vybaviť a zároveň je vždy akosi ťažké sa niečoho dovymáhať.

Verím, že naša spoločnosť potrebuje ozdravenie. A to hĺbkové až do základov myslenia jednotlivcov.

Už minulú zimu som si lámal hlavu, kde uskladním drevo. Nebolo ho veľa. Posledná dávka tuším 7 kubíkov a z toho sme ešte aj tak dosť spálili. Drevo nachystané od minulého roku napokon našlo svoje miesto v bývalej práčovni. Ale...

Asi každý z nás pozná tie dni, keď má človek pocit, že sa mu nič nedarí a že všetko akoby strácalo zmysel. Pocity beznádeje a absolútnej bezmocnosti, nechuť, obavy.

Podobne ako ďalekohľad neodhaľuje seba, ale ukazuje ďaleké hviezdy, tak aj Duch Svätý neodhaľuje seba, ale Krista.

Prišla za mnou jedna babička. Občas sa tak zastaví s tým, že či jej sv. omšu odslúžim. Napriek tomu, že som vedel, aký chce úmysel tej sv. omše, spýtal som sa naň.

Sestrička Rita. Ako vždy usmiata, vždy pripravená prichystať kávu a vytiahnuť zo špajze nejakú dobrotu vždy nachystanú pre prípadné návštevy. Starká. Sama hovorila, že po albánsky nevie ani slovo. Ale prijať a pohostiť každého, kto sa zastaví vie. Priniesol som jej fľaštičku propolysu. Takú peknú. Tak vravím: "Keď ho miniete, nezahoďte ju, zíde sa." Ona mi na to: "Prelejem ho hneď." A ja že netreba, veď to potom bude zasa príležitosť na návštevu. Vyslúžil som si úsmev s mamičkovským: "Dúfam, že sa zastavíš skôr, ako ten propolys minieme..."