Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z príhovoru Urbi et orbi pápeža Františka na Veľkonočnú nedeľu

«Kristus žije. On je našou nádejou a najkrajšou mladosťou tohto sveta. 

Všetko, čoho sa on dotýka, sa stáva mladým, stáva sa novým, napĺňa sa životom. Preto prvé slová, ktorými sa chcem obrátiť na každého mladého [a každého] kresťana, sú: On žije a chce, aby si žil! On je v tebe, on je s tebou a nikdy neodchádza. Akokoľvek by si sa vzdialil, Vzkriesený je pri tebe, on ťa volá a čaká ťa, aby si začal odznovu. Keď sa cítiš starý kvôli smútku, zatrpknutosti, strachu, pochybnostiam alebo zlyhaniam, on bude tam, aby ti dal znovu silu a nádej» (Christus vivit, 1-2).

R. Cantalamessa: Opovrhnutý a odmietnutý ľuďmi

...„Ecce homo!“ Hľa človek! - zvolá Pilát, keď ho krátko na to predstavuje ľudu (Jn 19,5). Je to slovo, ktoré po Kristovi môže byť vyslovené o nekonečnom zástupe  mužov a žien, zdeptaných, zdegradovaných na predmet, pozbavených všetkej ľudskej dôstojnosti. „Ak je toto človek“ - takto nazval spisovateľ Primo Levi rozprávanie o svojom živote vo vyhladzovacom tábore Auschwitz (Osvienčim). Na kríži sa Ježiš Nazaretský stáva emblémom celej tejto pošliapanej a zneváženej ľudskosti. Malo by sa zvolať: „Zavrhnutí, odmietnutí, vydedenci celej zeme: najväčší človek celých dejín bol jedným z vás! Nech patríte k akémukoľvek národu, rase či náboženstvu, vy máte právo hlásiť sa k nemu ako ku svojmu.

***

Istý afroamerický spisovateľ a teológ, ktorého Martin Luther King považoval za svojho učiteľa a inšpirátora nenásilného boja za občianske práva, napísal knihu nazvanú „Ježiš a vydedenci“ (pozn. Howard Thurman, Jesus and the Disinherited, Beacon Press, 1949). V nej ukazuje, čo reprezentovala postava Ježiša pre otrokov Juhu, ktorých bol sám autor knihy priamym potomkom. V pozbavenosti akéhokoľvek práva a v totálnej zúboženosti, slová Evanjelia, ktoré opakoval černošský vysluhovateľ kultu pri tom jedinom stretnutí, aké im bolo dovolené, nanovo dávali otrokom zmysel ich dôstojnosti Božích detí.

Z homílie pápeža Františka z Kvetnej nedele: Ježiš pokorou a poslušnosťou zničil triumfalizmus

Jasajúce zástupy pri vstupe do Jeruzalema a Ježišova pokora. Slávnostné výkriky i ukrutná zúrivosť. Toto dvojité tajomstvo každý rok sprevádza vstup do Svätého týždňa, a to vo dvoch momentoch charakteristických pre toto slávenie: v procesii s palmovými a olivovými ratolesťami a potom v slávnostnom prednese príbehu Pašií.

Zapojme sa do tohto diania preniknutého Duchom Svätým, aby sme získali to, o čo sme prosili v modlitbe: aby sme s vierou sprevádzali nášho Spasiteľa na jeho ceste a aby sme tú veľkú náuku, ktorú predstavuje jeho umučenie, mali neustále za vzor života a víťazstva nad zlom.

Z katechézy pápeža Františka: Pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste

Svätý Otec v katechéze vysvetlil, že každý z nás je dlžníkom u Boha:

„Aj keby sme boli dokonalé osoby, aj keby sme boli svätými ako z krištáľu, 
ktorí sa nikdy neodchýlia od dobrého života, vždy zostávame deťmi, ktoré Otcovi dlhujú všetko. Aký je ten najnebezpečnejší postoj pre život každého kresťana? Viete, aký je? Je ním pýcha. Je to postoj toho, kto sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané: pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste.“

Raniero Cantalamessa: Návrat do vlastného vnútra

„Svätý Augustín vyslovil výzvu, ktorá si aj po toľkých storočiach zachováva nezmenenú aktuálnosť: «In teipsum redi. In interiore homine habitat veritas» - „Vráť sa do seba. Vo vnútornom človeku žije pravda“ (Sv. Augustín, De vera religione, 39,72, PL 34,154). V jednom príhovore k ľudu s ešte väčším naliehaním povzbudzuje:

«Vráťte sa do svojho srdca! Kam chcete ísť ďaleko od seba? Ak pôjdete ďaleko, zablúdite. Prečo sa púšťate na pusté cesty? Vráťte sa z vášho potulovania, ktoré vás zaviedlo mimo cesty; vráťte k Pánovi. On je pripravený. Najprv sa vráť do svojho srdca, ty, ktorý si sa stal sám sebe cudzím, vplyvom túlania sa po vonku: nepoznáš sám seba, a hľadáš toho, kto ťa stvoril! Vráť sa, vráť sa do srdca, získaj odstup od tela... Vstúp znovu do srdca: tam skúmaj to, čo azda vnímaš ako Božie, pretože tam sa nachádza obraz Boha; vo vnútri človeka prebýva Kristus, v tvojom vnútri sa obnovíš podľa obrazu Boha» (Sv. Augustín, In Ioh. Ev., 18,10, CCL 36, s. 186).“  

Pápež František: Nečakajme do budúcoročného Pôstu

Evanjelium tejto tretej pôstnej nedele (porov. Lk 13,1-9) nám hovorí o Božom milosrdenstve a našom obrátení. Ježiš rozpráva podobenstvo o neúrodnom figovníku. Istý muž zasadil vo svojej vinici figovník. Každé leto chodieval s veľkou nádejou k nemu a hľadal na ňom plody, ale žiadne nenachádzal, pretože strom nebol úrodný. Sklamanie, ktoré sa opakovalo až tri roky, priviedlo muža k rozhodnutiu figovník vyťať a zasadiť namiesto neho iný. Zavolal si teda vinohradníka, vyjadril mu svoju nespokojnosť a nariadil mu strom vyťať, aby zbytočne nevyčerpával pôdu. Vinohradník však prosí svojho pána o trpezlivosť a žiada o jeden rok navyše, počas ktorého sa on sám bude o strom zvlášť pozorne a citlivo starať, aby priniesol ovocie.

Takéto je podobenstvo. Čo nám chce povedať? Čo predstavujú jeho jednotlivé postavy? Pán vinice predstavuje Boha Otca a vinohradník je obrazom Ježiša, zatiaľ čo figovník je symbolom ľahostajného a neúrodného ľudstva. Ježiš sa prihovára u Otca v prospech ľudstva – robí tak neustále – a prosí ho o pozhovenie, dať ľudstvu ešte čas, aby v ňom mohlo vzklíčiť ovocie lásky a spravodlivosti. Figovník, ktorý chce pán vinice v podobenstve vyťať, predstavuje neplodnú ľudskú existenciu, neschopnú daru, neschopnú konať dobro. Je to symbol toho, kto žije len pre seba, sýty a nerušený, uvelebený vo svojom komforte, neschopný upriamiť svoj pohľad a srdce na tých, čo sa okolo neho nachádzajú v podmienkach utrpenia, chudoby a nedostatku. K tomuto postoju egoizmu a duchovnej neplodnosti je protikladom veľká láska vinohradníka voči figovníku: dosiahne, že pán počká, má trpezlivosť, vie čakať, venuje stromu svoj čas a prácu. Pánovi sľubuje, že sa o nešťastný strom osobitne postará.

Pápež František: Modlitba rozžiaruje tvár

….nik neprichádza do večného života inak než nasledovaním Ježiša, nesúc vlastný kríž v živote tu na zemi. Každý z nás má vlastný kríž. Pán nám ukazuje cieľ tejto cesty, ktorým je Zmŕtvychvstanie, tá nádhera. Nesúc vlastný kríž.

Kristovo premenenie nám teda ukazuje kresťanskú perspektívu utrpenia. Utrpenie nie je sadomasochizmom. Je nevyhnutným, no zároveň prechodným úsekom. Cieľ, ku ktorému sme povolaní prísť, je žiarivý, tak ako Kristova tvár pri premenení. V ňom je spása, blaženosť, svetlo, Božia láska bez hraníc. Keď Ježiš takto ukazuje svoju slávu, uisťuje nás, že kríž, skúšky a ťažkosti, v ktorých sa zmietame, majú svoje riešenie a prekonanie vo Veľkej noci. Preto v tejto Pôstnej dobe vystúpme aj my s Ježišom na horu! A akým spôsobom? Modlitbou. Vystúpme na vrch skrze modlitbu. Modlitbu, ktorá je tichá, modlitbu srdca; modlitbu neustáleho vyhľadávania Pána. Zostaňme nejaký ten čas v uzobraní, každý deň trochu, upriamme svoj vnútorný zrak na jeho tvár a dovoľme, aby nás jeho svetlo preniklo a prežiarilo náš život.

Redakčné články