Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z katechézy pápeža Františka: Pôstne obdobie je cestou nádeje

….Ježišova Veľká noc je jeho exodom, ktorým nám otvoril cestu, aby sme dosiahli plný, večný a blažený život. Pre to, aby otvoril túto cestu, tento prechod, Ježiš sa musel vzdať svojej slávy, pokoriť sa, stať sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Otvoriť nám cestu k večnému životu ho stálo všetku jeho krv a vďaka nemu sme zachránení od otroctva hriechu..

Avšak toto neznamená, že on všetko urobil a my tak nemusíme urobiť nič, že on prešiel krížom, a my „pôjdeme do raja na koči“. Nie je to tak. Naša spása je istotne jeho darom, avšak keďže je príbehom lásky, žiada si naše „áno“ a našu účasť na jeho láske, ako nám ukazuje naša Matka Mária a po nej všetci svätí. .

Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

...Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme.

Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

...Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme.

Pápež František: V nádeji sme spasení

...Kresťan nežije mimo sveta, vie vo vlastnom živote a v tom, čo ho obklopuje, rozpoznať znamenia zla, egoizmu a hriechu. Je solidárny s tým, kto trpí, s tým, kto plače, kto je odsunutý na okraj, kto sa cíti zúfalý... Kresťan sa však zároveň naučil toto všetko vnímať očami Veľkej noci, očami zmŕtvychvstalého Krista. A tak vie, že prežívame čas očakávania, čas dychtivej túžby, ktorá prekračuje prítomnosť, čas napĺňania. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené a pokorené srdcia, ako aj všetko to, čo človek vo svojej krutosti znetvoril, a že týmto spôsobom znovu tvorí nový svet a nové ľudstvo, konečne zmierené v jeho láske.

Z rozhovoru s P. Lombardim - Benedikt XVI. napĺňa svoje slovo spred štyroch rokov

...V knihe „Posledné rozhovory“ (Ultime conversazioni) Benedikt XVI. potvrdzuje, že dať do centra tému Boha a viere dať prvoradé miesto, bolo zásadnou orientáciou jeho pontifikátu. V týchto štyroch rokoch, čo je podľa vás tým najsilnejším svedectvom, ktoré nám dáva emeritný pápež?

„Povedal by som, že jeho prežívanie tohto času v modlitbe a v perfektnej zhode s tým, čo bolo práve povedané, čiže Boh v centre, viera ako zmysel nášho života, a to, čo považujem tiež za osobitne krásne, a čo vyplýva aj z knihy „Posledné rozhovory“, je tento zmysel blízkosti ku stretnutiu s Bohom, prežívať starecký vek ako čas prípravy a – takpovediac – dôverné navykanie si na Pána, na stretnutie s ktorým sa človek pripravuje. Toto sa mi vidí byť nádherným svedectvom.  Myslím si, že je to naozaj krásne mať emeritného pápeža, ktorý sa modlí za Cirkev, za svojho nástupcu. Je to prítomnosť, ktorú cítime, vieme, že on tu je, a aj keď ho nevídame často, zakaždým, keď ho vidíme, sme všetci veľmi spokojní, pretože ho máme radi. Takže ho vnímame ako takú prítomnosť, ktorá nás sprevádza, ktorá nás utešuje, ktorá nás upokojuje.“

Z homílie pápeža Františka o hriechu malovernosti

„Nádej: hľadenie do budúcnosti. Tak, ako nie je možné žiť kresťanský život bez rozpamätávania sa na podniknuté kroky, nie je možné žiť kresťanský život bez hľadenia do budúcnosti s nádejou na stretnutie s Pánom. [Autor listu Hebrejom] hovorí krásnu vetu: ,Lebo ešte chvíľku...[a ten, ktorý má prísť, príde]’. Život je vanutie. Plynie. Keď je človek mladý, myslí si, že má pred sebou mnoho času, potom nás však život učí tie slová, ktoré hovoríme všetci: ,Uf, ako plynie čas! Tohto som poznal od malička a teraz sa žení! Ako ten čas uteká!’. [Pán] príde čoskoro. Nádej zo stretnutia s ním je však život v napätí medzi rozpamätávaním sa a nádejou, minulosťou a budúcnosťou“.

Z homílie pápeža Františka: Buďme odvážni a nie «zaparkovaní» kresťania

„Leniví kresťania, kresťania, ktorí nechcú kráčať vpred, kresťania, ktorí nebojujú za veci, ktoré prinášajú zmenu, veci nové, veci, ktoré by nám všetkým prospeli, ak by sa zmenili. Sú to lenivci, tzv. «zaparkovaní» kresťania: v Cirkvi našli dobré parkovisko. A keď hovorím kresťania, myslím tým laikov, kňazov, biskupov... Všetkých. Koľko týchto zaparkovaných kresťanov veru je! Pre nich je Cirkev parkoviskom, ktoré stráži život a kráčajú vpred so všetkými možnými istotami. Avšak títo nehybní kresťania ma pobádajú k myšlienke, ktorú nám starí rodičia hovorili už ako deťom: ,Dávaj si pozor, stojatá voda, tá, ktorá neprúdi, je prvou, ktorá sa pokazí’“. 
To, čo robí z kresťanov odvážnych ľudí je nádej, zatiaľ čo „leniví kresťania“ nemajú nádej, sú „na dôchodku“, vysvetlil Svätý Otec. Je to krásne ísť na dôchodok po mnohých rokoch práce, avšak „prežiť celý svoj život na dôchodku je strašné!“, dodal pápež. Nádej je naopak kotva, o ktorú sa treba zachytiť v ťažkých momentoch:

Redakčné články