Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Pápež František na sviatok Všetkých svätých: Ako Božie deti nosíme jeho priezvisko

...Sme si vedomí tohto veľkého daru? Všetci sme Božími deťmi! Pamätáme si, že v krste sme prijali „pečať“ nášho nebeského Otca a stali sme sa jeho deťmi? Aby som to povedal jednoducho: nosíme Božie priezvisko, naším priezviskom je Boh, pretože sme Božie deti. Tu je koreň povolania k svätosti! A svätí, na ktorých si dnes spomíname, sú práve tí, ktorí žili v milosti ich krstu, zachovali „pečať“ neporušenú, keď sa správali ako Božie deti, usilovali sa napodobňovať Ježiša. A teraz dosiahli cieľ, pretože konečne „vidia Boha takého, aký je“.

Druhou osobitnou charakteristikou svätých je to, že sú vzormi, hodnými nasledovania. Dajme pozor: nie iba tí kanonizovaní, ale svätí, takpovediac „zo susedného vchodu“, ktorí sa s Božou pomocou usilovali praktizovať evanjelium vo všednosti ich života. Týchto svätých sme stretli aj my. Azda sme ich niektorí mali v rodine, prípadne medzi priateľmi a známymi. Musíme im byť vďační, a predovšetkým musíme byť vďační Bohu, že nám ich daroval, že ich dal do našej blízkosti, ako živé a nákazlivé príklady spôsobu ako žiť a zomrieť vo vernosti Pánu Ježišovi a jeho evanjeliu. Koľko dobrých ľudí sme poznali a poznáme. A povieme si: „Nuž, táto osoba je svätec!“ Tak to povieme, napadne nám to spontánne. Toto sú tí svätci zo susedného vchodu, tí nekanonizovaní, no ktorí žijú s nami.

Majestát smrti – z komentára Jozefa Kováčika

Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Boh miluje, plače, neodsudzuje – z rannej homílie pápeža Františka

...„Dar je láska Boha – Boha, ktorý sa od nás nemôže odlúčiť. To je bezmocnosť Boha. My hovoríme: ‚Boh je mocný, môže všetko!‛ Okrem jednej veci: odlúčiť sa od nás! V evanjeliu (Lk 13,31-35) nám obraz Ježiša ako plače nad Jeruzalemom dáva o tejto láske niečo pochopiť. Ježiš plakal! Zaplakal nad Jeruzalemom a v tom plači je všetka bezmocnosť Boha: jeho neschopnosť nemilovať, odlúčiť sa od nás.“

Ježiš plače nad Jeruzalemom, ktorý zabíja svojich prorokov, tých, ktorí ohlasujú jeho spásu. A Boh hovorí Jeruzalemu a nám všetkým: «Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!» Je to obraz nehy. ‚Koľkokrát som chcel dať pocítiť túto nehu, túto lásku, ako kvočka svojim kuriatkam, a vy ste odmietli‛. Sv. Pavol tomu rozumie, a preto „môže povedať, že si je istý, «že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť» od tejto lásky, povedal pápež František:

Homília Svätého Otca na záver synody: Ďalej cestou milosrdného Ježiša

...Dnešné evanjelium sa priamo prepája s prvým čítaním: tak ako bol izraelský ľud oslobodený vďaka otcovstvu Boha, tak bol Bartimej oslobodený vďaka Ježišovmu spolucíteniu. Ježiš práve vyšiel z Jericha. Hoci akurát nastúpil na tú najdôležitejšiu cestu, smerujúcu do Jeruzalema, zastavuje sa ešte, aby odpovedal na Bartimejovo volanie. Nechá sa zachytiť jeho žiadosťou, zaujíma sa o jeho situáciu. Neuspokojí sa s podarovaním almužny, ale chce sa ho dotknúť osobne. Nedáva mu ani pokyny, ani odpovede, ale kladie mu otázku: «Čo chceš, aby som pre teba urobil?» (Mk 10,51). Mohlo by sa to zdať neužitočnou otázkou: po čom by mohol túžiť slepec, ak nie po zraku? A predsa, touto otázkou položenou v osobnom kontakte, priamo, ale úctivo, Ježiš ukazuje, že chce načúvať našim potrebám. Túži viesť s každým z nás rozhovor vychádzajúci zo života, z reálnych situácií, ktorý pred Bohom nič nebude dávať bokom. Po uzdravení Pán hovorí tomu človeku: «Tvoja viera ťa uzdravila!» (v. 52). Je krásne vidieť, ako Kristus obdivuje Bartimejovu vieru, majúc v neho dôveru. On v nás verí, viac než my veríme v seba samých.

Svätý Otec v rannej homílii: Naše úsilie otvára dvere Duchu Svätému

...„Pred niekoľkými mesiacmi som stretol jenu ženu. Mladú matku rodiny, dobrej rodiny. Mala rakovinu, zhubný nádor. Ale ona vyzerala šťastná, robila veci tak ako keby bola zdravá. A hovoriac o tomto vystupovaní mi povedala: ‚Otče, dávam všetko do toho, aby som zvíťazila nad rakovinou!‘ Tak aj kresťan. My, ktorí sme dostali tento dar v Ježišovi Kristovi a prešli sme od hriechu, od života v neprávosti k životu darovania sa v Kristovi, v Duchu Svätom, musíme robiť to isté. Každý deň jeden krok. Každý deň nejaký krok.“

Pápež František ďalej v homílii naznačil i niektoré pokušenia, ako napr. chuť ohovárať niekoho. V tomto prípade, ako povedal, je potrebné vyvinúť úsilie, aby som bol ticho. Alebo, pokračoval, „keď sa nám trochu drieme“ a „nemáme chuť modliť sa“, ale potom sa predsa pomodlíme aspoň trochu. Začať treba od maličkostí, prízvukoval Svätý Otec:

Z homílie Svätého Otca Františka zo včerajšej kanonizačnej slávnosti

...Ježiš zásadne vykonáva kňazstvo milosrdenstva a spolucítenia. Mal priamu skúsenosť našich ťažkostí, pozná zvnútra naše ľudské okolnosti; to, že nespáchal hriech mu nebráni v tom, aby pochopil hriešnikov. Jeho sláva nie je ambíciou ani túžbou po nadvláde, ale je to sláva lásky k ľuďom, prijatia a zdieľania ich slabých stránok a ponúknutia milosti na hojenie ich rán, ich sprevádzania s nekonečnou nehou, sprevádzania na ich nepokojnej ceste.

Každý z nás, nakoľko je pokrstený, má vlastnú účasť na Kristovom kňazstve. Veriaci laici na všeobecnom kňazstve, kňazi na služobnom kňazstve. Preto všetci môžeme prijímať lásku, ktorá vyžaruje z jeho otvoreného Srdca, ako pre nás samých, tak i pre druhých: stávajúc sa ‚kanálmi‛ jeho lásky, jeho spolucítenia, zvlášť voči tým, ktorí sú v bolesti, úzkosti, bezradnosti a v samote.

Z katechézy pápeža Františka: Rodičia odovzdávajú deťom iskru Božej lásky

...Dnes sa zamyslíme nad veľmi dôležitou témou: nad prísľubmi, ktoré dávame deťom. Nemyslím ani tak na sľuby, ktoré robíme tu i tam v priebehu dňa, aby sme ich potešili alebo aby sme dosiahli, že budú dobré (napríklad prostredníctvom nevinného fígľa: dám ti cukrík, a podobné sľuby), aby sme ich povzbudili k úsiliu v škole či aby sme ich odradili od nejakého huncútstva. Hovorím o iných prísľuboch, o prísľuboch dôležitejších, rozhodujúcich pre ich očakávania od života, pre ich dôveru voči ľudským bytostiam, pre ich schopnosť chápať Božie meno ako požehnanie. Tieto prísľuby im my dávame.

My dospelí často hovoríme o deťoch ako o prísľube života. Všetci hovoríme: deti sú prísľubom života. A ľahko nás tiež dojme, keď mladým hovoríme, že sú našou budúcnosťou, to je pravda.

Avšak niekedy si kladiem otázku, či rovnako vážne berieme ich budúcnosť! Budúcnosť detí a budúcnosť mladých! Otázka, ktorú si musíme často klásť je táto: Nakoľko sme verní prísľubom, ktoré dávame deťom tým, že ich privádzame na náš svet? Privádzame ich na svet a toto je prísľub: čo im sľubujeme?

Redakčné články