Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Daj sa mi napiť!

...Únava z cesty prichádza a dáva sa pocítiť. Či sa to človeku páči alebo nie, táto únava existuje a je dobré mať tú istú odvahu, akú mal Učiteľ, a povedať: „Daj sa mi napiť!“ Ako sa to udialo Samaritánke a môže sa tiež udiať každému z nás, nechceme uhášať smäd hocijakou vodou, ale „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14). Vieme, ako vedela aj Samaritánka, ktorá roky prinášala prázdne nádoby nevydarených lások, že nie hocijaké slovo môže pomôcť opäť nabrať sily a proroctvo  v poslaní. Nie hocijaká novosť, akokoľvek lákavá by sa mohla zdať, môže zmierniť smäd. Vieme, ako vedela i samaritánska žena, že ani poznanie náboženstva, zdôvodnenie si prijatých rozhodnutí a tradícií z minulosti či súčasných novostí z nás neurobia vždy tých, čo budú prinášať svoje ovocie a zanietene sa budú klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4,23).

Z príhovoru pápeža Františka mladým pri uvítacej slávnosti SDM v Paname

...Počuli sme pred chvíľou pri predstavení zástav, že prichádzame z rozličných kultúr a národov, hovoríme rozdielnymi jazykmi, rozlične sa obliekame. Každý z našich národov prežil iné dejiny a okolnosti. V koľkých veciach sa môžeme odlišovať! Ale nič z toho nebránilo tomu, aby sme sa mohli stretnúť. Toľké rozdiely neboli prekážkou toho, aby sme sa stretli a boli spolu, zabávali sa spoločne, spoločne oslavovali, spolu vyznávali Ježiša Krista. Nijaké rozdiely nás nezastavili.

Srdce bez uzavretosti, zaťatosti a kompromisov

...Môžeme si položiť otázku: Mám srdce tvrdé, mám srdce neprístupné? Dávam svojmu srdcu rásť? Bojím sa jeho rastu? Rastie vždy skrze skúšky, ťažkosti, rastie tak ako my všetci od detstva: chodiť sa učíme padajúc. Kým sme prešli od batolenia sa ku krokom, koľkokrát sme padli! Ale cez ťažkosti sa rastie.“

Tvrdosť srdca súvisí s jeho uzavretosťou. Tento postoj je škodlivý, je to malodušnosť, vysvetlil pápež František: „Malodušnosť je  nepekný postoj u kresťana, chýba mu odvaha žiť. Uzatvára sa. Je malodušný.“

Prekvapenia, ktoré sa páčia Bohu

...Mať Vianoce teda znamená prijať na zemi prekvapenia Neba. Nemôžeme žiť čisto pozemsky, keď Nebo prinieslo na svet svoje novosti. Vianoce otvárajú novú epochu, kde sa život neprogramuje, ale sa daruje; kde sa viac nežije pre seba, podľa vlastnej chuti, ale pre Boha; a s Bohom, pretože od Vianoc je Boh tým „Bohom-s-nami“, ktorý žije s nami, ktorý s nami kráča. Prežívať Vianoce znamená nechať sa otriasť ich prekvapivou novosťou. Ježišovo narodenie neponúka upokojujúce sálanie krbu, ale Božie zimomriavky, ktoré trasú dejinami. Vianoce sú víťazstvom pokory nad aroganciou, jednoduchosti nad oplývaním, ticha nad hlukom, modlitby nad „mojím časom“, Boha nad mojím ja.

Mať Vianoce znamená konať ako Ježiš, ktorý prišiel pre nás núdznych, a zostúpiť k tomu, kto nás potrebuje. Znamená to konať ako Mária: dôverovať v poddajnosti Bohu, aj bez toho, aby sme chápali, čo urobí. Mať Vianoce znamená konať tak, ako Jozef: vstať, aby sme uskutočnili to, čo chce Boh, aj keď to nie je podľa našich plánov. Svätý Jozef je prekvapivý: v evanjeliu nikdy neprehovorí, nie je tam ani jedno Jozefovo slovo; a Pán k nemu hovorí v tichu, hovorí k nemu práve v spánku. Vianoce znamenajú dať prednosť tichému hlasu Boha pred hrmotom konzumizmu. Ak budeme vedieť zotrvať v tichu pred jasličkami, Vianoce budú aj pre nás prekvapením, a nie už dávno videnou vecou. Zotrvať v tichu pred jasličkami: toto je pozvanie k Vianociam. Vyhraď si trocha času, choď k jasličkám a zotrvaj v tichu. A budeš cítiť a vidieť prekvapenie.

Z rannej homílie pápeža Františka: Rodičovská múdrosť

...Vo Svätom písme poznáme Jozefa ako „spravodlivého muža, ktorý dodržiaval Zákon, robotníka, pokorného, zamilovaného do Márie“. V prvej chvíli tvárou v tvár nedorozumeniu „uprednostňuje stiahnuť sa bokom“, „Boh mu však potom zjavuje jeho poslanie“. A tak Jozef prijíma svoju úlohu, svoju rolu a sprevádza rast Božieho Syna „v tichosti, bez súdenia, bez ohovárania a bez klebiet“.

„Pomáhať rásť, rozvíjať sa. Takto hľadal miesto, aby sa dieťa narodilo. Staral sa oň, pomáhal mu rásť, učil ho remeslu, je tu mnoho vecí... V tichosti. Nikdy si syna neuzurpoval ako svoje vlastníctvo: nechal ho rásť v tichosti. Nechať rásť – toto slovo by nám mohlo veľmi pomôcť, nám, ktorí od prirodzenosti chceme strkať nos do všetkého, a predovšetkým do života druhých. „Prečo robí toto? A prečo tamto?“ A začínajú klebetiť, vravieť... – On však necháva rásť. Chráni. Pomáha, avšak v tichosti.“

Z katechézy pápeža Františka: Otče náš - modlitba, ktorá prosí s dôverou

...Modlitba „Otčenáš“ vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Napríklad, vedie nás k prosbe o chlieb, každodenný chlieb – je to žiadosť jednoduchá, avšak nevyhnutná, ktorá hovorí, že viera nie je len akousi „ozdobnou“ vecou, oddelenou od života, ktorá sa ozve až vtedy, keď už boli uspokojené všetky ostatné potreby. Modlitba sa vôbec začína spolu so samotným životom. Ježiš nás učí, že modlitba sa  v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný – ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“. Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. V tom plači novorodenca bol ohlásený osud celého nášho života: náš neustály hlad, náš neustály smäd, naše hľadanie šťastia.

Z homílie: Som kresťanom slov, či skutkov?

...piesok a skala – tvoria slová s protichodným významom – piesok nie je pevný, „je výsledkom rečí“, je maskovaním sa za kresťana, je to život vybudovaný „bez základov“. Skalou je naopak Pán, povedal pápež:

„On je tou silou. Mnohokrát však ten, kto dôveruje v Pána, nie je viditeľný, nemá úspech, je skrytý... avšak je pevný. Jeho nádej nespočíva v rečnení, v márnivosti, v pýche, v prchavých mociach života. Pán je skalou. Konkrétnosť kresťanského života nám dáva ísť vpred a budovať na tej skale, ktorou je Boh, ktorou je Ježiš; na pevnom podklade toho, čo je Božie – a nie na vonkajškovosti či na márnivosti, pýche, protekciách... To nie. Na pravde.“

Redakčné články