Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Pápež slávil pamiatku Pánovej večere: Ďakujem Bohu za vás, kňazi

...Dnes by som chcel byť nablízku kňazom, všetkým kňazom, od čerstvo vysväteného až po pápeža: všetci sme kňazmi. Biskupi, všetci... Sme pomazaní, pomazaní Pánom; pomazaní, aby sme konali Eucharistiu, pomazaní, aby sme slúžili.

Dnes nie je omša svätenia olejov, dúfam, že ju budeme môcť mať pred Turícami, inak ju budeme musieť odložiť na budúci rok. Ale nemôžem nechať prejsť túto svätú omšu bez spomienky na kňazov. V týchto dňoch ich zomrelo viac ako 60, tu, v Taliansku, pri starostlivosti o chorých v nemocniciach. Aj s lekármi, sestrami, zdravotníkmi: sú to tí svätci zo susedných dverí, kňazi, ktorí slúžiac dali svoj život.

Myslím i na tých, ktorí sú ďaleko: dnes som dostal list od jedného kňaza, väzenského kaplána, zďaleka, ktorý rozpráva ako prežíva tento Veľký týždeň s odsúdenými. Františkán. Kňazi, ktorí idú ďaleko, aby priniesli Evanjelium, a zomierajú tam. Hovoril jeden biskup, že prvá vec, čo zvykol urobiť, keď prichádzal na tieto misionárske miesta, bolo zájsť na cintorín na hroby kňazov, ktorí tam nechali život. Mladí, padli za obeť tamojším chorobám: neboli pripravení, nemali protilátky. Nikto nepozná ich mená: anonymní kňazi.

Homília pápeža Františka pri Urbi et Orbi: Víťazné zbrane sú modlitba a tichá služba

„Keď sa zvečerilo“ (Mk 4, 35). Tak sa začína evanjelium, ktoré sme práve počuli. Už cez niekoľko týždňov sa zdá, že zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí. Cítiť to vo vzduchu, vidíme to v gestách, hovoria to naše pohľady. Ocitli sme sa tu ustráchaní a stratení. Ako učeníci v evanjeliu, aj nás strhla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomili sme si, že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke... sme všetci. Ako učeníci, ktorí hovoria jedným hlasom a ustráchane volajú „Sme stratení, hynieme!“ (v. 38), aj my sme si uvedomili, že nemôžeme ísť každý svojou cestou, ale iba spoločne.

Je ľahké nájsť sa v tomto evanjeliovom rozprávaní. Čo je aj pre nás ťažké, je pochopiť Ježišovo správanie. Kým učeníci sú pochopiteľne vystrašení a bezradní, on je na poduške v zadnej časti lode, ktorá sa potápa ako prvá. A čo robí? Napriek rozruchu pokojne spí, v dôvere odovzdaný Otcovi – a je to jediný raz, keď Ježiša vidíme v evanjeliách spať. Keď ho potom zobudia a on upokojí vietor a vlny, na učeníkov sa obracia vyčítavým tónom: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ (v. 40).

Tajomstvo milosrdenstva: odpúšťaním je nám odpustené

Pápež vysvetlil, že darované a prijaté odpustenie idú ruka v ruke a nedajú sa oddeliť. Odpustiť je veľmi ťažká vec, niekedy sa dokonca zdá, že je to nemožné. Sami to nezvládneme, a preto nám treba prosiť o Božiu milosť. Nápomocná je i myšlienka, že všetci sme dlžníkmi a potrebujeme milosrdenstvo:

„Toto je tajomstvo milosrdenstva: odpúšťaním je nám odpustené. Preto nás Boh predchádza a odpúšťa nám on ako prvý. Prijatím jeho odpustenia sa aj my stávame schopnými odpúšťať. Tak sa naša vlastná bieda a nedostatok spravodlivosti stávajú príležitosťou, aby sme sa otvorili pre nebeské kráľovstvo, pre väčšiu mieru, pre mieru Božiu, ktorou je milosrdenstvo.“

zamyslenie

Pôstna doba - vstúpenie do púšte (pápež František)

...Predstavme si, že sme na púšti. Prvý dojem by bolo to,že nás obklopuje veľké ticho: žiadne ruchy, okrem vetra a nášho dýchania. Hľa, púšť je miestom odstupu od hluku, ktorý nás obklopuje. Neprítomnosť slov vytvára priestor pre iné Slovo, slovo Božie, ktoré ako ľahký vánok pohládza naše srdcia (porov. 1 Kr 19,12). Púšť je miestom Slova s ​​veľkým písmenom. V Biblii sa totiž Pán rád prihovára k nám na púšti. Na púšti odovzdáva Mojžišovi „desať slov“, desať prikázaní. A keď sa ľud od Boha odvráti a stane sa nevernou nevestou, Boh hovorí: „Hľa, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu... Tam poslúchne ako za dní svojej mladosti“ (Oz 2,16-17).

Pápež František : Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení.

...V gréckom jazyku, v ktorom je napísané Evanjelium, je toto blahoslavenstvo vyjadrené slovesom nie v trpnom tvare, ale v činnom: „plačúci“ - plačú, avšak zvnútra. [pozn.: v tal. je trpný tvar „sú v plači“]. Ide o postoj, ktorý sa v kresťanskej spiritualite stal ústredným a ktorý otcovia púšte, prví mnísi dejín, nazývali „penthos“, čiže vnútorná bolesť, ktorá nás otvára pre vzťah s Pánom a s blížnym - pre obnovený vzťah s Pánom a s blížnym.

Tento plač môže mať v Písme dva aspekty: prvý je nad smrťou či utrpením niekoho. Ďalším aspektom sú slzy nad hriechom – nad vlastným hriechom – keď srdce krváca v ľútosti nad tým, že urazilo Boha a blížneho.

Ide teda o postoj lásky k druhému človeku vyjadrený spätosťou s ním až do tej miery, že zdieľame jeho bolesť. Sú ľudia, ktorí zostanú v odstupe, o krok vzad; avšak je dôležité, aby si druhí našli cestu do nášho srdca.

Pápež František - Blahoslavení chudobní v duchu - z katechézy o blahoslavenstvách

Musíme si položiť otázku: čo sa myslí tým „chudobní“? Ak by Matúš použil iba toto slovo, jeho význam by bol jednoducho ekonomický, čiže poukazoval by na osoby, ktoré majú málo prostriedkov na živobytie alebo žiadne a potrebovali by pomoc od druhých.

Avšak Matúšovo evanjelium, na rozdiel od toho Lukášovho, hovorí o «chudobných v duchu». Čo to znamená? Duch je podľa Biblie dychom života, ktorý Boh odovzdal Adamovi; je našou najhlbšou dimenziou, takzvanou duchovnou dimenziou, tou najdôvernejšou, tou, ktorá nás činí ľudskými osobami, je hlbokým jadrom nášho bytia. Takže „chudobní v duchu“ sú tí, ktorí sú a cítia sa byť chudobnými, žobrákmi, v hĺbke ich bytia. Ježiš ich vyhlasuje za blahoslavených, pretože takým patrí Nebeské kráľovstvo.

Koľkokrát nám hovorili pravý opak! Je treba byť niečím v živote, byť niekým... Je treba urobiť si meno... A tu sa rodí samota a nešťastie: ak ja musím byť „niekým“, potom súperím s ostatnými a žijem v nutkavej obave o svoje ego. Ak neprijmem to, že som chudobný, znenávidím všetko, čo mi pripomína moju krehkosť. Pretože táto krehkosť mi prekáža, aby som sa stal dôležitou osobou, bohatým človekom nielen peniazmi, ale aj povesťou, všetkým.

Redakčné články