Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z príhovoru Svätého Otca Františka: V čom spočíva láska

...Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15,9). - Ostať v Ježišovej láske. Prebývať v prúdiacej Božej láske, trvalo sa v nej udomácniť, to je podmienkou ako zaistiť, aby naša láska postupne nestratila na svojom zápale a odvahe. Aj my - tak ako Ježiš a v Ježišovi - máme s vďačnosťou prijímať lásku, ktorá pochádza od Otca a ostať v tejto láske, usilujúc sa neodlúčiť sa od nej egoizmom a hriechom. Je to plán náročný, ale nie nemožný.

Predovšetkým je dôležité uvedomiť si, že Kristova láska nie je nejakým povrchným sentimentom. Je základným postojom srdca, ktorý sa prejavuje životom podľa jeho vôle. Ježiš totiž hovorí: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (v. 10). Láska sa uskutočňuje v každodennom živote, postojmi, činmi; ak nie, potom je iba niečím iluzórnym. Sú to iba slová, slová, slová: to však nie je láska. Láska je vždy konkrétna, každý deň. Ježiš od nás žiada, aby sme zachovávali jeho prikázania, ktorých zhrnutím je toto: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“

Zo zamyslenia pátra Milana Bubáka SVD na dnešnú nedeľu

Možno si ešte pamätáte zo školských lavíc, konkrétne z hodín literatúry, myšlienku tzv. zbytočného človeka. Vo svojich literárnych dielach sa ňou zaoberali najmä ruskí romantickí spisovatelia 19. storočia, napríklad Gončarov vo svojom Oblomovovi, Puškin v Eugenovi Oneginovi či Turgenev v Rudinovi. Zbytočný človek (лишний человек, lišnij čelavek) bol zvyčajne šľachtic alebo príslušník vyššej vrstvy, ktorý bol síce talentovaný a schopný, no aj napriek tomu sa nehodil na žiadnu bežnú kariéru. Buď sa bál riskovať, alebo sa nevedel rozhodnúť, alebo odmietal prevziať zodpovednosť za čokoľvek. V dôsledku toho sa stane lenivým, neúspešným, vo vzťahu k svojmu životu úplne pasívnym a tak vlastne celkom zbytočným. Nič neprodukuje a nič po ňom neostáva. Je to jednoducho človek na ťarchu.

Z rannej homílie: Milovať a slúžiť s vedomím, že nie sme väčší od Pána

...Mučeníci, mnohí svätci žili takto, „s vedomím, že sú služobníkmi“, uviedol Svätý Otec. Ježiš v evanjeliu pripája ďalšie upozornenie: „Viem, koho som si vyvolil“ a dodáva: „Viem, že jeden z vás ma zradí“. Preto pápež František v závere homílie všetkých vyzval, aby vo chvíli ticha nechali na sebe spočívať Pánov pohľad:

„Znamená to dovoliť, aby Ježišov pohľad do mňa vstúpil. Pocítime mnohé veci: lásku, alebo možno nepocítime nič..., budeme akoby zablokovaní alebo zacítime hanbu. Dovoľme však vždy, aby na nás spočinul Ježišov pohľad. Ten istý pohľad, s ktorým hľadel pri večeri, v ten večer, na svojich. Pane, ty poznáš a vieš všetko.“

Zo zamyslenia P. Milana Bubáka: Viera

….Avšak každý z nás vie, že bez viery sa žiť nedá. Nemyslíme tu ešte na vieru nadprirodzenú. Aj náš prirodzený, bežný život potrebuje vieru. Celý náš život je v skutočnosti založený na viere. Veríme, šoférovi, ktorý nás vezie v autobuse, pilotovi, ktorému nastupujeme do lietadla, lekárovi, ktorý nás ide operovať, pošte, ktorej zveríme obálku s cenným obsahom, mostu cez rieku, po ktorom ideme prejsť a v množstvo iným vecí, ktoré sú súčasťou nášho života. A v toto všetko veríme nie preto, lebo sme naivní alebo primitívni, ale naopak preto, lebo sme normálni a zdraví. Ničomu neveriť a všetko si overovať nie je znakom rozumnosti, ale paranoje. Prirodzená viera je teda pre človeka zdravá a potrebná.

Keď Ježiš v evanjeliu minulej nedele hovorí, že „nebuďte neveriaci, ale veriaci“, nemyslí tu však na tento typ viery, lebo takáto viera apoštolom určite nechýbala. Ježiš tu má na mysli vieru nadprirodzenú, čo je už viera, ktorá stojí o celé poschodie vyššie než naša viera prirodzená. Je to viera, ktorá nášmu životu dáva úplne inú hodnotu a široký rozlet.

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Čím je človek bez viery vo vzkriesenie?

Istá  agentúra pri sociologickom prieskume zistila, že  percento tých, ktorí sa vyhlasujú za veriacich kresťanov je vyššie ako tých, ktorí veria v zmŕtvychvstanie a vzkriesenie tela. Tento štatistický údaj je šokujúci a zarmucujúci zároveň. Byť kresťanom, považovať sa za veriaceho a neveriť pritom v zmŕtvychvstanie, pochybovať o  historickosti Kristovho zmŕtvychvstania i o našom vlastnom budúcom vzkriesení s Kristom je totiž paradoxom, vnútorne si odporujúcim.

Z príhovoru pápeža Františka pri veľkonočnej vigílii: Skala hrobu už vykríkla, je rad na nás

...A ak sme včera so ženami kontemplovali toho, «ktorého prebodli» (Jn 19,37; por. Zach 12,10), dnes sme s nimi pozvaní kontemplovať prázdny hrob a počúvať slová anjela: «Vy sa nebojte! [...] vstal» (Mt 28,5-6). Slová, ktoré chcú zasiahnuť naše najhlbšie presvedčenia a istoty, naše spôsoby akými posudzujeme a pristupujeme ku každodenným udalostiam; zvlášť to, ako si vytvárame vzťahy s druhými. Prázdny hrob chce byť výzvou, chce pohnúť, klásť otázky, ale hlavne chce nás povzbudiť k viere a k dôvere, že Boh „sa dostaví“ v akejkoľvek situácii, v ktoromkoľvek človeku a, že jeho svetlo môže preniknúť do nepredvídateľných a najuzavretejších zákutí bytia. Je vzkriesený zo smrti, vzkriesený z miesta, od ktorého nikto nič neočakával, a čaká nás, tak ako čakal ženy, aby sme sa spolupodieľali na diele záchrany. Toto je základ a sila, ktorú máme ako kresťania na to, aby sme vynaložili náš život a našu energiu, inteligenciu, city a vôľu pri hľadaní a zvlášť pri vytváraní dôstojných ciest. On tu nie je ... Vstal z mŕtvych! To je ohlasovanie, ktoré podopiera našu nádej a premieňa ju v konkrétne skutky lásky. Ako veľmi potrebujeme nechať, aby naša krehkosť bola pomazaná touto skúsenosťou. Ako veľmi potrebujeme, aby naša viera bola obnovená, aby naše krátkozraké horizonty boli spochybnené a obnovené týmto ohlasovaním. On je vzkriesený a spolu s ním sa obnoví naša tvorivá nádej, aby sme čelili súčasným problémom, pretože vieme, že nie sme sami.

Z homílie R. Cantalamessu na Veľký piatok: Vedieť skĺbiť eros s agapé

...Boh sa na kríži zjavil ako agapé, darujúca sa láska. Ale agapé nikdy nemožno oddeliť od erosu, od lásky, ktorá hľadá toho druhého, od túžby a radosti byť milovaný. Boh nás miluje nielen „charitatívne“. On po nás túži, v celej Biblii sa zjavuje ako zamilovaný a žiarlivý ženích. Jeho láska je aj „erotickou“, v tom ušľachtilom zmysle slova. Tak ako to vysvetlil pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus caritas est [Boh je láska]:

„Eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. […] Biblická viera nevytvára paralelný či protichodný svet voči láske ako pôvodne ľudskému fenoménu, ale prijíma celého človeka a vstupuje do hľadania lásky, aby ju očisťovala a tak pred ňou zároveň otvárala nové dimenzie.“ (č. 7-8)

Redakčné články