Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z komentára Jozefa Kováčika: Potešovať a byť potešovaný

Počas uplynulého víkendu som mal možnosť navštívíť Turín. Hlavným cieľom bola návšteva Dómu, v ktorom bolo opäť vystavené Turínske plátno. Mal som možnosť vidieť ho už tretí krát. Ani tentoraz organizátori neponechali nič na náhode a spôsob, akým bola celá udalosť menežovaná, si zaslúži obdiv. Bez zbytočného čakania vďaka včasnej registrácii tak mohli pútnici prežiť hlboký duchovný zážitok. Veľkou mierou tomu napomáhali i dobrovoľníci. Väčšinou si pod dobrovoľníkmi predstavíme možno mladých ľudí. V Turíne však pri výstave pomáhali dobrovoľníci všetkých vekových kategórií. S úsmevom, pokojom, ochotní pomôcť i poradiť. Zaiste i to napomáhalo silnej duchovnej atmosfére. Bez strkaníc a nervozity ste sa tak ocitli bezprostredne pred dosiaľ nevysvetliteľným úkazom, ktorý ukrýva toto starobylé plátno. Celkovo bola táto udalosť pre mňa vo viacerých smeroch inšpiráciou. Na druhý deň som mal možnosť koncelebrovať s pomocným biskupom diecézy Guidom Fiandinom svätú omšu v bazilike Panny Márie Consolata. Bol akurát sviatok a hoci tradičnú procesiu so sochou Panny Márie museli kvôli návšteve Svätého Otca o jeden deň posunúť, chrám sa pravidelne každú hodinu a pol zapĺňal množstvom Turínčanov. Biskup Fiandino vo svojej kázni poukázal na skutočnosť, že Panna Mária nie je len tá, ktorá potešuje a posilňuje, ako to väčšinou vnímame, ale i tá, ktorá bola potešovaná. I ona prežila veľkú bolesť vo svojom živote a práve preto bolo potrebné, aby sa jej dostalo útechy. Biskup spomínal príklad mladej rodiny, ktorej zomrelo dieťa. „Všetky slová sa mi javili ako slabé. Ľudskými slovami som ich nevedel utešiť. A tak som ich jednoducho objal. V objatí sme plakali a hľadali silu. Bola to útecha srdca“- povedal biskup. A to je schopný ponúknuť ten, kto žije s Bohom. Inak by sme podľa biskupa neboli schopní takejto silnej spoluúčasti, ktorá spolu s časom a Božou milosťou uzdravujú aj takéto hlboké rany.

Pápež František pred modlitbou Anjel Pána: Neboj sa, len ver!

Tieto dva príbehy – uzdravenie a vzkriesenie – majú jediný stredobod: vieru. Odkaz je jasný, a dá sa zhrnúť do jednej otázky: Veríme, že Ježiš nás môže uzdraviť a môže nás prebudiť zo smrti? Celé Evanjelium je napísané vo svetle tejto viery: Ježiš je vzkriesený, zvíťazil nad smrťou, a skrze toto víťazstvo aj my vstaneme z mŕtvych. Táto viera, ktorá bola pre prvých kresťanov bola istotou, sa môže zahmliť a stať sa neistou, až do tej miery, že si niektorí pletú vzkriesenie s reinkarnáciou. Ale Božie slovo tejto nedele nás pozýva žiť v istote vzkriesenia: Ježiš je Pán, Ježiš má moc nad zlom a smrťou, a chce nás priviesť do Otcovho domu, kde kraľuje život. A tam sa stretneme všetci, všetci, čo sme tu dnes na tomto námestí, stretneme sa v Otcovom dome, v živote, ktorý nám Ježiš dá. Kristovo vzkriesenie účinkuje v dejinách ako princíp obnovy a nádeje. Ktokoľvek, kto je malomyseľný a unavený až na smrť, ak sa zverí Ježišovi a jeho láske, môže nanovo žiť. Aj začať nový život; zmeniť svoj život je určitým spôsobom vzkriesenia, zmŕtvychvstania. Viera je sila života, dáva plnosť našej ľudskosti; a kto verí v Krista, musí byť poznateľný tým, že podporuje život v každej situácii, aby dal všetkým pocítiť, osobitne tým najslabším, Božiu lásku, ktorá oslobodzuje a zachraňuje. ..

Z rannej homílie pápeža: Dokážem sa priblížiť k vylúčeným?

...„Nedá sa vytvárať spoločenstvo bez blízkosti. Nedá sa budovať pokoj bez blízkosti. Nedá sa konať dobro bez priblíženia sa. Ježiš mu mohol povedať skrátka: „Buď uzdravený!“ Avšak nie – priblížil sa k nemu a dotkol sa ho. Ešte viac! Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol nečistého, sám sa stal nečistým. A toto je Ježišovo tajomstvo: berie na seba našu špinu, naše nečistoty. Pavol dobre hovorí: Aj napriek svojej rovnosti s Bohom nelipol nástojčivo na svojom božstve, ale zriekol sa seba samého. A Pavol ide ďalej: Urobil sa hriechom. Ježiš sa urobil hriechom. Ježiš sám seba vylúčil, vzal na seba nečistotu, aby sa k nám priblížil.“

Evanjeliový úryvok uvádza aj pozvanie, ktoré Ježiš vyslovuje uzdravenému malomocnému: «Daj si pozor a nikomu o tom nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš im na svedectvo.» Ako zdôraznil pápež, hovorí to preto, lebo pre Ježiša je okrem blízkosti nevyhnutné aj začlenenie:

Pápež František: Chráňme dušu dieťaťa pred nezhodami v rodine

...Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.

Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život. 

Pápež František: Chráňme dušu dieťaťa pred nezhodami v rodine

...Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.

Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život. 

Dialóg pápeža Františka s mladými v Turíne: „Buďte čistí!“

...Takto Chiara, odpoviem na tvoju otázku: «Často sa cítime sklamaní práve v láske. V čom spočíva veľkosť Ježišovej lásky? Ako môžeme zakúsiť jeho lásku?». A teraz viem, že ste dobrí a dovolíte mi hovoriť úprimne. Nechcel by som zo seba robiť moralistu, ale chcel by som vysloviť slovo, ktoré sa nie vždy páči, je nepopulárne. Aj pápež musí niekedy riskovať, aby povedal pravdu o veciach. Láska je v skutkoch, v komunikovaní, ale láska je veľmi úctivá voči ľuďom, nevyužíva ich, a teda, láska je čistá. A vám mladým v tomto svete, v tomto hedonistickom svete, vo svete, ktorý propaguje jedine pôžitky, užívanie si života, zariadenie si pohodlného života, hovorím: Buďte čistí.

Buďte čistí! My všetci sme v živote prešli chvíľami, v ktorých je táto čnosť veľmi náročná, ale je to práve cesta rýdzej lásky, lásky, ktorá vie darovať život, ktorá sa neusiluje o to, aby využila toho druhého pre vlastné potešenie. Je to láska, ktorá považuje za posvätný život inej osoby: rešpektujem ťa, nechcem ťa použiť, nechcem ťa použiť. Nie je to ľahké. Všetci poznáme ťažkosti pri prekonávaní tejto príliš ľahkej a pôžitkárskej koncepcie lásky. Odpusťte mi, že hovorím niečo, čo ste neočakávali, ale žiadam vás: namáhajte sa, aby ste lásku prežívali čisto.   

Svätý Otec dnes v Turíne: Verní, obnovení a upevnení v láske

...Žalm nás vyzýval vzdať vďaku Pánovi, lebo „ jeho milosrdenstvo trvá naveky“. V tomto spočíva vernosť lásky: verná láska nesklame a vždy splní to, čo sľúbi. Ježiš stelesňuje túto lásku, je jej svedkom. On sa nikdy neunaví vo svojej láske k nám, v zhovievavosti voči nám a v odpúšťaní, a takto nás sprevádza na našej ceste životom podľa prísľubu daného apoštolom: «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Z lásky sa stal človekom, z lásky zomrel a vstal z mŕtvych, a z lásky je stále po našom boku, vo chvíľach pekných i tých ťažkých. Ježiš nás miluje stále, až do konca, bezhranične a bez miery. Miluje nás všetkých, a to až tak, že každý z nás môže povedať: «Dal za mňa život. Za mňa!» Ježiš ostáva verný aj napriek našej nevernosti, ako nám to pripomína i sv. Pavol: «Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže» (2 Tim 2,13). Ježiš ostáva verný, i keď sme schybili, a čaká na nás, aby nám odpustil: On je tvárou milosrdného Otca. Takáto je verná láska.

Redakčné články