Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z katechézy pápeža Františka: Chráňme si rodinný stôl čerpaním z Eucharistie

...Dnes mnoho sociálnych kontextov kladie prekážky rodinnému spolunažívaniu v radosti. Je to pravda, dnes to nie je ľahké. Potrebujeme nájsť spôsob ako ho obnoviť: pri stole spolu hovoriť, navzájom sa pri stole počúvať. Nie mlčanie, také, ktoré nie je mníšskym silenciom, ale egoistickým mlčaním: každý je upätý na to svoje, na televíziu či na počítač... a spolu sa nehovorí. Nie, žiadne takéto mlčanie. Obnovme túto rodinnú vospolnosť, a to aj prispôsobenú dobe. Ako sa zdá, radostné spolužitie sa dostalo do kategórie kúpy a predaja, ale takto sa stáva niečím odlišným. Požívanie jedál už nie je naďalej symbolom spravodlivého delenia sa s dobrami, ktoré nenechá bokom toho, komu chýba tak chlieb, ako aj citové prejavy. V bohatých krajinách nás to vedie k míňaniu na nadmernú konzumáciu a potom opäť míňame, aby sme sa dali do poriadku z toho, čo sme prehnali. Takýto nerozumný „obchod“ odvracia našu pozornosť od skutočného hladu tela i duše. Keď nie je radostné spolužitie, vládne egoizmus, každý myslí na seba. Tým viac, keď reklama zredukovala hlad len na chuť dať si niečo pod zub a na túžbu po sladkostiach. Zatiaľ čo mnohí, premnohí bratia a sestry zostávajú odlúčení od stola. Je to tak trochu na hanbu, nie?

Hľaďme na tajomstvo eucharistickej hostiny. Pán láme svoje Telo a vylieva svoju Krv za všetkých. Skutočne niet rozdelenia, ktoré by mohlo vzdorovať tejto sviatostnej obete; iba postoj falošnosti, spolupáchateľstva so zlom môže vylúčiť z účasti na nej. Každé iné vzdialenie sa nie je schopné vzdorovať bezbrannej sile lámaného chleba a lejúceho sa vína, sviatosti jediného Pánovho Tela. Živej a životodarnej zmluve kresťanských rodín, ktorá predchádza, podopiera a objíma  v  dynamizme svojej pohostinnosti každodenné námahy i radosti, spolupracuje s milosťou Eucharistie, ktorá je schopná vytvárať spoločenstvo, ktoré je neustále nové, svojou silou začlenenia a spásy.

Zamyslenie: Blahoslavený! Ale nie pre úspech - Félix Mária OFM

Niektorí ľudia majú súťaživosť priamo v žilách. Túžba vyhrávať a byť "dobrým" v niečom je silným hnacím motorom v ich činnostiach. Niekedy aj naša predstava o posledných veciach nášho života je predstavou o behu, kto, kedy, akým spôsobom podáme čo najlepší výkon, aby sme dosiahli "NEBO."Veď predsa ja sa tam musím dostať. Musím byť blahoslavený, a zaujať moje miesto, ktoré som si zaslúžil. Dnešný Ježišov spolustolujúci sa snažil nájsť spôsob, akým si zaslúži účasť na hostine v Božom kráľovstve. Ale tu je omyl. Omyl v jeho predstave. A možno i v našej. Ono totiž nejde o zásluhu. Lebo i my často prehliadame veľké milostivé časy nášho navštívenia. Sme tak rozlietaní, že musíme kadečo postíhať a to dôležité nám unikne. Boh ak nás skúša, tak nie v tom, či nás zlomí, alebo že koľko vydržíme. On nás skúša, či naša slepota dokáže vidieť ďalej ako je naša predstava. Naša predstava nás často zavádza. Lebo nejde o výkon, ide o milosť. Boh bude skúšať ďalej. Bude sa snažiť nám "otvoriť" oči. A keď si to nevšimneme, pozve iných, ktorí už budú musieť prísť, lebo ak už oni nepochopia lásku, budú veľmi trpieť. Že nestihli čas navštívenia - hostiny.

Pápež František dnes – učme sa štýlu Boha, ktorý „nás zachraňuje tým, že nám slúži a ponižuje sa

...Tento štýl Boha, ktorý nás zachraňuje tým, že nám slúži a ponižuje sa, nás má v mnohom čomu naučiť. Očakávali by sme triumfujúce Božie víťazstvo; Ježiš nám naopak ukazuje to najpokornejšie víťazstvo. Pozdvihnutý na kríži, dovolí, aby sa zlo a smrť zúrivo naňho vrhli, zatiaľ čo on neprestáva milovať. Pre nás je ťažké prijať túto skutočnosť. Je to mystérium, ale znak tohto mystéria, tejto nezvyčajnej pokory, spočíva v sile lásky. V Ježišovej Pasche vidíme zároveň smrť i liek na ňu, a toto je možné vďaka veľkej láske, s ktorou nás Boh miloval, vďaka láske pokornej, ktorá sa ponižuje, vďaka službe, ktorá vie prijať stav sluhu. Tak Ježiš nielenže odstránil zlo, ale ho premenil na dobro. Nezmenil veci slovne, ale prostredníctvom skutkov; nie zdanlivo, ale v ich podstate; nie na povrchu, ale pri koreni. Urobil z kríža most smerujúci k životu. Aj my s ním môžeme zvíťaziť, ak si zvolíme slúžiacu a pokornú lásku, ktorá zostane víťaznou naveky. Je to láska, ktorá nekričí a nenanucuje sa, ale vie očakávať s dôverou a trpezlivosťou, lebo – ako nám pripomenula Kniha nárekov – «dobre je ticho čakať Pánovo spasenie» (3,26).

Hriech a smrť

Kedy umiera duša? Vždy, keď nižší poriadok panuje nad vyšším poriadkom.

Pápež František na sviatok Všetkých svätých: Ako Božie deti nosíme jeho priezvisko

...Sme si vedomí tohto veľkého daru? Všetci sme Božími deťmi! Pamätáme si, že v krste sme prijali „pečať“ nášho nebeského Otca a stali sme sa jeho deťmi? Aby som to povedal jednoducho: nosíme Božie priezvisko, naším priezviskom je Boh, pretože sme Božie deti. Tu je koreň povolania k svätosti! A svätí, na ktorých si dnes spomíname, sú práve tí, ktorí žili v milosti ich krstu, zachovali „pečať“ neporušenú, keď sa správali ako Božie deti, usilovali sa napodobňovať Ježiša. A teraz dosiahli cieľ, pretože konečne „vidia Boha takého, aký je“.

Druhou osobitnou charakteristikou svätých je to, že sú vzormi, hodnými nasledovania. Dajme pozor: nie iba tí kanonizovaní, ale svätí, takpovediac „zo susedného vchodu“, ktorí sa s Božou pomocou usilovali praktizovať evanjelium vo všednosti ich života. Týchto svätých sme stretli aj my. Azda sme ich niektorí mali v rodine, prípadne medzi priateľmi a známymi. Musíme im byť vďační, a predovšetkým musíme byť vďační Bohu, že nám ich daroval, že ich dal do našej blízkosti, ako živé a nákazlivé príklady spôsobu ako žiť a zomrieť vo vernosti Pánu Ježišovi a jeho evanjeliu. Koľko dobrých ľudí sme poznali a poznáme. A povieme si: „Nuž, táto osoba je svätec!“ Tak to povieme, napadne nám to spontánne. Toto sú tí svätci zo susedného vchodu, tí nekanonizovaní, no ktorí žijú s nami.

Majestát smrti – z komentára Jozefa Kováčika

Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Boh miluje, plače, neodsudzuje – z rannej homílie pápeža Františka

...„Dar je láska Boha – Boha, ktorý sa od nás nemôže odlúčiť. To je bezmocnosť Boha. My hovoríme: ‚Boh je mocný, môže všetko!‛ Okrem jednej veci: odlúčiť sa od nás! V evanjeliu (Lk 13,31-35) nám obraz Ježiša ako plače nad Jeruzalemom dáva o tejto láske niečo pochopiť. Ježiš plakal! Zaplakal nad Jeruzalemom a v tom plači je všetka bezmocnosť Boha: jeho neschopnosť nemilovať, odlúčiť sa od nás.“

Ježiš plače nad Jeruzalemom, ktorý zabíja svojich prorokov, tých, ktorí ohlasujú jeho spásu. A Boh hovorí Jeruzalemu a nám všetkým: «Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!» Je to obraz nehy. ‚Koľkokrát som chcel dať pocítiť túto nehu, túto lásku, ako kvočka svojim kuriatkam, a vy ste odmietli‛. Sv. Pavol tomu rozumie, a preto „môže povedať, že si je istý, «že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť» od tejto lásky, povedal pápež František:

Redakčné články