Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z katechézy pápeža Františka: Rodičia odovzdávajú deťom iskru Božej lásky

...Dnes sa zamyslíme nad veľmi dôležitou témou: nad prísľubmi, ktoré dávame deťom. Nemyslím ani tak na sľuby, ktoré robíme tu i tam v priebehu dňa, aby sme ich potešili alebo aby sme dosiahli, že budú dobré (napríklad prostredníctvom nevinného fígľa: dám ti cukrík, a podobné sľuby), aby sme ich povzbudili k úsiliu v škole či aby sme ich odradili od nejakého huncútstva. Hovorím o iných prísľuboch, o prísľuboch dôležitejších, rozhodujúcich pre ich očakávania od života, pre ich dôveru voči ľudským bytostiam, pre ich schopnosť chápať Božie meno ako požehnanie. Tieto prísľuby im my dávame.

My dospelí často hovoríme o deťoch ako o prísľube života. Všetci hovoríme: deti sú prísľubom života. A ľahko nás tiež dojme, keď mladým hovoríme, že sú našou budúcnosťou, to je pravda.

Avšak niekedy si kladiem otázku, či rovnako vážne berieme ich budúcnosť! Budúcnosť detí a budúcnosť mladých! Otázka, ktorú si musíme často klásť je táto: Nakoľko sme verní prísľubom, ktoré dávame deťom tým, že ich privádzame na náš svet? Privádzame ich na svet a toto je prísľub: čo im sľubujeme?

Pápež František- generálna audiencia: Rodinný duch

...Ježiš, keď povolal Petra, aby ho nasledoval, povedal mu, že ho urobí „rybárom ľudí“, a pre toto je potrebný nový druh sietí. Dalo by sa povedať, že dnešné rodiny sú jednou  z najdôležitejších sietí pre poslanie Petra a Cirkvi. Nejde o sieť, ktorá robí z ľudí väzňov! Naopak, vyslobodzuje zo zlých vôd opustenosti a ľahostajnosti, v ktorých sa topia mnohé ľudské bytosti. Rodiny vedia dobre, čo znamená dôstojnosť cítiť sa synmi a dcérami, a nie otrokmi alebo cudzincami, alebo dokonca len číslom preukazu totožnosti.

Odtiaľto, z rodiny, začína Ježiš svoju cestu medzi ľuďmi, aby ich presvedčil, že Boh na nich nezabudol. Odtiaľto Peter berie silu pre svoju službu. Odtiaľto Cirkev, poslúchajúc slovo Majstra, vychádza na rybolov na šíre more, v istote, že ak sa toto plní, rybolov bude zázračný.

Z homílie pápeža Františka pri otvorení Synody o rodine

...Dnes prežívame paradox globalizovaného sveta, v ktorom vidíme luxusné byty a mrakodrapy, no vždy menej domáceho a rodinného tepla. Vidíme veľa ambicióznych projektov, lež málo času na prežívanie toho, čo bolo zrealizované. Veľa sofistikovaných prostriedkov zábavy, no vždy viac prázdnoty v hĺbke srdca. Veľa potešenia, ale málo lásky. Veľa slobody, no takmer žiadna autonómia... Stále pribúda ľudí, ktorí pociťujú samotu, ale aj tých, čo sa uzatvárajú do egoizmu, melanchólie, deštrukčného násilia a do otroctva rozkoše či peňazí.

Dnes v istom zmysle prežívame rovnakú skúsenosť ako Adam – veľkú moc sprevádzanú veľkou samotou a zraniteľnosťou, a rodina je to toho ikonou. Ubúda vážnosti pri budovaní pevných vzťahov, bohatých na lásku – v zdraví i v chorobe, v bohatstve i v chudobe, v šťastí i v nešťastí. Trvalej, vernej, svedomitej, stálej a plodnej láske sa dostáva stále viac výsmechu a hľadí sa na ňu ako na niečo staromódne. Zdalo by sa, že pokrokovejšie spoločnosti sú tie, ktoré majú najnižšie percento pôrodnosti a najvyššie percento potratov, rozvodov, samovrážd a znečisťovania životného a sociálneho prostredia....

Z rannej homílie Svätého Otca: Nech v nás nevyhasne nostalgia po Bohu

„Ak sme napríklad plní jedla, nemáme hlad. Ak máme pohodlie, ak sme pokojní tam, kde sme, nemáme potrebu ísť inam. A ja sa pýtam, a bolo by dobré, keby sme si dnes my všetci položili otázku: ‚Som v mojom srdci pokojný, spokojný, nič mi netreba – z duchovného hľadiska ? Vyhasla moja nostalgia?‛ Hľaďme na tento radostný ľud, ktorý plakal a tešil sa. Srdce, ktoré nemá nostalgiu, nepozná radosť. A radosť je práve našou silou, Božou silou. Srdce, ktoré nevie, čo je to nostalgia, sa nemôže radovať. A celá táto cesta, ktorá sa začala pred rokmi, končí oslavou.“

Z homílie na záver Svetového stretnutia rodín: Prorocké gestá rodinnej lásky

...Viera otvára „okno“ konajúcej prítomnosti Ducha a ukazuje nám, že tak ako šťastie, aj svätosť je vždy spojená s malými gestami. «A kto by vám dal piť čo len za pohár vody v mojom mene» – hovorí Ježiš, malé gesto – «nepríde o svoju odmenu» (porov. Mk 9,41). Sú to maličké gestá, ktorým sa učíme v rodine; rodinné gestá, ktoré sa strácajú v každodennej anonymnosti, ale ktoré robia každý deň iným. Sú to skutky matky, starej mamy, otca, starého otca, dieťaťa, bratov. Sú to gestá nežnosti, lásky a spolucítenia. Gestá ako teplé jedlo od toho, kto čaká s večerou, či skoré raňajky od toho, kto vie sprevádzať už od rána. Sú to rodinné skutky. Je to požehnanie pred spánkom a objatie po príchode domov po plnom pracovnom dni. Láska sa prejavuje v malých veciach, v pozornosti na každodenné detaily, ktorých výsledkom je to, že život má vždy chuť domova. Viera rastie, keď je žitá a formovaná láskou. Preto naše rodiny, naše domovy sú autentickými domácimi cirkvami. Sú vhodným miestom, kde sa viera stáva životom a život rastie vo viere.

Slová pápeža Františka z vigílie vo Filadelfii: Chráňme rodinu, v hre je budúcnosť

...Pápež pokračoval vyrozprávaním skúsenosti, keď mu raz jedno dieťa položilo túto otázku: ‚Otče, čo robil Boh pred tým, než stvoril svet?‘ Deti vedia dávať ťažké otázky, s úsmevom dodal obrátiac sa na prítomných rodičov a pokračoval:

„Uisťujem vás, že mi dalo zabrať, aby som odpovedal. A povedal som mu to, čo teraz poviem vám: Pred stvorením sveta Boh miloval, pretože Boh je láska. Ale bola to taká láska, ktorú mal v sebe, láska medzi Otcom a Synom, v Duchu Svätom. Bola taká veľká, tak pretekajúca - neviem, či je to veľmi teologické, ale dá sa to pochopiť -, bola taká veľká, že nemohol byť egoistom, musel vyjsť zo seba, aby mal niekoho, koho by miloval mimo seba. A tak Boh stvoril svet. Tak Boh stvoril túto úžasnú nádheru, v ktorej žijeme; a ktorú preto, že sme trochu hlúpi, ničíme. Ale tá najkrajšia vec, ktorú urobil Boh - ako hovorí Biblia -, je rodina. On stvoril muža a ženu. Im všetko zveril. Odovzdal im svet: ‚Ploďte sa, množte sa a obrábajte zem, aby priniesla plody, pomôžte jej rozvíjať sa.‘ Všetku lásku, ktorú zrealizoval v tomto úžasnom stvorení, zveril rodine.“

Pápež kubánskym rodinám: Rodina chráni pred roztrieštenosťou a anonymitou

..Svätý Otec hovoriac o skúsenostiach zo svojej predchádzajúcej diecézy spomenul, akou dôležitou chvíľou je pre rodinu večer, keď sa všetci vrátia domov, keď sú spolu, rozprávajú sa, chystajú večeru, robia úlohy. Povzbudil rodiny, že do týchto chvíľ, v ktorých nechýba únava po celom dni, chce vstúpiť Ježiš, aby pomohol „odhaliť Ducha žijúceho a pôsobiaceho v našich rodinách“. Pripomenul, že toto je prostredie, kde sa učíme bratstvu, solidarite, odpusteniu, zahadzovaniu masiek, učíme sa prijať a vážiť si život a učíme sa, „že každý potrebuje tých druhých, aby mohol napredovať“.

Pápež následne s vážnosťou konštatoval, že v mnohých kultúrach sa dnes vytrácajú, miznú tieto rodinné chvíle, pomaly má všetko tendenciu separovať sa, izolovať, je málo spoločných chvíľ, keď sme spolu, zjednotení v kruhu rodiny. A dodal: „Potom nevieme čakať, nevieme prosiť o dovolenie či poprosiť o odpustenie, ani povedať ďakujem, pretože dom je prázdny. Nie prázdny bez ľudí, ale prázdny na vzťahy, na ľudské kontakty, prázdny na stretnutia medzi rodičmi, deťmi, starými rodičmi, vnúčatami, bratmi.“

Redakčné články