Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Pápež Fantišek otvoril Svätú bránu na Lateránskej bazilike

...Otvorili sme Svätú bránu tu i vo všetkých katedrálach na svete. Aj tento jednoduchý znak je pozvaním k radosti. Začína obdobie veľkého odpustenia. Je to Jubileum milosrdenstva. Je to chvíľa znovuobjavenia Božej prítomnosti a jeho otcovskej nehy. Boh neobľubuje prejavy tvrdosti. On je Otec, je nežný. Všetko koná s otcovskou citlivosťou.

Sme aj my ako zástupy, ktoré sa pýtali Jána: «Čo máme robiť?» (Lk 3,10). Krstiteľova odpoveď nenecháva na seba čakať. Pozýva konať spravodlivo a hľadieť na potreby tých, čo sú v núdzi. To, čo Ján vyžaduje od svojich poslucháčov, je v každom prípade v zhode so Zákonom. Od nás sa však žiada radikálnejšie úsilie. Pred Svätou bránou, ktorou sme pozvaní prejsť, sa od nás žiada byť nástrojmi milosrdenstva, vo vedomí, že z tohto budeme súdení. Kto bol pokrstený, vie, že má väčší záväzok. Viera v Krista podnecuje nastúpiť na cestu, ktorá trvá po celý život – byť milosrdnými ako Otec. Radosť prejsť Bránou milosrdenstva sa spája s úsilím prijať a dosvedčovať lásku, ktorá ide ďalej za spravodlivosť a nepozná hraníc. A práve za túto nekonečnú lásku sme zodpovední, napriek našim rozporom...

Z generálnej audiencie: Čo sa Bohu najviac páči, je prejavovať milosrdenstvo

...„Pocítiť silnú radosť z toho, že nás Ježiš opäť našiel, lebo ako Dobrý Pastier nás prišiel hľadať, lebo sme boli zblúdení“ (Homília na Prvé vešpery Nedele Božieho milosrdenstva, 11. apríla 2015): toto je cieľ, ktorý si Cirkev dáva v tomto Svätom roku. Takto si v sebe posilníme presvedčenie, že milosrdenstvo môže skutočne prispieť k budovaniu ľudskejšieho sveta. Obzvlášť v týchto našich časoch, keď je odpustenie iba zriedkavým hosťom v prostredí ľudského života, sa volanie po milosrdenstve stáva viac naliehavým, a to na každom mieste: v spoločnosti, v ustanovizniach, v práci i v rodine.

Isteže, niekto by mohol namietať: „Ale, Otče, nemala by Cirkev v tomto Roku robiť čosi viac? Je správne kontemplovať Božie milosrdenstvo, ale je tu toľko urgentných potrieb!“ Pravdaže, je toho veľa, čo treba robiť a ja ako prvý to neprestanem vždy pripomínať. Avšak treba si uvedomiť, že koreňom zabúdania na milosrdenstvo je vždy sebaláska. V tomto svete sa to prejavuje vo forme hľadania výlučne vlastných záujmov, pôžitkov a pôct spojených s túžbou hromadiť bohatstvo, zatiaľ čo v živote kresťanov sa to často premieta do pokrytectva a svetáckosti. Všetky tieto veci sú opakom milosrdenstva.

Peter Dufka SJ: Svätá brána a brána duchovného priateľstva

Ôsmeho decembra, už len o niekoľko dní, sa začne mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Obrad začiatku tohto roku spočíva v otvorení tzv. Svätej brány na Bazilike sv. Petra v Ríme. Je to brána, ktorá je otvorená iba počas Svätého roka, a  majú ju viaceré chrámy. Otvorenie Svätej brány má svoju symboliku, v ktorej možno nájsť niekoľko paralel i s duchovným priateľstvom, ktorému sa venujeme v rámci našej pravidelnej rubriky. Aj ono je totiž istou bránou, ktorá vedie do svätyne duchovných hodnôt. 

Brána alebo dvere v každodennom živote majú niekoľko praktických funkcií, ktoré  všetci dobre poznáme. Oddeľuje vonkajší priestor od vnútorného. Vnútorný priestor chráni  a udržuje jeho osobitnú atmosféru. Skúsme si tieto aspekty všimnúť trochu bližšie.

Kardinál Mauro Piacenza: Svätý rok nás pozýva ku spovedi a získaniu odpustkov

Počas Svätého roka milosrdenstva je možné získať jubilejné odpustky, ak sa vydáme na púť k Svätej bráne na znak vnútorného obrátenia. Ale čo sú odpustky? Je to úplné odpustenie tzv. „časného trestu“ za hriechy už odpustené v spovedi, pokiaľ ide o samotnú vinu. V skutočnosti každý hriech, aj keď Bohom odpustený, zanecháva dôsledky, ktoré treba očistiť – tu na zemi alebo v posmrtnom živote – lebo láska je úplne čistá. O týchto súvislostiach Jubilejného roka milosrdenstva hovorí pre Vatikánsky rozhlas hlavný pápežský penitenciár kardinál Mauro Piacenza:

„Ak sú raz hriechy odpustené, pri nesmierne veľkej disproporcii medzi Božou svätosťou a láskou a negativitou hriechu, zvyšky ostávajú: hriech je odpustený, no zostávajú zvyšky trestu. A tak odpustky – a v tom je ich vzácna hodnota – spočívajú v tom, že môžeme požívať bezhraničné milosrdenstvo Boha, ktorý prichádza vyčistiť všetko – akoby „Božím vysávačom“, ak to nie je nevhodné takto povedať – odnášajúc preč aj všetky zrnká prachu. A tak keď osoba získala odpustky, po spovedi, je skutočne ako po krste: prakticky znovu začína nový život.

Pápež poskytol interview oficiálnemu časopisu Jubilea milosrdenstva

...Zišiel mi na um ten obraz Cirkvi ako poľnej nemocnice po bitke: je pravda, koľkí ľudia sú ranení a zúbožení. Ranených treba ošetriť, treba im pomôcť uzdraviť sa, a nie podrobovať ich testu na cholesterol. Verím, že toto bude moment milosti. My všetci sme hriešnici, všetci si nesieme vnútorné bremená. Cítil som, že Ježiš chce otvoriť dvere svojho srdca, že Otec chce ukázať svoje hlbiny milosrdenstva a preto nám posiela Ducha: aby nami pohol a posunul nás z miesta. Je to rok odpustenia, rok zmierenia. Na jednej strane vidíme obchod so zbraňami, výrobu zbraní, ktoré zabíjajú, vraždenie nevinných tými najkrutejšími možnými spôsobmi, vykorisťovanie osôb, mladistvých, detí: deje sa – dovoľte mi ten výraz – svätokrádež proti ľudskosti, lebo človek je posvätný, je obrazom živého Boha. A tak Otec vraví: „Zastavte sa a príďte ku mne.“ Toto je to, čo vidím vo svete.“

,Povedali ste, že ako všetci veriaci, cítite sa byť hriešnikom, ktorý potrebuje Božie milosrdenstvo. Akú dôležitosť malo na vašej ceste kňaza a biskupa Božie milosrdenstvo? Spomínate si zvlášť na nejaký moment, kedy ste jasne pocítili Boží milosrdný pohľad vo vašom živote?

Odpovede pápeža Františka na otázky novinárov pri spiatočnom lete z Afriky

...„Je to ekonomický systém, kde v centre sú peniaze, bôžik peňazí. Spomínam si ako som raz navštívil veľvyslanca, ktorý hovoril po francúzsky. A povedal mi túto vetu – nebol katolík – a  povedal mi: ‚Nous sommes tombés dans l’idolatrie de l’argent‛ (upadli sme do modloslužby peňazí). Ak veci budú takto pokračovať, aj svet tak bude pokračovať. Pýtali ste sa, čo som cítil pri počúvaní svedectiev mladých a v Kangemi, kde som aj jasne hovoril o právach. Cítil som bolesť. A myslím na to, ako si to ľudia nevšímajú… Je to veľká bolesť. Napríklad včera som išiel do detskej nemocnice: jedinej v Bangui i v celej krajine! A pri intenzívnej terapii nemajú zariadenie na kyslík. Bolo tam množstvo podvyživených deti: množstvo. A doktorka mi povedala: ‚Tieto deti väčšinou zomierajú, lebo majú ťažkú maláriu a sú podvyživené.‛ Pane – no nechcem teraz dávať kázeň, že? – no Pán zakaždým karhal izraelský ľud za modloslužbu - a je to slovo, ktoré prijímame a ctíme si ho, pretože je to Božie slovo. Modloslužba je to, keď muž či žena stratia ‚preukaz totožnosti‛ Božích detí a radšej hľadajú bôžika na vlastnú mieru. Tu sa to začína. Vychádzajúc z tohto, ak sa ľudstvo nezmení, budú naďalej biedy, tragédie, vojny, deti umierajúce od hladu, nespravodlivosť... Čo si myslí toto malé percento, ktoré má v rukách 80 percent svetového bohatstva? A toto nie je komunizmus, toto je pravda. A na pravdu nie je ľahké hľadieť. Ďakujem vám za túto otázku, lebo to je život...


Zamyslenie Jozefa Kováčika: Gabriel

Už o niekoľko dní začneme, drahí poslucháči, prežívať Advent. Bude na nás, ako a čím ho naplníme. Možno z túžby, aby zázrak života, ktorý na Vianoce budeme sláviť, a ktorý bol vyjadrený na Slovensku zázrakom Pochodu za život, nezhasol, podelím sa s vami o jeden príbeh. Nie rozprávkový, hoci sa takým môže zdať. Pred časom mi pri rozhovore jedna zo študentiek medicíny povedala: „Na prednáške nám povedali, že ak zistíme u tehotnej matky anencefalitický plod, máme jej podať liek s abortívnymi účinkami bez toho, aby sme ju na to museli upozorňovať“! Bolo to tak? Po podobných „prednáškach“ ohľadom abortov som tomu schopný uveriť. Teda i podľa tých, ktorí by mali vychovávať o úcte k ľudskému životu, počúvame namiesto toho návod ako vraždiť. „Veď aj tak dlho neprežije“... argumentujú.

Redakčné články