Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z homílie pápeža Františka v Santa Cruz v Bolívii

...Som pohnutý, keď vidím veľa matiek s deťmi na pleciach. Ako to robia aj mnohé z vás. Nesú na sebe život, budúcnosť svojho ľudu. Nesú dôvody svojej radosti a nádeje. Nesú požehnanie zeme v podobe ovocia. Nesú prácu vykonanú svojimi rukami. Rukami, ktoré utvárali prítomnosť a budú vytvárať výhľady do budúcnosti. Na svojich pleciach však nesú aj sklamania, smútok a horkosť, nespravodlivosť, ktorá ako sa zdá, nemá konca, a jazvy po nenaplnenej spravodlivosti. Nesú na sebe radosti a bolesti svojej zeme. Vy v sebe nesiete pamäť vášho ľudu. Pretože národy majú svoju pamäť, pamäť, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu, národy majú pamäť napredujúc na ceste.

Nejeden raz zakusujeme námahu tejto cesty. A nemálo krát nám chýbajú sily, aby sme nádej udržali živú. Koľkokrát prežívame situácie, ktoré chcú uspať našu pamäť a tak sa oslabuje nádej a postupne strácajú motívy k radosti. Tak sa nás začína zmocňovať smútok, ktorý sa stáva individualistickým, spôsobuje stratu pamäti, že sme milovaným ľudom, vyvoleným ľudom. Táto strata spôsobuje rozklad, spôsobuje, že sa uzatvárame pred druhými, osobitne pred najchudobnejšími.

Z homílie pápeža Františka v Ekvádore pri omši obetovanej za rodiny

„Najlepšie z vín je v nádeji, dostaví sa pre každého človeku, ktorý má odvahu milovať. A v rodine musíme mať odvahu milovať, musíme mať odvahu milovať! A to lepšie víno prichádza, aj keby všetky ukazovatele a štatistiky hovorili opačne. To lepšie víno sa dostane k tým, ktorým sa dnes všetko pred očami rúca. Šepkajte si to, kým tomu neuveríte: lepšie víno má prísť, šepkajte si, každý z vás vo svojom srdci: „Lepšie víno prichádza!“ A pošepnite to tým, čo si zúfajú a tým, ktorým chýba láska. Majte trpezlivosť, majte nádej, robte ako Mária: proste! Konajte! Otvor svoje srdce! Pretože lepšie víno prichádza. Boh vždy prichádza na periférie tých, ktorí sa ocitli bez vína, ktorí sa napájajú iba smútkom; Ježiš veľmi túži po tom, aby štedro nalial toho najlepšieho vína tým, ktorí majú z toho či onoho dôvodu dojem, že sa im rozbili všetky džbány.“

Z prvého príhovoru pápeža Františka v Ekvádore: Byť blízko k slnku, ktorým je Kristus

...Milí priatelia, dni, ktoré máme pred sebou, začínam s očakávaním a nádejou. V Ekvádore leží bod, ktorý je najbližšie k vesmírnemu priestoru: je ním vrch Chimborazo, kvôli tomu nazývaný aj miesto „najbližšie k Slnku“, Mesiacu a hviezdam. My, kresťania, prirovnávame Ježiša Krista k Slnku a Mesiac k Cirkvi. Mesiac nemá vlastné svetlo, a keď sa pred Slnkom ukryje, stáva sa temným a nevydáva svedectvo. Nech sa nám všetkým v týchto dňoch stane zjavnejšou blízkosť slnka «Vychádzajúceho z výsosti» (porov. Lk 1,78) a  nech sa my sami staneme odbleskom jeho svetla a jeho lásky.

Z komentára Jozefa Kováčika: Potešovať a byť potešovaný

Počas uplynulého víkendu som mal možnosť navštívíť Turín. Hlavným cieľom bola návšteva Dómu, v ktorom bolo opäť vystavené Turínske plátno. Mal som možnosť vidieť ho už tretí krát. Ani tentoraz organizátori neponechali nič na náhode a spôsob, akým bola celá udalosť menežovaná, si zaslúži obdiv. Bez zbytočného čakania vďaka včasnej registrácii tak mohli pútnici prežiť hlboký duchovný zážitok. Veľkou mierou tomu napomáhali i dobrovoľníci. Väčšinou si pod dobrovoľníkmi predstavíme možno mladých ľudí. V Turíne však pri výstave pomáhali dobrovoľníci všetkých vekových kategórií. S úsmevom, pokojom, ochotní pomôcť i poradiť. Zaiste i to napomáhalo silnej duchovnej atmosfére. Bez strkaníc a nervozity ste sa tak ocitli bezprostredne pred dosiaľ nevysvetliteľným úkazom, ktorý ukrýva toto starobylé plátno. Celkovo bola táto udalosť pre mňa vo viacerých smeroch inšpiráciou. Na druhý deň som mal možnosť koncelebrovať s pomocným biskupom diecézy Guidom Fiandinom svätú omšu v bazilike Panny Márie Consolata. Bol akurát sviatok a hoci tradičnú procesiu so sochou Panny Márie museli kvôli návšteve Svätého Otca o jeden deň posunúť, chrám sa pravidelne každú hodinu a pol zapĺňal množstvom Turínčanov. Biskup Fiandino vo svojej kázni poukázal na skutočnosť, že Panna Mária nie je len tá, ktorá potešuje a posilňuje, ako to väčšinou vnímame, ale i tá, ktorá bola potešovaná. I ona prežila veľkú bolesť vo svojom živote a práve preto bolo potrebné, aby sa jej dostalo útechy. Biskup spomínal príklad mladej rodiny, ktorej zomrelo dieťa. „Všetky slová sa mi javili ako slabé. Ľudskými slovami som ich nevedel utešiť. A tak som ich jednoducho objal. V objatí sme plakali a hľadali silu. Bola to útecha srdca“- povedal biskup. A to je schopný ponúknuť ten, kto žije s Bohom. Inak by sme podľa biskupa neboli schopní takejto silnej spoluúčasti, ktorá spolu s časom a Božou milosťou uzdravujú aj takéto hlboké rany.

Pápež František pred modlitbou Anjel Pána: Neboj sa, len ver!

Tieto dva príbehy – uzdravenie a vzkriesenie – majú jediný stredobod: vieru. Odkaz je jasný, a dá sa zhrnúť do jednej otázky: Veríme, že Ježiš nás môže uzdraviť a môže nás prebudiť zo smrti? Celé Evanjelium je napísané vo svetle tejto viery: Ježiš je vzkriesený, zvíťazil nad smrťou, a skrze toto víťazstvo aj my vstaneme z mŕtvych. Táto viera, ktorá bola pre prvých kresťanov bola istotou, sa môže zahmliť a stať sa neistou, až do tej miery, že si niektorí pletú vzkriesenie s reinkarnáciou. Ale Božie slovo tejto nedele nás pozýva žiť v istote vzkriesenia: Ježiš je Pán, Ježiš má moc nad zlom a smrťou, a chce nás priviesť do Otcovho domu, kde kraľuje život. A tam sa stretneme všetci, všetci, čo sme tu dnes na tomto námestí, stretneme sa v Otcovom dome, v živote, ktorý nám Ježiš dá. Kristovo vzkriesenie účinkuje v dejinách ako princíp obnovy a nádeje. Ktokoľvek, kto je malomyseľný a unavený až na smrť, ak sa zverí Ježišovi a jeho láske, môže nanovo žiť. Aj začať nový život; zmeniť svoj život je určitým spôsobom vzkriesenia, zmŕtvychvstania. Viera je sila života, dáva plnosť našej ľudskosti; a kto verí v Krista, musí byť poznateľný tým, že podporuje život v každej situácii, aby dal všetkým pocítiť, osobitne tým najslabším, Božiu lásku, ktorá oslobodzuje a zachraňuje. ..

Z rannej homílie pápeža: Dokážem sa priblížiť k vylúčeným?

...„Nedá sa vytvárať spoločenstvo bez blízkosti. Nedá sa budovať pokoj bez blízkosti. Nedá sa konať dobro bez priblíženia sa. Ježiš mu mohol povedať skrátka: „Buď uzdravený!“ Avšak nie – priblížil sa k nemu a dotkol sa ho. Ešte viac! Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol nečistého, sám sa stal nečistým. A toto je Ježišovo tajomstvo: berie na seba našu špinu, naše nečistoty. Pavol dobre hovorí: Aj napriek svojej rovnosti s Bohom nelipol nástojčivo na svojom božstve, ale zriekol sa seba samého. A Pavol ide ďalej: Urobil sa hriechom. Ježiš sa urobil hriechom. Ježiš sám seba vylúčil, vzal na seba nečistotu, aby sa k nám priblížil.“

Evanjeliový úryvok uvádza aj pozvanie, ktoré Ježiš vyslovuje uzdravenému malomocnému: «Daj si pozor a nikomu o tom nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš im na svedectvo.» Ako zdôraznil pápež, hovorí to preto, lebo pre Ježiša je okrem blízkosti nevyhnutné aj začlenenie:

Pápež František: Chráňme dušu dieťaťa pred nezhodami v rodine

...Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.

Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život. 

Redakčné články