Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

P. Milan Bubák SVD: Traja Mudrci - Kto boli títo muži?

...Ďalšia legenda – a tá je veľmi inšpirujúca – hovorí, že to boli muži rozličného veku. Gašpar bol mladík, Baltazár bol muž stredného veku a Melicher bol starec. Keď prišli do Betlehema k jaskyni vstupovali do vnútra po jednom. Prvý vstúpil – samozrejme – Melicher, ako muž v zrelom veku. Vo vnútri našiel muža vo svojom vlastnom veku. Hneď si rozumeli. Rozprávali sa o minulých veciach, spomínali, robili všeobecné závery z konkrétnych udalostí no predovšetkým sa u nich prejavoval pocit vďačnosti. Baltazár – muž v strednom veku –, keď vstúpil do jaskyne sa zasa stretol s učiteľom v strednom veku. Rozprávali sa o vodcovstve a zodpovednosti. A konečne keď vošiel do jaskyne mladý Gašpar, stretol sa s mladíkom svojho veku. Mladík mal v sebe črty nadšenia, túžob po niečom významnom. Rozprávali sa spolu o plánoch, zmenách a o prísľuboch života, ktorý je pred nimi. Keď skončili návštevu každý po jednom, zobrali svoje dary a vstúpili spolu. No v jaskyni našli iba malé 12-dňové nemluvňa. Neskôr pochopili: Spasiteľ k nám hovorí v každej etape nášho života. Starí počujú volanie k integrite a múdrosti; ľudia v strednom veku k produktivite a zodpovednosti; a mladí zasa k identite a intimite.

Zo zamyslenia P. Milana Bubáka SVD: Sila vzťahu v rodine

...Istý autor rozpráva o tom, ako raz navštívil sirotinec v Ugande. Bolo tam asi 100 detí v dojčenskom veku. Čo ho prekvapilo bolo to, že tieto deti vôbec neplakali. 100 kojencov pohromade, poukladaných v oddelených postieľkach v jednej obrovskej miestnosti a všade hrobové ticho. Zvláštne! „Pýtal som sa zdravotnej sestry, ktorá ma sprevádzala na tento čudný jav. Na to, čo mi povedala, nezabudnem nikdy.“ „Viete“, hovorí sestra, „keď sem takéto dieťa prinesú, stále plače. Po asi týždni, keď si uvedomí, že k nemu nikto nepríde, prestane.“ „Vypleštil som na ňu oči“, hovorí návštevník. „No áno. Dieťa plače 4 hodiny, nepríde nikto; plače deň, dva, nepríde nikto; plače týždeň a nepríde nikto. Potom plakať prestane, lebo si uvedomí, že nikto nemá oň záujem!“[1]

Svätý Otec pri Anjel Pána: Oslovenie „Milosti plná“ je najkrajší kompliment

...Zakaždým, keď Máriu uznáme ako „milosti plnú“, robíme jej tej najväčší kompliment, rovnaký, aký jej urobil Boh. Krásnym komplimentom pre ženu je zdvorilým spôsobom jej povedať, že vyzerá mlado. Keď hovoríme Márii, že je „milosti plná“, v istom zmysle jej hovoríme aj toto, no na vyššom stupni. Vskutku, vnímame ju ako stále mladú, pretože nikdy nezostarla hriechom. Jediná vec totiž dáva zostarnúť, zostarnúť vnútorné: nie vek, ale hriech. Hriech robí starými, pretože spôsobuje skôrnatenie srdca. Zatvára ho, robí ho necitlivým, necháva ho ochabnúť. Avšak v tej, ktorá je „milosti plná“, niet miesta pre hriech. A tak je stále mladá, je „mladšia než hriech“, je „mladšia než celé ľudstvo“ (G. Bernanos, Denník vidieckeho farára, II, 1988, s. 175).

Zo zamyslenia P. Milana Bubáka SVD: Bude Boh naozaj taký tvrdý?

...Ako vieme, v Palestíne vždy, keď slnko zapadne, začne byť veľmi zima. Z toho dôvodu zvykli pastieri, ktorí pásli aj ovce aj kozy, na noc svoje stáda deliť. Kozy, ktoré sú pred zimou odolnejšie nechali vonku a ovciam, ktoré zimu a nepriaznivé počasie znášajú ťažšie, hľadali nejakú skrýšu, napríklad dieru v skale. Ježiš tento príklad zo života pastierov využíva na to, aby nás učil o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Čo nám zostane, keď všetko ostatné z nášho života odíde? Iba jedno: naša láska, ktorú sme prejavili voči iným.

Kto to boli tí „iní“, ktorí v Ježišovej dobe potrebovali pomoc, bolo každému dobre známe: boli to hladní, smädní, pocestní, nahí, chorí, väzni (por. Iz 58, 6-7). Ježiš sa s týmito ľuďmi stotožňuje a hovorí, že čokoľvek niekto urobí pre jedného z týchto núdznych, urobil to vlastne jemu samému.

Pápež František na sviatok Všetkých svätých:

...Slávnosť Všetkých svätých je „naším“ sviatkom: nie z dôvodu, že my sme skvelí, ale preto, lebo Božia svätosť sa dotkla nášho života. Svätí nie sú dokonalými predlohami, ale osobami preniknutými Bohom. Môžeme ich prirovnať k vitrážam kostolov, ktoré prepúšťajú svetlo v rozličných farebných odtieňoch. Svätí sú naši bratia a sestry, ktorí prijali Božie svetlo vo svojom srdci a odovzdali ho svetu, každý podľa svojho „odtieňa“. Ale všetci boli priehľadní, zápasili na odstránení škvŕn a temnôt hriechu, aby tak dali preniknúť jemnému Božiemu svetlu. Toto je cieľ života: dávať prenikať Božiemu svetlu, a  je to aj cieľ nášho života.

Zo zamyslenia P. Milana Bubáka SVD: Náš most k Bohu

Viete, milí priatelia, ktoré mesto sa rozkladá na dvoch kontinentoch? Je to Turecké mesto Istanbul, dávny Konštantínopol alebo po našom Carihrad. Jedna časť Istanbulu sa nachádza na európskom kontinente a druhá v Malej Ázii. Medzi nimi sa nachádza morská úžina Bospor. A táto úžina tvorí medzník nielen medzi dvomi časťami mesta, ale aj medzi dvoma svetadiel­mi. Obyvateľom mesta robila táto úžina vždy problém. Bol to problém komunikácie – ako sa čo najrýchlejšie a čo najpohodlnejšie dostať z jednej časti mesta na druhú? Iste najlepším riešením by bol most. Ale ako ho postaviť? Bosporský priesmyk má totiž 1,5 km a preklenúť takýto priestor mostom bolo pre ľudí nemožné. Uspokojovali sa teda s tým, čo mali: v dávnych časoch s kompami a lodičkami, v modernejších trajektami. Medzníkom a vyriešením tohto problému bol až rok 1973, kedy dol daný do prevádzky visutý most projektantov Gilberta Robertsa a jeho asistenta Williama Browna. Most má dĺžku 1560 m a po jeho 6-prúdovej vozovke prejde denne asi 200.000 vozidiel.

Zo zamyslenia P. Milana Bubáka SVD: Nedávajte cisárovi, čo patrí Bohu

„Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Tieto slová z nedeľného evanjelia nás, milí priatelia, upriamujú na jednu tému, ktorá by mala byť veľmi dôležitá pre toho, kto chce zo seba vybudovať čestný charakter  a kto si svoj život chce postaviť na správne zoradených hodnotách. Je to téma lojality. Lojalita je krásna vlastnosť a tomu, kto ju má nikdy nebudú chýbať priatelia. Je tomu tak preto, lebo lojalita je vernosť človeka voči tomu, kto mu urobil dobre; je to vďačnosť srdca za dobro, ktoré mu bolo preukázané. Lojalita je bezvýhradná oddanosť človeku ideálu či spôsobu života, o ktorého hodnote je človek presvedčený. Mať lojálneho človeka za priateľa je vzácna vec, pretože si môžeme byť istí, že nás nikdy nezradí a že nám bude verný za každých okolností.

Redakčné články