Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Pápež František: Život kresťana je príbeh lásky k Bohu

….Svadobnou hostinou sa slávnostne začína spoločenstvo na celý život: a presne takéto spoločenstvo Boh veľmi túži mať s každým jedným z nás. Náš vzťah s ním teda nemôže byť iba vzťahom, aký majú oddaní poddaní k svojmu kráľovi, verní služobníci k svojmu pánovi alebo usilovní žiaci k učiteľovi, ale predovšetkým má byť vzťahom milujúcej nevesty k svojmu ženíchovi. Inými slovami, Pán po nás túži, hľadá a pozýva nás, a neuspokojí sa s tým, že si budeme iba plniť povinnosti či dodržiavať jeho prikázania. On chce s nami viesť pravé spoločenstvo života, vzťah založený na dialógu, dôvere a odpustení.

Toto je život kresťana: príbeh lásky k Bohu, kde sa iniciatívy veľkodušne ujíma Pán a kde sa nikto z nás nemôže chváliť výhradným právom byť jediným pozvaným: nikto nie je privilegovaný pred ostatnými, ale každý je privilegovaný pred Bohom. Z takejto nežnej a prednostnej lásky, ktorá je zadarmo, sa rodí a neustále obrodzuje život kresťanov.

Z katechézy Svätého Otca o nádeji: Bdelé očakávanie

...Kresťan nebol stvorený pre nudu; ale pre trpezlivosť. Vie, že aj v monotónnosti istých stále rovnakých dní je ukryté tajomstvo milosti. Sú ľudia, ktorí sa prostredníctvom vytrvalosti svojej lásky stávajú akoby studňami zavlažujúcimi púšť. Nič nevyjde navnivoč a žiadna situácia, v ktorej sa kresťan ocitá pohrúžený, nie je totálne „láskyvzdorná“. Žiadna noc nie je tak dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu. A čím je temnejšia, tým bližšie je brieždenie. Ak sme zjednotení s Ježišom, chlad ťažkých chvíľ nás neparalyzuje; a ak by aj celý svet kázal proti nádeji, ak by hovoril, že budúcnosť prinesie jedine tmavé mračná, kresťan vie, že v tej istej budúcnosti je Kristov návrat. Nikto nepozná jeho čas, nikto nevie, kedy nastane, avšak myšlienka na to, že na konci našich dejín je milosrdný Ježiš, stačí na to, aby sme mali dôveru a nepreklínali život. Všetko bude zachránené. Všetko. Budeme trpieť, prídu chvíle vyvolávajúce hnev a rozhorčenie, avšak lahodná a mocná spomienka na Krista zaženie pokušenie myslieť si, že tento život je pomýlený.

Zo zamyslenia P. Milana Bubáka SVD: Pracuj s tým, čo máš k dispozícii

Istej matke povedali, že jej čiastočne hluchý synček je ťažkým orieškom a že ho nie je možné učiť. „Ja ho budem učiť sama”, odvetila žena. A stalo sa. Meno chlapca bolo Thomas Alva Edison, neskorší vynálezca elektrickej žiarovky, gramofónu, filmovej kamery a množstva iných vecí. V roku 1876 úradníci spoločnosti Western Union označili telefón za „hračku” a odmietli ho ako smiešnu vec. Roku 1878 sa zasa vysmial Britský parlament z Edisonovho pokusu s elektrickým svetlom. Roku 1945 admirál Leahy nazval atómovú bombu hlúposťou v tom zmysle, že nie je možné, aby fungovala. Žiaľ, ako vieme, fungovala.

Všetky tieto príbehy s mnohé im podobné, ktorých nie je málo, nás vedú k jadru dnešného evanjelia. Jeho myšlienkou je prinášanie ovocia z toho, čo máme k dispozícii. V podobenstve o vinici sa nachádzajú dvojí nájomníci. Tí prví, ktorým hospodár dôveroval a dal im všetko, čo potrebovali, aby priniesli dobrú úrodu, sklamali a úrodu nepriniesli. A druhí, ktorí prišli po nich, medzi ktorými boli možno aj tí, ktorými tí prví pohrdli, ktorí úrodu priniesli.

Zatvrdilé srdce - zo zamyslenia P. Milana Bubáka

Nestalo sa vám, milí priatelia, že ste sa ocitli v situácii, kedy ste vedeli, že by ste mali čosi cítiť a vy ste necítili vôbec nič? Boli ste ako stvrdnutá koža na vašich chodidlách; môžete do nej pichať ihlou koľko chcete, necítite nič. O človeku, ktorý necíti nič, hovoríme že je bezcitný a že má tvrdé srdce. Je to človek, do ktorého nepreniká už nič. Jeho srdce stratilo schopnosť naladiť sa aj na ľudí aj na Boha a  od nich prijímať podnety k nevyhnutným zmenám vo svojom živote. Ježiš takého jedného spomína v dnešnom evanjeliu. Je to človek, ktorý bol v sebe uzavretý tak, že odmietol počúvať úplne každého. Jeho myseľ bola vzdorovitá, jeho vnútro pyšné, jeho srdce tvrdé. Škoda, jeho tvrdé srdce mu je k ničomu; užitočné nám je len srdce citlivé. Preto sa nečudujme tomu, čo nám prízvukuje Kniha prísloví: „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho (vyvierajú) žriedla života (4, 23) a čo nás necháva štyri krát opakovať dnešná liturgia slova v žalme po prvom čítaní: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“

Kolumbia 8. septembra – Pápež v homílii vo Villavicencio: Zmierenie musí byť konkrétne, nie abstraktné

...V Evanjeliu sme si vypočuli rodokmeň Ježiša (porov. Mt 1,1-17), ktorý nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami, dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov; že naša spása nie je spásou neosobnou, z laboratória, ale konkrétnou, spásou plnou života, ktorý napreduje. Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.

Z katechézy pápeža Františka: Novosť kresťanskej nádeje

...Kresťanská nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý vždy tvorí niečo nové v živote človeka, tvorí niečo nové v dejinách, tvorí niečo nové vo vesmíre. Náš Boh je Bohom, ktorý tvorí nové veci, lebo je Bohom prekvapení. [Teda] nové veci a prekvapenia.

Nie je kresťanské kráčať s pohľadom upretým do zeme – ako to robia ošípané: vždy tak kráčajú – bez toho, aby pozdvihli oči k horizontu. Akoby sa celé naše putovanie skončilo tu, na piadi pár metrov cesty; akoby v našom živote neexistovala žiadna méta, žiaden cieľ; akoby sme boli nútení túlať sa bez toho, že by naše námahy mali nejaký dôvod. Toto nie je kresťanské.

Z dnešného príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

...Aká je viera každého z nás a viera nášho spoločenstva? Loďkou je život každého z nás, ale i život Cirkvi; protivietor zas predstavuje ťažkosti a skúšky. Petrovo zvolanie: „Pane, rozkáž, aby som prišiel k tebe!“ a jeho výkrik: „Pane, zachráň ma!“ sa veľmi podobajú našej túžbe cítiť Pánovu prítomnosť, ale aj strachu a úzkosti, ktoré sprevádzajú najťažšie momenty nášho života a života našich spoločenstiev, poznačeného vnútornou krehkosťou i vonkajšími ťažkosťami.

Petrovi v tej chvíli nestačilo Ježišovo spoľahlivé slovo, ktoré bolo akoby natiahnutým lanom, ktorého sa možno prichytiť a tak čeliť zradným a búrlivým vodám. Je to niečo, čo sa môže prihodiť aj nám. Keď sa človek silno nechytí Pánovho slova, väčšiu istotu hľadá v horoskopoch a čítaní z karát, začína sa potápať. Inými slovami, jeho viera nie je veľmi pevná. Dnešné evanjelium nám pripomína, že viera v Pána a v jeho slovo nás nevedie cestou, na ktorej je všetko ľahké a pokojné, a kde sa vyhneme búrkam života. Viera nás uisťuje o Prítomnosti, o Ježišovej prítomnosti, ktorá nás poháňa prekonávať životné búrky; dáva nám istotu, že je tu ruka, ktorá nás uchopí, aby nám pomohla čeliť ťažkostiam a ukázala nám cestu aj v tme. Viera skrátka nie je únikom pred problémami života, ale je oporou pri kráčaní životom a dodáva mu zmysel.

Redakčné články