Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Dávajte a dajú vám - z príhovoru Svätého Otca

Darovanie odľahčuje srdce

Predovšetkým, dávajte. Dnes rýchlo myslíme na to, aby sme mali. 
Mnohí žijú čisto s cieľom vlastniť, čo sa im páči. Nie sú však nikdy spokojní, pretože ak máš jednu vec, chceš zas ďalšiu a potom ešte ďalšiu a tak ďalej, bez konca. Neexistuje sýtosť v získavaní vlastníctva. Čím viac je ho, tým provokuje väčší hlad, bez toho, aby si našiel to, čo robí dobre srdcu. Srdce sa cvičí nie vlastnením, ale prostredníctvom daru. Vlastnenie dáva srdcu stučnieť, robí ho ťažkým, svetským. Darovanie ho odľahčuje. Je to tréning na každý deň. Preto Ježiš stanovuje ako východiskový bod nie mať, ale dávať: dávajte, čiže začnite vkladať život do hry!

Dávať znamená zdvihnúť sa z kresla, z pohodlností, ktoré nás robia zakuklenými do seba, a vydať sa na cestu. Darovať znamená prestať brať život pasívne a vstúpiť do terénu, aby sme svetu darovali trochu dobra. Prosím vás, nenechávajte život na nočnom stolíku, neuspokojte sa sledovaním ako beží v televízii, neverte, že to, čo vás urobí šťastnými, bude ďalšia aplikácia na stiahnutie z internetu. «Tie najkrajšie sny sa získavajú cez nádej, trpezlivosť a usilovnosť, zrieknutím sa náhlenia» (Apošt. exhort. Christus vivit, 142). Boh vás sprevádza na tejto ceste a fandí vám, aby ste zo seba dali to najlepšie.

kardinál Angelo De Donatis z Festivalu mladých 1. augusta 2019

Nasledujeme Pána, pretože sme uverili, že jedine on prináša život. nasledovanie nemá vekové vymedzenie, nevyžaduje byť vynikajúcimi alebo mať už niečo za sebou. Je nezištným darom, pretože dobrý Otec miluje tú hlinenú nádobu, ktorou sme! Nejde o prezentovanie životopisov.

P. Dufka: Obnova priateľstva s ľuďmi i s Bohom

V období prázdnin a dovoleniek radi navštevujeme pútnické miesta a zaujímavé destinácie, ale najmä sa usilujeme  ponavštevovať našich priateľov, ktorých sme celý rok nestretli. Bránila nám v tom vzdialenosť alebo časová zaneprázdnenosť. Osobné stretnutie ľudí má pre udržiavanie priateľstva kľúčový význam. Veď i naše slovenské porekadlo hovorí: Zmizne z očí, zmizne z mysle. Priateľstvo je vzťah živený aj komunikáciou a osobným stretnutím. Viacerí autori sú presvedčení o tom, že keď chceme lepšie spoznať náš skutočný vzťah k Bohu, stačí ak hlbšie reflektujeme náš vzťah k ľuďom. Jestvuje veľa spoločných bodov na udržiavanie jedného i druhého vzťahu. Kvalita priateľstva s ľuďmi je neraz odrazom nášho priateľstva s Bohom. Skúsme si preto bližšie všimnúť tieto dva druhy priateľstva. Podľa P. Williama Beryho, odbornika v olbasti Ignaciánakej spirituality, jestvuje niekoľko aspektov priateľstva. 

Z homílie pápeža Františka: Peter a Pavol - svedkovia Ježiša, jeho života a odpustenia

...Sú svedkami života. A pritom ich životy neboli úplne bezúhonné a priamočiare. Obaja boli hlboko nábožensky založení: Peter bol jedným z úplne prvých učeníkov (porov. Jn 1,41) a Pavol zas „horlil za obyčaje svojich otcov“ (Gal 1,14). Avšak obaja sa dopustili veľkých chýb: Peter došiel až tak ďaleko, že zaprel Pána, Pavol zas prenasledoval Božiu Cirkev. Obidvoch odhalil Ježiš svojimi otázkami: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21,15); „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4).

Peter zostal Ježišovými otázkami bolestne zasiahnutý, Pavol zas z Ježišových slov oslepol. Ježiš ich zavolal po mene a zmenil im život. A aj po všetkých týchto udalostiach Ježiš týmto dvom kajúcim hriešnikom predsa len dôveroval. Mohli by sme sa spýtať: prečo nám Pán nedal úplne bezúhonných svedkov, svedkov s čistým registrom trestov, počestného života? Prečo Peter, a nie Ján? Prečo Pavol, a nie Barnabáš?

Z pozdravu Svätého Otca Františka pri modlitbe „Otče náš“

Zakaždým, keď sa modlíme „Otče náš“ potvrdzujeme, že slovo Otec nemôže zostať bez vypovedania náš. Zjednotení v Ježišovej modlitbe, zjednocujeme sa aj v jeho prežívaní lásky a v orodovaní, čo nás vedie povedať: Otče môj a Otče váš, Boh môj a Boh váš (porov. Jn 20,17). Je to pozvanie, aby sa to „moje“ premenilo na naše a to naše sa potom stalo modlitbou. Pomôž nám, Otče, aby sme život brata brali vážne, aby sme jeho príbeh urobili naším. Pomôž nám nesúdiť brata za jeho činy a obmedzenia, ale ho najskôr prijať ako tvojho syna. Pomôž nám, Otče, víťaziť nad pokušením cítiť sa ako starší bratia, ktorí tým, že sú v strede, zabúdajú na dar v podobe toho druhého (porov. Lk 15,25-32).

Teba, ktorý si na nebesiach – na tých nebesiach, ktoré objímajú všetkých a kde dávaš vychádzať slnku nad dobrých i zlých, nad spravodlivých i nad nespravodlivých (porov. Mt 5,45) – Teba prosíme o tú svornosť, ktorú sme na zemi nedokázali zachovať. Prosíme o ňu na príhovor toľkých všetkých bratov a sestier vo viere, ktorí teraz spoločne prebývajú v tvojom nebi po tom, čo uverili, milovali a veľa si vytrpeli, a to i v dnešných dňoch, iba za to, že sú kresťanmi.

„Máme hlad, Pane“ - z homílie pápeža Františka v Skopje

….Pán Ježiš prišiel, aby daroval svetu život a robí tak stále spôsobom, ktorý je výzvou pre obmedzenosť našich predpokladov, priemernosť našich očakávaní a povrchnosť nášho intelektualizmu; spochybňuje naše názory a istoty, čím nás pozýva vykročiť k novým horizontom, ktoré dávajú priestor na iný spôsob budovania skutočnosti. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, «kto príde ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nebude žízniť».

Všetok ten ľud zistil, že jeho hlad po chlebe mal aj iné mená: hlad po Bohu, po bratstve, stretnutí a spoločnej oslave.

Zvykli sme si jesť tvrdý chlieb dezinformácie a dopadli sme ako zdiskreditovaní, onálepkovaní a potupení väzni; uverili sme tomu, že konformizmus uhasí náš smäd a uspokojili sme sa s ľahostajnosťou a nezáujmom; nasycovali sme sa očarujúcimi a veľkými snami, ale nakoniec sme sa iba nakŕmili rozptýlením, uzavretosťou a osamelosťou; hltali sme do seba konexie a zabudli sme, ako chutí bratstvo. Hľadali sme rýchle a isté riešenia, ale ocitli sme sa pod útlakom netrpezlivosti a úzkosti. Ako väzni virtuálnej reality sme zabudli, ako chutí skutočnosť.

Pápež František v nedeľu Božieho milosrdenstva: Chýba ti pokoj? Dotkni sa Ježišových rán!

Prvé slová, ktoré Ježiš hovorí, sú: „Pokoj vám!“ (v. 21). Vzkriesený prináša pravý pokoj, pretože svojou obetou na kríži zmieril ľudstvo s Bohom a zvíťazil nad hriechom a smrťou. V tomto spočíva pokoj. Jeho učeníci ako prví potrebovali tento pokoj, lebo po zajatí ich Učiteľa a jeho odsúdení na smrť upadli do zmätku a strachu. Ježiš sa zjavuje medzi nimi živý, a ukazujúc rany na svojom oslávenom tele - tie rany si Ježiš chcel zachovať -, udeľuje im pokoj ako ovocie svojho víťazstva. V ten večer tam ale chýbal apoštol Tomáš. Keď sa dozvie o tejto neobyčajnej udalosti, neverí svedectvu ostatných apoštolov a sám sa chce presvedčiť o pravdivosti ich tvrdenia. O osem dní, čiže práve ako dnes, sa zjavenie opakuje: Ježiš prichádza v ústrety Tomášovej neviere a pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Tie predstavujú zdroj pokoja, pretože sú znakom Ježišovej nesmiernej lásky, ktorá porazila sily nepriateľské voči človeku – hriech a smrť. Pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Je to pre nás poučením, akoby Ježiš povedal nám všetkým: „Ak ti chýba pokoj, dotkni sa mojich rán.“

Redakčné články