Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Výber myšlienok: Životodarný vzťah medzi seniormi a mladými ľuďmi

Katechézy pri generálnych audienciách a tematické príhovory pri rozličných stretnutiach sú pre pápeža Františka príležitosťami k pravidelnému vyučovaniu kresťanským postojom voči výzvam súčasnej doby. Jedna z tém, ktoré mu mimoriadne ležia na srdci, je medzigeneračný vzťah medzi mladými a vekom pokročilými.

Pri generálnej audiencii 4. marca 2015, v rámci svojho vtedajšieho cyklu katechéz o rodine Svätý Otec povedal:

Všetci seniori sme trochu krehkí. Niektorí sú však osobitne slabí, mnohí sú sami a poznačení chorobou. Niektorí sú závislí na nevyhnutnej starostlivosti a na pozornosti iných. Urobíme z tohto dôvodu krok späť? Ponecháme ich napospas ich osudu? Spoločnosť bez blízkosti, z ktorej sa vytráca veľkodušnosť a nezištná láskavosť, a to aj k cudzím ľuďom, je spoločnosťou zvrátenou. Cirkev vo vernosti Božiemu slovu nemôže tolerovať tieto degenerácie. Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by spolu s nimi stratila svoju dušu. Kde niet úcty k starým ľuďom, tam niet budúcnosti pre mladých.”

Pápež František v dnešnú nedeľu: Zložme svoje starosti na Pána

...Veľakrát sme i my, zasiahnutí skúškami života, volali na Pána: „Prečo zostávaš ticho a nič pre mňa nerobíš?“ Najmä vtedy, keď sa zdá, že sa potápame, pretože láska alebo projekt, do ktorého sme vkladali veľké nádeje, mizne; alebo keď sme v područí neustále dorážajúcich vĺn úzkosti; alebo keď sa cítime ponorení v problémoch či stratení uprostred mora života, bez kurzu a bez prístavu. Alebo tiež vo chvíľach, v ktorých nám dochádza sila kráčať ďalej z dôvodu straty práce či keď sa pre nečakanú diagnózu obávame o naše zdravie či zdravie blízkej osoby. Je veľa momentov, v ktorých sa cítime ako v búrke, akoby bol s nami koniec.

V týchto a v mnohých iných situáciách sa aj my cítime 
udúšaní strachom a tak ako učeníci riskujeme, že stratíme zo zreteľa tú najdôležitejšiu vec. Na loďke totiž, hoci spí, je prítomný Ježiš, a zdieľa so svojimi všetko, čo sa práve odohráva. Jeho spánok nás na jednej strane udivuje, no na druhej strane nás vystavuje skúške. Pán je tam, je prítomný; akoby čakal na to, že ho my zapojíme do diania, že ho budeme vzývať, že ho dáme do centra toho, čo prežívame. Jeho spánok nás provokuje, aby sme sa zobudili. Veď pre to, aby sme boli Ježišovými učeníkmi, nestačí veriť, že Boh je, že existuje, ale treba sa s ním takpovediac vložiť do hry, treba tiež k nemu pozdvihnúť hlas. Dobre počúvajte: je treba k nemu kričať. Modlitba je veľakrát výkrikom: „Pane, zachráň ma!“ Dnes, vo Svetový deň utečencov, som v televíznom programe „Na jeho obraz“ videl mnoho tých, ktorí prichádzajú na člnoch, a vo chvíli potápania sa, kričia: „Zachráň nás!“ Aj v našom živote sa stáva to isté: „Pane, zachráň nás!“ a modlitba sa stáva volaním.

pápež František : Udržiavať si srdce v modlitbe aj počas povinností

….Svätý Ján Zlatoústy, ďalší duchovný pastier venujúci pozornosť konkrétnemu životu, kázal takto: «Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni...» (KKC, 2743). Ide o kratučké modlitby: „Pane, zmiluj sa nado mnou“, „Pane, pomôž mi“. Takže, modlitba je akousi notovou osnovou, do ktorej vkladáme melódiu nášho života. Nie je v kontraste s každodennou činnosťou, nevstupuje do protikladu s mnohými drobnými povinnosťami a stretnutiami, ak je priestorom, kde každá činnosť nachádza svoj zmysel, dôvod a pokoj.

Iste, praktizovať tieto princípy nie je jednoduché. Otec a mama, zaneprázdnení tisíckami povinností, môžu cítiť nostalgiu za obdobím ich života, v ktorom bolo ľahké nájsť pravidelné chvíle a priestory na modlitbu. Potom deti, práca, záležitosti rodinného života, rodičia, ktorí starejú ... Človek má dojem, že sa ten kolobeh nikdy nekončí. Vtedy je dobré myslieť na to, že Boh, náš Otec, ktorý sa musí starať o celý vesmír, pamätá vždy na každého z nás. Takže aj my na neho musíme vždy pamätať!

Páter Milan Bubák, SVD - Sviatosť zmierenia

Viete, milí priatelia, čo bolo prvým darom vzkrieseného Krista? Bola to sviatosť zmierenia. Aj keď viem, že mnohí biblisti by túto vetu celkom nepodpísali, ona je predsa pravdivá. Totiž sviatosť zmierenia, ako ju v katolíckej Cirkvi poznáme, ešte potrebovala nejaký ten čas, aby sa do tej dnešnej podoby vyvinula, no jej základ bol položený v dnešnom evanjeliu. Ježiš sa v deň svojho zmŕtvychvstania zjavil svojím učeníkom zhromaždeným vo večeradle a povedal im: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.” A potom urobil čosi zvláštne. Podelil sa s nimi – prvými kňazmi Nového zákona – o svoj vlastný život a o svoju moc. „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.”

Veľkonočná vigília: Trojitý odkaz Ježišovej výzvy ísť do Galiley

Ženy si mysleli, že nájdu mŕtve telo na pomazanie, namiesto toho našli prázdny hrob. Išli oplakávať mŕtveho, a namiesto toho počuli ohlasovanie života. Preto sa týchto žien, ako hovorí Evanjelium «zmocnila hrôza a strach» (Mk 16,8). Boli plné úľaku, ustrašené a plné úžasu. Úžas: v tomto prípade je to strach zmiešaný s radosťou, ktorý prekvapil ich srdce, keď videli veľký kameň od hrobu odvalený a vo vnútri mladíka odetého v bielom.

Je nádherné počúvať tieto slová: «Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych.» (v. 6). A potom pozvanie: «Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte...» (v. 7). Prijmime i my toto pozvanie, Veľkonočné pozvanie: poďme do Galiley, kam už pred nami ide Zmŕtvychvstalý Pán. Ale čo to znamená „ísť do Galiley“?

Ísť do Galiley znamená predovšetkým začať nanovo. Pre učeníkov je to vrátiť sa na miesto, kde ich prvý krát vyhľadal Pán a povolal ich nasledovať ho. Je to miesto prvého stretnutia a miesto prvej lásky. Od toho momentu zanechajúc siete nasledovali Ježiša, načúvajúc jeho kázaniam a vidiac divy, ktoré konal. A predsa, i keď boli stále s ním, nechápali ho do hĺbky, často neporozumeli jeho slovám a zoči-voči krížu utiekli a nechali ho samého.

Sen povolania a tajomstvo radosti

Pápež František cituje z evanjelia slová Božieho hlasu, adresované Jozefovi: «Jozef, syn Dávidov, neboj sa» (Mt 1,20) a takto sa obracia priamo na čitateľa:

„Neboj sa: to sú slová, ktoré Pán adresuje aj tebe, drahá sestra, aj tebe, drahý brat, keď si aj uprostred neistôt a ostýchavých váhaní uvedomíš, že sa už nedá odkladať s túžbou darovať život Jemu.

Sú to slová, ktoré ti opakuje, keď tam, kde sa nachádzaš, azda uprostred skúšok a nepochopení bojuješ o to, aby si každý deň nasledoval jeho vôľu. Sú to slová, ktoré objavuješ, keď sa na prejdenej ceste povolania vraciaš k prvej láske. Sú to slová, ktoré ako refrén sprevádzajú toho, kto odpovedá Bohu «áno» svojím životom tak ako sv. Jozef: v dennodennej vernosti.“

homília Svätého Otca Františka pri eucharistickom slávení vo východnom obrade v Chaldejskej katedrále sv. Jozefa v Bagdade v sobotu 6. marca 2021.

Múdrosť sa v týchto krajoch pestovala od najstarších čias. Jej hľadanie vždy človeka fascinuje; často však ten, kto má viac prostriedkov, môže získať viac poznatkov a mať viac príležitostí, zatiaľčo ten, kto má menej, je odsunutý nabok. Je to neprijateľná nerovnosť, ktorá sa dnes prehĺbila. Ale Kniha Múdrosti nás prekvapuje a obracia perspektívu. Hovorí, že «drobný človek si zasluhuje odpustenie z poľutovania, ale mocní budú mocne trestaní» (Múdr 6,6). Pre svet ten, kto má menej, je odpisovaný a kto má viac, je privilegovaný. Pre Boha nie: kto má viac moci, je podrobený prísnej skúške, zatiaľčo tí poslední sú Bohom privilegovaní.

Ježiš, zosobnená Múdrosť, dovršuje toto otočenie v evanjeliu: nie v hocakom momente, ale na začiatku svojej prvej reči, pri blahoslavenstvách. Prevrátenie je totálne: chudobní, tí, ktorí plačú, prenasledovaní, sú nazvaní blahoslavenými. Ako je to možné? Blahoslavení - pre svet - sú bohatí, mocní, slávni! Niečo znamená ten, kto má, kto niečo zmôže, kto zaváži! Pre Boha nie: nie je väčší ten, kto má, ale ten, kto je chudobný v duchu; nie ten, kto môže všetko voči druhým, ale ten, kto je tichý voči všetkým; nie ten, kto je oslavovaný davmi, ale ten, kto je milosrdný voči bratovi.

Redakčné články