Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z homílie pápeža Františka: Peter a Pavol - svedkovia Ježiša, jeho života a odpustenia

...Sú svedkami života. A pritom ich životy neboli úplne bezúhonné a priamočiare. Obaja boli hlboko nábožensky založení: Peter bol jedným z úplne prvých učeníkov (porov. Jn 1,41) a Pavol zas „horlil za obyčaje svojich otcov“ (Gal 1,14). Avšak obaja sa dopustili veľkých chýb: Peter došiel až tak ďaleko, že zaprel Pána, Pavol zas prenasledoval Božiu Cirkev. Obidvoch odhalil Ježiš svojimi otázkami: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21,15); „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4).

Peter zostal Ježišovými otázkami bolestne zasiahnutý, Pavol zas z Ježišových slov oslepol. Ježiš ich zavolal po mene a zmenil im život. A aj po všetkých týchto udalostiach Ježiš týmto dvom kajúcim hriešnikom predsa len dôveroval. Mohli by sme sa spýtať: prečo nám Pán nedal úplne bezúhonných svedkov, svedkov s čistým registrom trestov, počestného života? Prečo Peter, a nie Ján? Prečo Pavol, a nie Barnabáš?

Z pozdravu Svätého Otca Františka pri modlitbe „Otče náš“

Zakaždým, keď sa modlíme „Otče náš“ potvrdzujeme, že slovo Otec nemôže zostať bez vypovedania náš. Zjednotení v Ježišovej modlitbe, zjednocujeme sa aj v jeho prežívaní lásky a v orodovaní, čo nás vedie povedať: Otče môj a Otče váš, Boh môj a Boh váš (porov. Jn 20,17). Je to pozvanie, aby sa to „moje“ premenilo na naše a to naše sa potom stalo modlitbou. Pomôž nám, Otče, aby sme život brata brali vážne, aby sme jeho príbeh urobili naším. Pomôž nám nesúdiť brata za jeho činy a obmedzenia, ale ho najskôr prijať ako tvojho syna. Pomôž nám, Otče, víťaziť nad pokušením cítiť sa ako starší bratia, ktorí tým, že sú v strede, zabúdajú na dar v podobe toho druhého (porov. Lk 15,25-32).

Teba, ktorý si na nebesiach – na tých nebesiach, ktoré objímajú všetkých a kde dávaš vychádzať slnku nad dobrých i zlých, nad spravodlivých i nad nespravodlivých (porov. Mt 5,45) – Teba prosíme o tú svornosť, ktorú sme na zemi nedokázali zachovať. Prosíme o ňu na príhovor toľkých všetkých bratov a sestier vo viere, ktorí teraz spoločne prebývajú v tvojom nebi po tom, čo uverili, milovali a veľa si vytrpeli, a to i v dnešných dňoch, iba za to, že sú kresťanmi.

„Máme hlad, Pane“ - z homílie pápeža Františka v Skopje

….Pán Ježiš prišiel, aby daroval svetu život a robí tak stále spôsobom, ktorý je výzvou pre obmedzenosť našich predpokladov, priemernosť našich očakávaní a povrchnosť nášho intelektualizmu; spochybňuje naše názory a istoty, čím nás pozýva vykročiť k novým horizontom, ktoré dávajú priestor na iný spôsob budovania skutočnosti. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, «kto príde ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nebude žízniť».

Všetok ten ľud zistil, že jeho hlad po chlebe mal aj iné mená: hlad po Bohu, po bratstve, stretnutí a spoločnej oslave.

Zvykli sme si jesť tvrdý chlieb dezinformácie a dopadli sme ako zdiskreditovaní, onálepkovaní a potupení väzni; uverili sme tomu, že konformizmus uhasí náš smäd a uspokojili sme sa s ľahostajnosťou a nezáujmom; nasycovali sme sa očarujúcimi a veľkými snami, ale nakoniec sme sa iba nakŕmili rozptýlením, uzavretosťou a osamelosťou; hltali sme do seba konexie a zabudli sme, ako chutí bratstvo. Hľadali sme rýchle a isté riešenia, ale ocitli sme sa pod útlakom netrpezlivosti a úzkosti. Ako väzni virtuálnej reality sme zabudli, ako chutí skutočnosť.

Pápež František v nedeľu Božieho milosrdenstva: Chýba ti pokoj? Dotkni sa Ježišových rán!

Prvé slová, ktoré Ježiš hovorí, sú: „Pokoj vám!“ (v. 21). Vzkriesený prináša pravý pokoj, pretože svojou obetou na kríži zmieril ľudstvo s Bohom a zvíťazil nad hriechom a smrťou. V tomto spočíva pokoj. Jeho učeníci ako prví potrebovali tento pokoj, lebo po zajatí ich Učiteľa a jeho odsúdení na smrť upadli do zmätku a strachu. Ježiš sa zjavuje medzi nimi živý, a ukazujúc rany na svojom oslávenom tele - tie rany si Ježiš chcel zachovať -, udeľuje im pokoj ako ovocie svojho víťazstva. V ten večer tam ale chýbal apoštol Tomáš. Keď sa dozvie o tejto neobyčajnej udalosti, neverí svedectvu ostatných apoštolov a sám sa chce presvedčiť o pravdivosti ich tvrdenia. O osem dní, čiže práve ako dnes, sa zjavenie opakuje: Ježiš prichádza v ústrety Tomášovej neviere a pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Tie predstavujú zdroj pokoja, pretože sú znakom Ježišovej nesmiernej lásky, ktorá porazila sily nepriateľské voči človeku – hriech a smrť. Pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Je to pre nás poučením, akoby Ježiš povedal nám všetkým: „Ak ti chýba pokoj, dotkni sa mojich rán.“

Príhovor kard. Tomka k Veľkej noci

My kresťania dnes slávime veľký sviatok, jeden z najväčších. Naznačuje historicky dôležitú noc, ktorá však prináša pre ľudstvo svetlo, oslobodenie, istotu a nádej. V každej dobe, aj pre naše časy a pre našu generáciu. Veľká noc je o živote, o víťazstve nad smrťou.

Zaiste mnohí z vás stretli ľudí, ktorí neveria v posmrtný život a majú potom ťažkosti, keď hľadajú zmysel svojej existencie, najmä keď prídu skúšky, trápenia a bolesti; nevedia si dať nijakú odpoveď na otázku: Aký zmysel má taký život? Akú hodnotu má, keď všetko končí v hrobe, z ktorého sa nikto nevrátil?

Z príhovoru Urbi et orbi pápeža Františka na Veľkonočnú nedeľu

«Kristus žije. On je našou nádejou a najkrajšou mladosťou tohto sveta. 

Všetko, čoho sa on dotýka, sa stáva mladým, stáva sa novým, napĺňa sa životom. Preto prvé slová, ktorými sa chcem obrátiť na každého mladého [a každého] kresťana, sú: On žije a chce, aby si žil! On je v tebe, on je s tebou a nikdy neodchádza. Akokoľvek by si sa vzdialil, Vzkriesený je pri tebe, on ťa volá a čaká ťa, aby si začal odznovu. Keď sa cítiš starý kvôli smútku, zatrpknutosti, strachu, pochybnostiam alebo zlyhaniam, on bude tam, aby ti dal znovu silu a nádej» (Christus vivit, 1-2).

R. Cantalamessa: Opovrhnutý a odmietnutý ľuďmi

...„Ecce homo!“ Hľa človek! - zvolá Pilát, keď ho krátko na to predstavuje ľudu (Jn 19,5). Je to slovo, ktoré po Kristovi môže byť vyslovené o nekonečnom zástupe  mužov a žien, zdeptaných, zdegradovaných na predmet, pozbavených všetkej ľudskej dôstojnosti. „Ak je toto človek“ - takto nazval spisovateľ Primo Levi rozprávanie o svojom živote vo vyhladzovacom tábore Auschwitz (Osvienčim). Na kríži sa Ježiš Nazaretský stáva emblémom celej tejto pošliapanej a zneváženej ľudskosti. Malo by sa zvolať: „Zavrhnutí, odmietnutí, vydedenci celej zeme: najväčší človek celých dejín bol jedným z vás! Nech patríte k akémukoľvek národu, rase či náboženstvu, vy máte právo hlásiť sa k nemu ako ku svojmu.

***

Istý afroamerický spisovateľ a teológ, ktorého Martin Luther King považoval za svojho učiteľa a inšpirátora nenásilného boja za občianske práva, napísal knihu nazvanú „Ježiš a vydedenci“ (pozn. Howard Thurman, Jesus and the Disinherited, Beacon Press, 1949). V nej ukazuje, čo reprezentovala postava Ježiša pre otrokov Juhu, ktorých bol sám autor knihy priamym potomkom. V pozbavenosti akéhokoľvek práva a v totálnej zúboženosti, slová Evanjelia, ktoré opakoval černošský vysluhovateľ kultu pri tom jedinom stretnutí, aké im bolo dovolené, nanovo dávali otrokom zmysel ich dôstojnosti Božích detí.

Redakčné články