Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z rozhovoru s P. Luciánom Boguckým, predstaveným spovedníkov vo Vatikáne

...Mnohí ľudia majú zo spovede strach a nechápu význam tejto sviatosti. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí neboli roky na spovedi? V čom spočíva krása sviatosti zmierenia?

„Aby sa nebáli. Aj ja, čo sa spovedám každé dva týždne, mám nejaký ten strach sa spovedať. Je to pochopiteľné. Keď má človek hovoriť o svojich zlyhaniach, nedostatkoch, o svojich hriechoch, tak má pocit úzkosti, strachu, zahanbenia. To nie je nič zlé. Tým viac si potom vážime samotné odpustenie.

Takže, áno, boj sa, ale buď odvážny a urob krok, ktorý ti dá obrovskú slobodu. A neboj sa, v spovednici sa nestretneš s kňazom, ktorý by ťa trestal, ktorý by ťa odmietol. Každý kňaz, nech by vyzeral akokoľvek, tak v spovednici si uvedomuje, že je v prvom rade nástrojom milosrdenstva.“...

Pastier, ktorý odporoval duchu doby

zo spomienkového prejavu Benedikta XVI. za zosnulým kardinálom Joachimom Meisnerom

...Dve veci mu v poslednom čase dodávali stále viac radosti a istoty: tá prvá, opakovane mi referoval, ako ho napĺňa hlbokou radosťou, keď vo sviatosti pokánia zažíva, ako práve mladí ľudia, hlavne aj mladí muži, zažívajú milosť odpustenia, ten dar, že skutočne našli život, ktorý im môže dať iba Boh. 

Tou druhou vecou, ktorá ho stále znova nanovo dojímala a prinášala mu radosť, bol tichý nárast eucharistickej poklony. Na svetových dňoch mládeže v Kolíne toto bolo pre neho ústredným bodom: aby bola poklona, ticho, v ktorom iba Pán hovorí k ľuďom a k srdciam.

Niektorí odborníci na pastoráciu a liturgiu boli názoru, že takéto ticho pri adorácii Pána sa pri takom obrovskom počte ľudí nedá dosiahnuť. Niektorí boli zaiste aj názoru, že eucharistická poklona je prekonaná, pretože Pán chce byť prijímaný v eucharistickom chlebe, a nie adorovaný. Ale že tento chlieb nemožno jesť ako hocijakú potravinu a že prijímanie Pána v eucharistickej sviatosti vyžaduje všetky dimenzie našej existencie, že prijímanie musí byť poklonou, to sa medzičasom stalo opäť veľmi zrejmým.

Byť priateľmi kňazov – z myšlienok pápeža Františka hnutiu Serra

...„Slovo „priateľ“ sa dnes stalo trochu „ošúchaným“. Žijúc a bývajúc vo veľkomestách, každý deň sa stretávame s rôznymi ľuďmi, ktorých často nazývame „priateľmi“, ale je to len určitý hovorový spôsob. A tiež v oblasti virtuálnej komunikácie je slovo „priateľ“ jedným z najpoužívanejších. Napriek tomu vieme, že povrchné poznanie nestačí na nadobudnutie tej skúsenosti stretnutia a blízkosti, na ktorú slovo „priateľ“ poukazuje.

Zo zamyslenia pátra Milana Bubáka SVD: Tichosť a pokora srdca

Asi sa nepomýlim, milí priatelia, keď poviem, že čnosť, ktorej Ježiš v dnešnom evanjeliu chce, aby sme sa od neho učili – čnosť tichosti –, mnohým z nás nepripadá príliš príťažlivou, o to menej ako ideál. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom,“ hovorí. No Ježiš sa tu nepreriekol. Túto čnosť už raz spomenul, a to vo svojej reči na hore. „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme!“ hovorí v treťom blahoslavenstve. Čo je to za čnosť a prečo tichosť Ježiš pokladá za hodnotu?

Je ťažké do slovenčiny jedným slovom preložiť to, čo vyjadruje pôvodné grécke slovo praótita (v lat. mansuetudo, angl. meekness, tal. mitezza). Praótita (praeis = tichý) je stav, kedy sa človek tvárou-tvár zlu rozhodne svoje rozbúrené emócie upokojiť a odmietnuť pokušenie odplatiť sa zlom za zlo. Najlepšie by sme možno tento stav v slovenčine popísali slovami tichosť, krotkosť, pokojnosť, miernosť, ústupčivosť, pokora, trpezlivosť, skromnosť, poddajnosť.

Je jasné, že v slovníku väčšiny dnešných ľudí nič z tohto nemá miesto. Stačí sa len pozrieť na naše reakcie v každodennom živote nielen v našich rodinách, ale aj voči cudzím ľuďom. Veľké konflikty sú obyčajne výsledkom malej emocionálnej iskričky, ktorá sa včas neuhasila. Sú výsledkom situácie, kedy nebolo „múdrejšieho, ktorý by ustúpil“. Ten múdrejší, to je vlastne ten tichý. Dnešný človek má tendenciu tichosť pokladať buď za slabosť alebo za prejav nedostatku odvahy....

Pre učeníka je Ježiš vždy na prvom mieste

...„Stretávaš sa s Ježišom? Prosíš Ježiša?“ - Vzťah. Mohla by sa tu takmer parafrázovať Kniha Genezis:  Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k Ježišovi Kristovi a budú jedným telom (porov. Gn 2,24).
Kto sa nechá pritiahnuť k Pánovi Ježišovi týmto putom lásky a života, stane sa jeho reprezentantom, jeho „vyslancom“, najmä čo sa týka spôsobu bytia, spôsobu života. A to až do tej miery, že sám Ježiš, keď vysiela učeníkov na misiu, hovorí im: «Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal» (Mt 10,40).

Z Pastierskeho listu biskupov Slovenska

...Dnes síce žijeme v spoločnosti, ktorá nám navonok zaručuje vyznávať a praktizovať našu vieru, avšak nachádzame sa v situácii, keď sme ohrození z viacerých strán. Ideologický materializmus padol so systémom, ktorý bol diktatúrou a na jeho miesto nastúpil materializmus pragmatický, zameraný na pohodlie, zábavu a pôžitok. Nášmu správaniu nič nevnucuje, nevedie s nami názorové spory. Avšak kvalitu svojho života meriame tovarom. V takomto myšlienkovom svete nie je miesto pre náboženstvo. Ak áno, tak nepravé, bez kríža, zúžené na témy šťastia a pohody, bez chorôb, staroby, utrpenia, obeti a smrti. V strede takejto falošnej nábožnosti stojí individuálna emocionalita, túžba zvíťaziť nad rutinou všednosti, potreba prekonať stres, či kompenzovať psycho-sociálnu nerovnováhu. Je to konzumné myslenie, ktorému chýba vzťah s osobným Bohom.

Sv.Otec na slávnosť Božieho tela: Eucharistia je pamiatka Božej lásky

...„Pamätaj.“ - Pamäť je dôležitá, pretože nám umožňuje zostávať v láske, pamätať si, to znamená niesť v srdci, nezabudnúť, kto nás miluje a kto nás pozýva k láske. A predsa sa táto jedinečná príležitosť, ktorú nám Pán dal, v súčasnosti skôr oslabuje. Vo chvate, do ktorého sme ponorení sa mnohé osoby a mnohé skutočnosti akoby len mihnú povedľa nás. Rýchlo obraciame list, bažiac vždy po niečom novom, ale sme chudobní na spomienky.

Takto zahadzujúc spomienky a žijúc okamžikom riskujeme, že zostaneme na povrchu, v prúde udalostí ktoré sa dejú, bez toho, aby sme išli do hĺbky, bez tej hĺbky, ktorá nám pripomína, kto sme a kam ideme. Vonkajší život sa takto stáva rozkúskovaným a vnútorný život ustrnutým.

Redakčné články