Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Pápež František pri dnešnom Anjel Pána: Starám sa aj o toho, kto mi to nemôže vrátiť, alebo len o blízkych?

Evanjelium dnešnej liturgie (Mk 9,30-37) rozpráva o tom, že počas cesty do Jeruzalema sa Ježišovi učeníci hádali, kto «z nich je väčší» (v. 34). Ježiš im teda adresuje silné slová, ktoré platia aj pre nás dnes: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (v. 35). Ak chceš byť prvý, musíš ísť na koniec, stať sa posledným, a slúžiť všetkým. Touto stručnou vetou Pán započína istý zvrat: prevracia kritériá, ktoré určujú, čo sa skutočne počíta. Hodnota človeka viac nezávisí od úlohy, ktorú zohráva, od úspechu, ktorý má, od práce, ktorú vykonáva, od peňazí v banke; nie, od toho nezávisí; veľkosť a úspech majú v Božích očiach iné meradlo: merajú sa službou. Nie tým, čo kto má, ale tým, čo kto dáva. Chceš byť prvým? Slúž. Toto je cesta.

Linky na príhovory a na videá pápeža Františka počas jeho apoštolskej cesty na Slovensku

Svätý Otec František prišiel na Slovensko ako Peter dnešných dní povzbudiť bratov a sestry vo viere. Prišiel, aby nás Pán skrze neho povzbudil k obnove našej viery, k odhodlaniu žiť podľa evanjelia a nachádzať nové cesty ohlasovania radostnej zvesti ľuďom dnešného sveta s osobitným akcentom na slabých a núdznych i v odvahe čeliť výzvam, s ktorými dnešný svet zápasí. Všetko toto je umocnené svedectvom jeho služby a osobitnej charizmy i sily slova, ktorým sa nám prihovára.

Vo viacerých mediách je možné sledovať príhovory Svätého Otca. Prinášame odkazy na jeho príhovory a homílie...

odkazy sú na stránke: Text zverejnený na webovej stránke :

Text zverejnený na webovej stránke abuba .

Svätý Otec 5.9.2021 pri Anjel Pána: Uzdravenie srdca začína počúvaním

...Všetci máme uši, no veľakrát nedokážeme počúvať. Prečo je to tak? Bratia a sestry, jestvuje totiž vnútornú hluchota, o ktorej dotknutie a uzdravenie dnes môžeme prosiť Ježiša. Táto vnútorná hluchota je horšia ako tá fyzická, lebo je to hluchota srdca. Uchvátení náhlením sa, tisíckami vecí, ktoré treba povedať a urobiť, nenachádzame čas, aby sme sa zastavili a počúvali toho, kto k nám hovorí. Riskujeme, že sa staneme „nepriepustnými“, odolnými voči všetkému a že nevytvoríme priestor pre toho, kto potrebuje vypočuť: myslím na deti, mládež, starších ľudí, na mnohých, ktorí nepotrebujú ani tak slová a kázne, ale potrebujú byť vypočutí. Spýtajme sa: ako je to s mojím počúvaním? Nechám sa dotknúť životom ľudí, viem venovať čas počúvaniu toho, kto je vedľa mňa? Toto platí pre nás všetkých, no osobitne pre kňazov. Kňaz musí počúvať ľudí, nie sa ponáhľať, ale počúvať..., a zistiť, ako môže pomôcť, ale až po vypočutí. Aj my všetci: najprv počúvajme, potom odpovedajme. Pomyslime na život v rodine: koľkokrát hovoríme bez toho, aby sme najprv počúvali, opakujúc stále rovnakú pesničku dookola! Neschopní počúvania hovoríme stále to isté alebo nenecháme druhého dohovoriť, vyjadriť sa, a prerušujeme ho. Znovuzrodenie dialógu často neprebieha cez slová, ale cez ticho, cez nenástojenie na svojom, cez to, že znovu začneme trpezlivo počúvať druhého, počúvať jeho ťažkosti, to, čo nosí vo svojom vnútri. Uzdravenie srdca začína počúvaním. Počúvanie. Toto uzdravuje srdce. „Ale otče, existujú nudní ľudia, ktorí stále hovoria to isté...“ Počúvaj ich! A potom, keď dohovoria, povedz tvoje slovo, no najprv si všetko vypočuj...

Anjel Pána 1. augusta: Aké sú dôvody mojej viery?

Úvodná scéna z Evanjelia dnešnej liturgie (porov. Jn 6,24-35) nám predstavuje niekoľko lodiek plaviacich sa smerom do Kafarnauma: zástup ľudí ide a hľadá Ježiša. Mohli by sme si myslieť, že ide o veľmi dobrú vec, no Evanjelium nás učí, že Boha nestačí len hľadať; treba sa pýtať aj na motív, pre ktorý ho hľadáme.

Ježiš totiž prehlasuje: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (v. 26). Ľud bol totiž prítomný pri zázraku rozmnoženia chleba, no nepochopil jeho zmysel: zastavil sa len pri vonkajšom zázraku, pri materiálnom chlebe, bez toho, aby šiel ďalej, k zmyslu toho všetkého.

Homília pripravená Svätým Otcom: Vidieť, deliť sa, uchovávať

Keď sa posadil, aby vyučoval, Ježiš „zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: «Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?»“ (Jn 6,5). Ježiš sa neobmedzuje na podávanie náuky, ale venuje pozornosť aj hladu, prítomnému v živote tých ľudí. A takto nasycuje zástup rozdávaním piatich jačmenných chlebov a dvoch rýb, ktoré dostal od istého chlapca. Na záver, pretože zostalo z chleba veľa zvyškov, vraví svojim učeníkom, aby ich pozbierali, „aby nič nevyšlo nazmar“

V tento deň, venovaný starým rodičom a seniorom, by som sa chcel zamerať práve na tieto tri momenty: Ježiš, ktorý vidí hlad zástupu; Ježiš, ktorý sa delí o chlieb; Ježiš, ktorý odporúča pozbierať odrobinky. Tri momenty, ktoré možno zhrnúť do troch slovies: vidieť, deliť sa, uchovávať.

Výber myšlienok: Životodarný vzťah medzi seniormi a mladými ľuďmi

Katechézy pri generálnych audienciách a tematické príhovory pri rozličných stretnutiach sú pre pápeža Františka príležitosťami k pravidelnému vyučovaniu kresťanským postojom voči výzvam súčasnej doby. Jedna z tém, ktoré mu mimoriadne ležia na srdci, je medzigeneračný vzťah medzi mladými a vekom pokročilými.

Pri generálnej audiencii 4. marca 2015, v rámci svojho vtedajšieho cyklu katechéz o rodine Svätý Otec povedal:

Všetci seniori sme trochu krehkí. Niektorí sú však osobitne slabí, mnohí sú sami a poznačení chorobou. Niektorí sú závislí na nevyhnutnej starostlivosti a na pozornosti iných. Urobíme z tohto dôvodu krok späť? Ponecháme ich napospas ich osudu? Spoločnosť bez blízkosti, z ktorej sa vytráca veľkodušnosť a nezištná láskavosť, a to aj k cudzím ľuďom, je spoločnosťou zvrátenou. Cirkev vo vernosti Božiemu slovu nemôže tolerovať tieto degenerácie. Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by spolu s nimi stratila svoju dušu. Kde niet úcty k starým ľuďom, tam niet budúcnosti pre mladých.”

Pápež František v dnešnú nedeľu: Zložme svoje starosti na Pána

...Veľakrát sme i my, zasiahnutí skúškami života, volali na Pána: „Prečo zostávaš ticho a nič pre mňa nerobíš?“ Najmä vtedy, keď sa zdá, že sa potápame, pretože láska alebo projekt, do ktorého sme vkladali veľké nádeje, mizne; alebo keď sme v područí neustále dorážajúcich vĺn úzkosti; alebo keď sa cítime ponorení v problémoch či stratení uprostred mora života, bez kurzu a bez prístavu. Alebo tiež vo chvíľach, v ktorých nám dochádza sila kráčať ďalej z dôvodu straty práce či keď sa pre nečakanú diagnózu obávame o naše zdravie či zdravie blízkej osoby. Je veľa momentov, v ktorých sa cítime ako v búrke, akoby bol s nami koniec.

V týchto a v mnohých iných situáciách sa aj my cítime 
udúšaní strachom a tak ako učeníci riskujeme, že stratíme zo zreteľa tú najdôležitejšiu vec. Na loďke totiž, hoci spí, je prítomný Ježiš, a zdieľa so svojimi všetko, čo sa práve odohráva. Jeho spánok nás na jednej strane udivuje, no na druhej strane nás vystavuje skúške. Pán je tam, je prítomný; akoby čakal na to, že ho my zapojíme do diania, že ho budeme vzývať, že ho dáme do centra toho, čo prežívame. Jeho spánok nás provokuje, aby sme sa zobudili. Veď pre to, aby sme boli Ježišovými učeníkmi, nestačí veriť, že Boh je, že existuje, ale treba sa s ním takpovediac vložiť do hry, treba tiež k nemu pozdvihnúť hlas. Dobre počúvajte: je treba k nemu kričať. Modlitba je veľakrát výkrikom: „Pane, zachráň ma!“ Dnes, vo Svetový deň utečencov, som v televíznom programe „Na jeho obraz“ videl mnoho tých, ktorí prichádzajú na člnoch, a vo chvíli potápania sa, kričia: „Zachráň nás!“ Aj v našom živote sa stáva to isté: „Pane, zachráň nás!“ a modlitba sa stáva volaním.

Redakčné články