Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z dnešného príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

...Aká je viera každého z nás a viera nášho spoločenstva? Loďkou je život každého z nás, ale i život Cirkvi; protivietor zas predstavuje ťažkosti a skúšky. Petrovo zvolanie: „Pane, rozkáž, aby som prišiel k tebe!“ a jeho výkrik: „Pane, zachráň ma!“ sa veľmi podobajú našej túžbe cítiť Pánovu prítomnosť, ale aj strachu a úzkosti, ktoré sprevádzajú najťažšie momenty nášho života a života našich spoločenstiev, poznačeného vnútornou krehkosťou i vonkajšími ťažkosťami.

Petrovi v tej chvíli nestačilo Ježišovo spoľahlivé slovo, ktoré bolo akoby natiahnutým lanom, ktorého sa možno prichytiť a tak čeliť zradným a búrlivým vodám. Je to niečo, čo sa môže prihodiť aj nám. Keď sa človek silno nechytí Pánovho slova, väčšiu istotu hľadá v horoskopoch a čítaní z karát, začína sa potápať. Inými slovami, jeho viera nie je veľmi pevná. Dnešné evanjelium nám pripomína, že viera v Pána a v jeho slovo nás nevedie cestou, na ktorej je všetko ľahké a pokojné, a kde sa vyhneme búrkam života. Viera nás uisťuje o Prítomnosti, o Ježišovej prítomnosti, ktorá nás poháňa prekonávať životné búrky; dáva nám istotu, že je tu ruka, ktorá nás uchopí, aby nám pomohla čeliť ťažkostiam a ukázala nám cestu aj v tme. Viera skrátka nie je únikom pred problémami života, ale je oporou pri kráčaní životom a dodáva mu zmysel.

Zo zamyslenia p. Milana Bubáka SVD: Skúška viery apoštolov

...Žijeme v znamení a v tieni kríža a tam patrí aj noc samoty, neúspechu, pocitu, že nás opustil Boh a že náš údel je nezmyselný. Boh nás teda musí občas do tieňa kríža strčiť nasilu, pretože my sa mu snažíme vyhýbať. Po každom úspechu duchovného života alebo povolania takmer s istotou na človeka príde „tmavá noc duše“ a človek nechápe, prečo táto skúška prišla práve na neho a práve teraz. Biblická odpoveď je v slovách „Hneď, ako Ježiš nasýtil zástupy im rozkázal...“ (v slovenskom texte namiesto slova „Hneď“ na začiatku vety je slovo „Len čo“, čo je však to isté). Pán nenechá svojich vyvolených vychutnať radosť z úspechu zázračného nasýtenia, ale hneď ich podrobuje trpkej nočnej skúške nervov a svalov. Boh svojich spolupracovníkov nešetrí a práve po radostiach úspechu na nich posiela skúšku viery. Kto dostal milosť radosti, dostáva obyčajne aj test, v ktorom sa má možnosť osvedčiť. Ako každý deň, aj deň viery má svoju noc a ako každé more, aj more Božie obsahuje chvíľky slnka a radosti, ale aj chvíľky nepokoja a búrky.

Konečne nesmieme prehliadnuť, že to slovíčko „hneď“ sa v našom príbehu o skúške nachádza ešte raz. V okamihu najväčšej úzkosti a nebezpečenstva, keď Petrovi hrozí, že sa utopí, a on volá o pomoc evanjelista píše: „Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho.“ „Boh dopúšťa, ale neopúšťa. Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia“, hovorí ľudová múdrosť a tieto jej slová sú vyjadrením presvedčenia, ktoré žiari nielen z nášho dnešného úryvku, ale aj z iných miest evanjelia. Na túto pravdu by sme preto nemali nikdy, obzvlášť keď sa nachádzame vo svojej „temnej noci“, zabudnúť. Oddaná dôvera v Pána, z nej plynúca nám tak pomôže prekonať každú skúšku viery a poslušnosti.

Z katechézy pápeža Františka: Ježiš by dal život i za jediného z nás

...Tam kde nejaký človek trpí, Ježiš sa ho ujíma a preberá utrpenie na seba. Ježiš nekáže, že podmienky trestu sa majú hrdinsky znášať, tak ako to hovorili stoickí filozofi. Ježiš zdieľa ľudskú bolesť, a keď sa s ňou stretáva, z jeho vnútra vychádza ten postoj, ktorý charakterizuje kresťanstvo: milosrdenstvo. Ježiš oproti ľudskej bolesti cíti milosrdenstvo: Ježišovo srdce je milosrdné. Ježiš zažíva súcit. Doslovne: Ježiš cíti chvenie svojich vnútorností.

Koľko krát sa v evanjeliách stretneme s podobnými reakciami. Ježišovo srdce stelesňuje a odhaľuje srdce Boha, ktoré tam, kde nejaký muž či žena trpí, chce jeho uzdravenie, oslobodenie a plnosť života.     

Z tohto dôvodu Ježiš doširoka otvára náruč hriešnikom. Koľkí ľudia ešte aj dnes zotrvávajú v pomýlenom živote, pretože nenachádzajú nikoho, kto by bol ochotný sa na nich pozrieť iným spôsobom, Božími očami, alebo lepšie povedané srdcom Boha, to znamená pozerať na nich s nádejou. Ježiš naopak vidí možnosť zmŕtvychvstania aj u toho, kto urobil mnoho chybných rozhodnutí. Ježiš je vždy tu, s otvoreným srdcom, roztvárajúc to milosrdenstvo, ktoré má v srdci: odpúšťa, objíma, chápe, približuje sa, taký je Ježiš!

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Zážitok premenenia

Možno sa vám niektorým, milí priatelia, dostala do rúk úspešná knižka amerického spisovateľa Scotta Pecka Nevyšliapanou cestou (The Road Less Travelled). Úplne prvá veta  tejto knižky znie: „Život je ťažký.“ A je to veľká pravda. Veď či to nie je presne toto, čo prežívame, ak k svojmu životu pristupujeme zodpovedne. Nie že by sme sa v takom prípade nemali smiať alebo oslavovať, odpočívať alebo sa hrať. Život nie je čosi hrozné, bezradostné alebo nezmyselné. No je to vec, kde jedna povinnosť nasleduje po druhej, a každá z nich si vyžaduje, aby sme vstali zo svojej pohodlnej stoličky a aby sme ju urobili. Či už ide o odpovedanie na poštu, zaplatenie faktúr, záujem o syna, ktorý sa dosť neučí v škole, alebo o dcéru, ktorá sa zasa učí až príliš, ale mimo školy, či je to nedostatok zákaziek v podnikaní, povinnosť napísať načas referát alebo pripraviť si príhovor a milión ďalších vecí, všetko toto si vyžaduje náš čas, našu energiu, záväzok a námahu. Slovo „ťažký“ znamená, že náš život neustále od nás čosi žiada a toto čosi nás stojí energiu.

Z rozhovoru s P. Luciánom Boguckým, predstaveným spovedníkov vo Vatikáne

...Mnohí ľudia majú zo spovede strach a nechápu význam tejto sviatosti. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí neboli roky na spovedi? V čom spočíva krása sviatosti zmierenia?

„Aby sa nebáli. Aj ja, čo sa spovedám každé dva týždne, mám nejaký ten strach sa spovedať. Je to pochopiteľné. Keď má človek hovoriť o svojich zlyhaniach, nedostatkoch, o svojich hriechoch, tak má pocit úzkosti, strachu, zahanbenia. To nie je nič zlé. Tým viac si potom vážime samotné odpustenie.

Takže, áno, boj sa, ale buď odvážny a urob krok, ktorý ti dá obrovskú slobodu. A neboj sa, v spovednici sa nestretneš s kňazom, ktorý by ťa trestal, ktorý by ťa odmietol. Každý kňaz, nech by vyzeral akokoľvek, tak v spovednici si uvedomuje, že je v prvom rade nástrojom milosrdenstva.“...

Pastier, ktorý odporoval duchu doby

zo spomienkového prejavu Benedikta XVI. za zosnulým kardinálom Joachimom Meisnerom

...Dve veci mu v poslednom čase dodávali stále viac radosti a istoty: tá prvá, opakovane mi referoval, ako ho napĺňa hlbokou radosťou, keď vo sviatosti pokánia zažíva, ako práve mladí ľudia, hlavne aj mladí muži, zažívajú milosť odpustenia, ten dar, že skutočne našli život, ktorý im môže dať iba Boh. 

Tou druhou vecou, ktorá ho stále znova nanovo dojímala a prinášala mu radosť, bol tichý nárast eucharistickej poklony. Na svetových dňoch mládeže v Kolíne toto bolo pre neho ústredným bodom: aby bola poklona, ticho, v ktorom iba Pán hovorí k ľuďom a k srdciam.

Niektorí odborníci na pastoráciu a liturgiu boli názoru, že takéto ticho pri adorácii Pána sa pri takom obrovskom počte ľudí nedá dosiahnuť. Niektorí boli zaiste aj názoru, že eucharistická poklona je prekonaná, pretože Pán chce byť prijímaný v eucharistickom chlebe, a nie adorovaný. Ale že tento chlieb nemožno jesť ako hocijakú potravinu a že prijímanie Pána v eucharistickej sviatosti vyžaduje všetky dimenzie našej existencie, že prijímanie musí byť poklonou, to sa medzičasom stalo opäť veľmi zrejmým.

Byť priateľmi kňazov – z myšlienok pápeža Františka hnutiu Serra

...„Slovo „priateľ“ sa dnes stalo trochu „ošúchaným“. Žijúc a bývajúc vo veľkomestách, každý deň sa stretávame s rôznymi ľuďmi, ktorých často nazývame „priateľmi“, ale je to len určitý hovorový spôsob. A tiež v oblasti virtuálnej komunikácie je slovo „priateľ“ jedným z najpoužívanejších. Napriek tomu vieme, že povrchné poznanie nestačí na nadobudnutie tej skúsenosti stretnutia a blízkosti, na ktorú slovo „priateľ“ poukazuje.

Redakčné články