Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

z homílie pápeža Františka na Popolcovú stredu „Pôstne obdobie je cestou návratu k Bohu. 

...Koľko krát, zaneprázdnení či ľahostajní, sme mu povedali: «Pane, prídem k tebe potom, počkaj... Dnes nemôžem, ale zajtra sa začnem modliť a robiť niečo pre iných»... Bratia sestry, je čas vrátiť sa k Bohu.“ Túto výzvu z úvodu svojej homílie Svätý Otec rozvinul do otázky na spytovanie svedomia:

„Pôstne obdobie nie je zbieraním drobných sebazaprení. Je rozpoznávaním toho, kam je zamerané naše srdce. Toto je centrom Pôstu: Kam je zamerané moje srdce? Skúsme si položiť otázku: kam ma vedie navigátor môjho života, k Bohu, alebo k môjmu egu?“

Pápež František: „Poď a uvidíš!“ (Jn 1, 46).

„Aby sme mohli vyrozprávať pravdu o živote, ktorá sa stáva dejinami, je potrebné vyjsť z pohodlného predpokladu, že „to je už známe“ a dať sa do pohybu, ísť sa pozrieť, byť s ľuďmi, počúvať ich, zachytiť čaro reality, ktorá nás vždy po istej stránke prekvapí. «Otvor s prekvapením oči pre to, čo vidíš, a dovoľ, aby sa tvoje ruky naplnili čerstvou miazgou, aby tí druhí, keď ťa budú čítať, dotkli sa rukou pulzujúceho zázraku života» - radil svojim kolegom žurnalistom blahoslavený Manuel Lozano Garrido.“

„Aj žurnalizmus, ako rozprávanie o realite, si vyžaduje schopnosť ísť tam, kde nikto nejde: vôľu pohnúť sa a túžbu vidieť. Zvedavosť, otvorenosť, nadšenie. Ak dnes poznáme napríklad ťažké podmienky prenasledovaných menšín v rôznych častiach sveta; ak sa poukázalo na mnohé zneužívania a nespravodlivosti voči chudobným a voči stvorenstvu; ak sa hovorí o mnohých zabudnutých vojnách, musíme za to ďakovať odvahe a úsiliu mnohých profesionálov – žurnalistov, kameramanov, strihačov, režisérov, ktorí pri práci často podstupujú veľké riziko. Bolo by veľkou stratou, ak by tieto hlasy nebolo počuť, nielen kvôli informovanosti, ale pre celú spoločnosť a pre demokraciu: bolo by to ochudobnením pre celé ľudstvo.“

Rok Sv. Jozefa - Z listu pápeža Františka-Patris-Corde - (S otcovským srdcom)

Po 150-tich rokoch od jeho vyhlásenia za patróna Katolíckej cirkvi blahoslaveným Piom IX. 8. decembra 1870 by som preto chcel – ako hovorí Ježiš –, aby „z plnosti srdca prehovorili ústa“ (porov. Mt 12, 34), keď sa s vami podelím o niekoľko osobných úvah o tejto mimoriadnej postave, ktorá je taká blízka každému z nás v našej ľudskej situácii. Táto moja túžba ešte vzrástla počas mesiacov pandémie, v ktorých sme mohli uprostred krízy, ktorá nás postihla, zakúsiť, že „naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú v titulkoch novín a časopisov ani na veľkých pódiách najnovších televíznych  show, ale bezpochybne práve oni dnes píšu rozhodujúce príbehy našich dejín: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám. [...] Koľkí ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť kríze a ako ňou prechádzať, prispôsobiac svoje zvyky, hľadiac dopredu a povzbudzujúc k modlitbe. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých.“[6] Všetci môžu objaviť vo sv. Jozefovi – mužovi, ktorý nepozorovane prechádza okolo, mužovi bežného, nenápadného a skrytého života – orodovníka, oporu a sprievodcu v ťažkých chvíľach. Svätý Jozef nám pripomína, že všetci tí, čo sú zdanlivo skrytí alebo sú „v tieni“, môžu v dejinách spásy zohrávať nenahraditeľnú úlohu. Všetkým im patria slová uznania a vďaky.

Te Deum na sklonku roka

Teba, Bože, chválime, teba, Pane, velebíme...“ Mohlo by sa to zdať sileným ďakovať Bohu na konci takého roka, ako je tento, poznačený pandémiou. Myšlienky smerujú k rodinám, ktoré stratili jedného či viacerých členov, myslíme na tých, ktorí boli chorí, na tých, ktorí trpeli osamelosťou, na tých, ktorí prišli o prácu...

Občas sa niekto pýta: aký je zmysel takejto drámy? 
Netreba sa nám unáhliť pri odpovedi na túto otázku. Na naše najúzkostlivejšie otázky typu „prečo“ ani Boh neodpovedá odvolávaním sa na „vyššie dôvody“. Božia odpoveď prechádza cestou vtelenia, ako budeme o malú chvíľu spievať v antifóne na Magnifikat: „Boh nás vo svojej veľkej láske miluje; preto poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu“.

Taký Boh, ktorý by obetoval ľudské bytosti nejakému veľkému plánu, hoc aj tomu najlepšiemu možnému, isto nie je tým Bohom, ktorého nám zjavil Ježiš Kristus. Boh je otec, „večný Otec“, a ak sa jeho Syn stal človekom, je to pre nesmierny súcit jeho otcovského srdca. Boh je Otec a je pastier, a ktorý pastier by považoval za stratenú čo i len jednu ovečku uvažujúc tak, že mu ich ostáva ešte mnoho? Nie, takýto bezcitný a neľútostný boh neexistuje. Toto nie je ten Boh, ktorého my „chválime“, a ako „Pána velebíme“.

Z príhovoru pápeža Františka pri príležitosti vianočného požehnania mestu Rím a celému svetu „Urbi et Orbi“.

...„Chlapček sa nám narodil“ (Iz 9,5). Prišiel nás zachrániť! On nám ohlasuje, že bolesť a zlo nemajú posledné slovo. Vzdávať sa pred násilím a nespravodlivosťou by znamenalo odmietnuť radosť a nádej Vianoc.

V dnešný sviatočný deň sa zvlášť obraciam v myšlienkach na tých, čo sa nenechávajú premôcť nepriaznivými okolnosťami, ale sa usilujú prinášať nádej, útechu a pomoc, ujímajúc sa tých, čo trpia a sprevádzajúc tých, čo sú osamotení.

Ježiš sa narodil v maštali, no zahrnutý láskou Panny Márie a sv. Jozefa. Tým, že sa narodil v tele, Boží Syn posvätil rodinnú lásku. Moje myšlienky smerujú v tejto chvíli k rodinám: k tým, čo sa dnes nemôžu spolu stretnúť, ako aj k tým, čo sú donútené zostať doma.

Pápež František v Štvrtú adventnú nedeľu: Povedzme aj my „áno“ Bohu

...Koľkokrát – teraz sa zamyslime nad sebou – koľkokrát je náš život plný odkladania, aj duchovný život! Napríklad: viem, že je dobré pre mňa sa modliť, ale dnes na to nemám čas... „Zajtra, zajtra, zajtra, zajtra...,“ odkladáme veci: urobím to zajtra. Viem, že pomôcť niekomu je dôležité – áno, mám to urobiť: ale odložím to na zajtra. A zas je to ten istý sled opätovného „zajtra“ - odkladania vecí. Dnes, s Vianocami predo dvermi, Mária nás pozýva neodkladať veci, ale povedať „áno“: „Treba sa mi modliť? – Áno.“ A modlím sa. „Treba pomôcť druhým? – Áno, čo treba spraviť?“ A urobím to. Bez odkladania. Každé „áno“ niečo stojí. Každé „áno“ niečo stojí, ale vždy menej ako stálo ju to odvážne „áno“, to odhodlané „áno“, to „nech sa mi stane podľa tvojho slova“, ktoré nám prinieslo spásu.

A my, aké „áno“ môžeme povedať my? V tomto ťažkom čase, namiesto lamentovania nad tým, v čom všetkom nás pandémia obmedzuje, urobme niečo pre toho, kto má menej ako my: nie entý darček pre nás a pre našich priateľov, ale pre núdzneho, na ktorého nik nemyslí! A ešte ďalšia rada: aby sa Ježiš narodil v nás, pripravme si srdce: poďme sa pomodliť. Nenechajme sa „poháňať vpred“ konzumizmom: „musím nakúpiť darčeky, musím urobiť to a hento...“ Ten chvat stihnúť toľko vecí... To, čo je dôležité, je Ježiš. Konzumizmus nám, bratia a sestry, ukradol Vianoce. V jasličkách v Betleheme nie je nijaký konzumizmus: tam je realita, chudoba, láska. Pripravme si srdce, ako urobila Mária: nech je slobodné od zla, pohostinné, pripravené na návštevu Boha.

kardinál Cantalamessa: „Zvestujeme vám večný život“

...vychádzajúc z myšlienky veľkého byzantského teológa stredoveku Nicolasa Cabasilasa, že vzťah medzi životom viery v čase a večným životom je porovnateľný s tým, aký je medzi životom dieťaťa v materskom lone pred narodením a jeho životom po narodení. Na ilustráciu toho porozprával nasledujúci príbeh v podobe rozprávky:

„Boli raz jedny dvojičky, chlapček a dievčatko, tak múdre a vyspelé, že ešte v materskom lone medzi sebou rozprávali. Dievčatko sa pýtalo brata: „Podľa teba bude nejaký život po narodení?“. On odpovedal: „Nebuď smiešna. Čo ťa núti myslieť si, že by niečo bolo mimo tohto tesného a tmavého priestoru, v ktorom sme?“.

Dievčatko nabralo odvahu: „Ktovie, možno existuje nejaká matka, skrátka niekto, kto nás sem dal a kto sa o nás stará“. A on na to: „Vidíš tu snáď niekde matku? To, čo vidíš, je všetko, čo existuje“. Ona však znovu: „Ale necítiš aj ty niekedy akoby nejaký tlak na hrudi, ktorý každým dňom vzrastá a posúva nás vpred?“.

Redakčné články