Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Zo zamyslenia P. Milana Bubáka: Viera

….Avšak každý z nás vie, že bez viery sa žiť nedá. Nemyslíme tu ešte na vieru nadprirodzenú. Aj náš prirodzený, bežný život potrebuje vieru. Celý náš život je v skutočnosti založený na viere. Veríme, šoférovi, ktorý nás vezie v autobuse, pilotovi, ktorému nastupujeme do lietadla, lekárovi, ktorý nás ide operovať, pošte, ktorej zveríme obálku s cenným obsahom, mostu cez rieku, po ktorom ideme prejsť a v množstvo iným vecí, ktoré sú súčasťou nášho života. A v toto všetko veríme nie preto, lebo sme naivní alebo primitívni, ale naopak preto, lebo sme normálni a zdraví. Ničomu neveriť a všetko si overovať nie je znakom rozumnosti, ale paranoje. Prirodzená viera je teda pre človeka zdravá a potrebná.

Keď Ježiš v evanjeliu minulej nedele hovorí, že „nebuďte neveriaci, ale veriaci“, nemyslí tu však na tento typ viery, lebo takáto viera apoštolom určite nechýbala. Ježiš tu má na mysli vieru nadprirodzenú, čo je už viera, ktorá stojí o celé poschodie vyššie než naša viera prirodzená. Je to viera, ktorá nášmu životu dáva úplne inú hodnotu a široký rozlet.

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Čím je človek bez viery vo vzkriesenie?

Istá  agentúra pri sociologickom prieskume zistila, že  percento tých, ktorí sa vyhlasujú za veriacich kresťanov je vyššie ako tých, ktorí veria v zmŕtvychvstanie a vzkriesenie tela. Tento štatistický údaj je šokujúci a zarmucujúci zároveň. Byť kresťanom, považovať sa za veriaceho a neveriť pritom v zmŕtvychvstanie, pochybovať o  historickosti Kristovho zmŕtvychvstania i o našom vlastnom budúcom vzkriesení s Kristom je totiž paradoxom, vnútorne si odporujúcim.

Z príhovoru pápeža Františka pri veľkonočnej vigílii: Skala hrobu už vykríkla, je rad na nás

...A ak sme včera so ženami kontemplovali toho, «ktorého prebodli» (Jn 19,37; por. Zach 12,10), dnes sme s nimi pozvaní kontemplovať prázdny hrob a počúvať slová anjela: «Vy sa nebojte! [...] vstal» (Mt 28,5-6). Slová, ktoré chcú zasiahnuť naše najhlbšie presvedčenia a istoty, naše spôsoby akými posudzujeme a pristupujeme ku každodenným udalostiam; zvlášť to, ako si vytvárame vzťahy s druhými. Prázdny hrob chce byť výzvou, chce pohnúť, klásť otázky, ale hlavne chce nás povzbudiť k viere a k dôvere, že Boh „sa dostaví“ v akejkoľvek situácii, v ktoromkoľvek človeku a, že jeho svetlo môže preniknúť do nepredvídateľných a najuzavretejších zákutí bytia. Je vzkriesený zo smrti, vzkriesený z miesta, od ktorého nikto nič neočakával, a čaká nás, tak ako čakal ženy, aby sme sa spolupodieľali na diele záchrany. Toto je základ a sila, ktorú máme ako kresťania na to, aby sme vynaložili náš život a našu energiu, inteligenciu, city a vôľu pri hľadaní a zvlášť pri vytváraní dôstojných ciest. On tu nie je ... Vstal z mŕtvych! To je ohlasovanie, ktoré podopiera našu nádej a premieňa ju v konkrétne skutky lásky. Ako veľmi potrebujeme nechať, aby naša krehkosť bola pomazaná touto skúsenosťou. Ako veľmi potrebujeme, aby naša viera bola obnovená, aby naše krátkozraké horizonty boli spochybnené a obnovené týmto ohlasovaním. On je vzkriesený a spolu s ním sa obnoví naša tvorivá nádej, aby sme čelili súčasným problémom, pretože vieme, že nie sme sami.

Z homílie R. Cantalamessu na Veľký piatok: Vedieť skĺbiť eros s agapé

...Boh sa na kríži zjavil ako agapé, darujúca sa láska. Ale agapé nikdy nemožno oddeliť od erosu, od lásky, ktorá hľadá toho druhého, od túžby a radosti byť milovaný. Boh nás miluje nielen „charitatívne“. On po nás túži, v celej Biblii sa zjavuje ako zamilovaný a žiarlivý ženích. Jeho láska je aj „erotickou“, v tom ušľachtilom zmysle slova. Tak ako to vysvetlil pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus caritas est [Boh je láska]:

„Eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. […] Biblická viera nevytvára paralelný či protichodný svet voči láske ako pôvodne ľudskému fenoménu, ale prijíma celého človeka a vstupuje do hľadania lásky, aby ju očisťovala a tak pred ňou zároveň otvárala nové dimenzie.“ (č. 7-8)

Z katechézy pápeža Františka pred veľkonočným Trojdním

...Blížny, hlavne ten najmenší a najviac trpiaci sa stáva konkrétnou tvárou toho, ktorému darujeme lásku, ktorú Ježiš daroval nám. A svet sa stáva miestom nášho nového života zmŕtvychvstalých. My sme vstali z mŕtvych s Ježišom, vzpriamení, s jasným pohľadom, a môžeme zdieľať uponíženie tých, ktorí ešte i dnes, tak ako Ježiš, sú trpiaci, nahí, v núdzi, opustení, usmrtení, preto, aby sa stali vďaka nemu a s ním nástrojmi vykúpenia a nádeje, znakmi života a zmŕtvychvstania.

V mnohých krajinách, tu v Taliansku a tiež v mojej vlasti, je zvyk, že v deň Veľkej noci, keď znejú zvony, mamy a staré mamy vedú deti k tomu, aby si umyli oči vodou, vodou života, na znak toho, že môžu vidieť Ježišove veci, nové veci. Nechajme si počas tejto Veľkej noci obmyť dušu, obmyť oči duše, aby sme videli pekné veci a pekné veci konali. A to je nádherné! Toto je skutočné zmŕtvychvstanie Ježiša po jeho smrti, ktorá bola cenou za záchranu všetkých nás.

Z homílie pápeža Františka: Boh ťa miluje ako otec a matka

...Pán prechováva „hlbinnú lásku“, ktorá nedá zabudnúť. Na lepšiu ilustráciu pápež spomenul, že v Argentíne sa na Deň matiek mamám venuje svetlomodrá nezábudka, ktorú nazývajú doslovne „nezbudni na mňa“, a podobne aj pre zosnulé mamy, ale vo fialovom odtieni:

„Toto je láska Boha, je ako láska mamy. Boh na nás nezabudne. Nemôže, je verný svojej zmluve. Toto nám dáva istotu. O sebe môžeme povedať: „Nuž, môj život je dosť nepekný... Som v tejto ťažkosti, som hriešnik, hriešnica...“ - On na teba nezabúda, lebo prechováva túto hlbinnú lásku, a je otcom a matkou.“

Z homílie pápeža Františka pri omši v San Giovanni Rotondo

...A tak si položme otázku: podobajú sa naše modlitby tej Ježišovej, alebo sa obmedzujú iba na občasné núdzové výkriky? - „Potrebujem túto vec“, a tak sa idem rýchlo pomodliť. A keď nemáš takú potrebu, čo robíš? - Alebo ich chápeme ako utišujúce prostriedky na užívanie v  pravidelných dávkach, aby sme sa trochu odľahčili od stresu? Nie. Modlitba je úkonom lásky, je to byť s Bohom a prinášať mu život sveta: je nevyhnutným skutkom duchovného milosrdenstva. A ak my nezveríme Pánovi bratov, sestry, situácie, kto to urobí? Kto sa bude prihovárať, kto si vezme na starosť klopať na Božie srdce, aby sa otvorila brána milosrdenstva pre núdzne ľudstvo? Preto nám páter Pio zanechal modlitbové skupiny. Povedal im takto: „Práve modlitba, táto spojená sila všetkých dobrých duší, je tým, čo hýbe svetom, obnovuje svedomia, [...] uzdravuje chorých, posväcuje prácu, pozdvihuje zdravotnícku pomoc, dáva morálnu silu, [...] šíri úsmev a Božie požehnanie na každú skľúčenosť a slabosť“ (tamtiež). Uchovávajme si tieto slová a znova sa spytujme: modlím sa? A keď sa modlím, viem chváliť, viem adorovať Boha? Viem prinášať svoj život a život všetkých ľudí Bohu?

Redakčné články