V minulých rokoch sa stalo niečo zvláštne: Nebo sa kresťanom vytratilo! O túžbe po nebi, o „nebeskej vlasti“ sa takmer nehovorí.

Páter Ravignan raz povedal: Vidíš toto jazero? Skús doň hodiť kameň! A teraz vezmi ešte väčší! Vynoria sa snáď tieto kamene opäť na povrch? Nie, to nemôžu. A teraz dávaj pozor: Keby mohli vystúpiť na povrch, ktorý z týchto dvoch by vyšiel hore. Prirodzene ten menší, kým ten väčší by zostal dole.

„Nemohla by som byť veriacou kresťankou“ - povedala mi moja spolupracovníčka, ktorá ma viezla na spoločnú služobnú cestu. „Cítila by som sa prikázaniami obmedzovaná v slobodnom rozlete života.

Jeden majster dlhé roky pracoval vo veľkom stavebnom podniku. Raz dostal príkaz postaviť ukážkovú vilu podľa svojej chuti. Mohol si vybrať miesto, ktoré sa mu najviac páčilo, a nehľadieť na výdavky.

Keď mi čierne mraky zaclonia slnko, budem sa snažiť ako orol predierať cez mračná, aby aj iní poznali, že slnko nezhasína.

Pocit, že sme vo svojom živote manipulovaní, hnaní a určovaní niekým iným, nás robí nespokojnými. Láska k nám samým potom spočíva v tom, aby sme dobre zaobchádzali so svojim časom a jeho požiadavkami voči nám, aby sme to, čo je nám zvonku určené, prijali za svoje. Ak máme dojem, že nás určujú druhí, že nás naháňajú termíny, potom to začneme prežívať ako odcudzenie.

Uvedomte si, deti moje: Poklad kresťana nie je na zemi, ale v nebi. Preto má byť naša pozornosť upriamená tam, kde je náš poklad.
Toto je krásna úloha a povinnosť človeka: modliť sa a milovať. Ak sa modlíte a milujete, to je blaženosť človeka na zemi.