Skrz rôzne zavádzania, skreslenia a klamstvá sa dá dopracovať k nebiblickej protestantskej viere. Poukazujú na to i spôsoby ako rôzni protestanti a im podobní, prekrúcajú výklad biblických veršov. Cieľom je poprieť doslovné učenie Krista o Jeho prítomnosti v Eucharistii (netýka sa to všetkých protestanov).

Ateistom bola v jednej facebookovej ankete položená táto otázka:

Predstavte si, že by sa dôkazom potvrdilo, že kresťanský Boh existuje. Začali by ste sa tomuto Bohu klaňať, uctievať ho a chceli by ste s Ním stráviť večný život?

Na nasledujúcich screenshotoch nájdete odpovede trinástich českých a slovenských ateistov a jednej ženy veriacej v novopohanstvo.

Táto pravda viery sa ťažko chápe v dobe voľnej sexuality.
Kto totiž úctivo nezmýšľa o tajomnom pôvode človeka, o počatí, materstve a zrodení, sotva bude mať najzákladnejší predpoklad k tomu, aby mal úctu k tajomstvu vtelenia Bohočloveka a Máriinho materstva. Viera nás však poučuje,
že ak môže Boh vo svojej dobrotivej všemohúcnosti vyvolať svet k bytiu z ničoho, môže i pod srdcom panny spôsobiť, aby sa „slovo stalo telom a prebývalo medzi nami“. Nikto totiž v celom ľudstve neexistuje, ani niet sily v prirodzenej plodnosti, ktorá by mohla počať toho, na ktorom všetka plodnosť závisí, a z ktorého vyviera prameň ľudského pokolenia. „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3).

Už v období prípravy na Kristov príchod pôsobil Boh často zázračne pri počatí svojich služobníkov, ktorí mali pripravovať cestu pre príchod jeho Syna.

Snímka z filmu Moses, réžia: Roger Young, 1995

Poukázať na nedostatky viery patrí k povolaniu kazateľov – najmä klerikov, ale aj laických teológov. Avšak k ich povolaniu nepatrí zostať iba pri „údržbe“ správnosti náuky viery, konštatuje i pápež František: „Existujú …náboženskí predstavitelia, ktorí sa pýtajú, prečo ich ľudia nechápu a nenasledujú napriek tomu, že ich návrhy sú logické a jasné. Pravdepodobne preto, lebo sa usadili v kráľovstve čistých myšlienok a zredukovali … vieru na rétoriku.“ (Evangelii gaudium 232; ďalej EG).
Myslím, že redukcia viery na rétoriku sa netýka konkrétne arcibiskupa Cyrila Vasiľa, predsa však jeho kázeň – Čím je človek bez viery vo vzkriesenie? – priam volá po hlbšom zamyslení: odkiaľ uvedený šokujúci paradox pochádza?
Prečo sa v Európe ovocie evanjelizácie vytráca?
Prečo v Európe počet kresťanov aj ich porozumenie obsahu vlastnej viery upadajú?
Ako a čím sa to dá napraviť?

Ilustrácia: Paolo Veronese - Uzdravenie stotníkovho sluhu; 16 stor.

Dnešné liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov 3, 1-10 o uzdravení stotníkovho sluhu opäť pozýva konfrontovať rozdiel medzi biblickým ideálom a súčasnosťou podľa slov dvoch pápežov:
„Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“:
Pavol VI. – Ecclesiam suam 10-11
František – Evangelii gaudium 26
Ako by príbeh stotníkovho sluhu dopadol podľa súčasných zvyklostí?
Prečítajte si ďalšiu biblickú karikatúru!

Photo by Joshua Davis on Unsplash

Liturgické čítanie z dnešného dňa - podobenstvo o talentoch (Mt 25, 14-30) - nabáda k novému zamysleniu. Už desaťročia počúvame rôznych kazateľov, ktorí ho interpretujú dosť povrchne - že talentami z podobenstva sú schopnosti a nadanie, ktoré nám dal Boh a mali by sme ich využívať pre nejaké dobro.
To je síce pravda, ale podstatu podobenstva to nevyjadruje, skôr zahmlieva.
Tiež som to takto chápal, ale už som z toho vyrástol podobne, ako to uvádza Evangelii gaudium 148: „…v niektorých otázkach ľud postupne rástol vo svojom chápaní Božej vôle – na základe prežitej skúsenosti.“
Ako inak sa teda dá porozumieť tomuto podobenstvu?
Evangelii gaudium 31: „...aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest“!
Preto prijímam pozvanie z Evangelii gaudium 108: „...nechcem ponúkať kompletnú analýzu, ale spoločenstvá pozývam, aby doplnili a obohatili tieto perspektívy – počnúc od ťažkostí a výzev, ktorým ony samy priamo alebo zblízka čelia.“
Evangelii gaudium 164: „Preto aj »kňaz, podobne ako Cirkev, evanjelizuje, a aby mohol evanjelizovať, musí si čoraz väčšmi uvedomovať, že aj on potrebuje byť ustavične evanjelizovaný«“.
Nuž sa teda povzbudený týmito slovami pokúsim niečo v tomto zmysle ponúknuť: