Aktuálne dianie

Aktuálne dianie doma i vo svete.

Pápež František pri kanonizácii sv. Terézie z Kalkaty

...Nasledovanie Ježiša je záväzkom serióznym a súčasne i radostným; vyžaduje radikálnosť a odvahu, aby sme božského Učiteľa rozpoznali v tom najchudobnejšom a vyraďovanom zo života a aby sme mu poslúžili. Preto dobrovoľníci, ktorí z lásky k Ježišovi slúžia posledným a núdznym, neočakávajú nijaké poďakovanie ani odmenu, ale vzdávajú sa toho všetkého, pretože objavili skutočnú lásku. A každý z nás môže povedať: Tak, ako Pán prišiel v ústrety mne a sklonil sa nado mnou vo chvíli núdze, aj ja idem v ústrety jemu a skláňam sa nad tými, ktorí stratili vieru alebo žijú akoby Boh neexistoval, nad mladými, ktorí sú bez hodnôt a ideálov, nad rodinami v kríze, nad chorými a väznenými, nad utečencami a imigrantmi, nad slabými a bezbrannými telesne i duchovne, nad mladistvými ponechanými na seba samých, ako aj nad opustenými staršími ľuďmi. Kdekoľvek sa objavuje vystretá ruka, ktorá žiada o pomoc postaviť sa na vlastné nohy, tam má byť naša prítomnosť a prítomnosť Cirkvi, ktorá podopiera a dáva nádej. A toto treba konať v živej spomienke na Pánovu ruku, ktorú ku mne vystrel vtedy, keď som bol na zemi..

Z homílie Svätého Otca Františka pri záverečnej omši v Krakove

...Keď sa nám v živote stane, že hľadíme dolu namiesto toho, aby sme hľadeli hore, môže nám pomôcť táto veľká pravda: Boh je verný v láske k nám, dokonca je v nej zanovitý. Pomôže nám myslieť na to, že nás miluje viac, než my milujeme seba samých, že nám verí viac, než my veríme sebe samým, že nám „vždy drží palce“ ako fanúšik, ktorý sa nikdy nedá odradiť. Vždy nás očakáva s nádejou, dokonca aj keď sa uzatvárame do svojich zármutkov, neustále sa ponosujúc na zakúsené krivdy a na minulosť. No mať záľubu v smútku nie je dôstojné našej duchovnej postavy! Je to naopak vírus: táto záľuba v smútku je vírus, ktorý napadá a blokuje všetko, zatvára každé dvere, bráni rozvinutiu života, novému začiatku. Boh je však zanovito plný nádeje: vždy verí, že môžeme znovu vstať a nevzdáva sa, keď nás vidí vyhasnutých a bez radosti. Je smutné vidieť mladého človeka bez radosti. Pretože sme vždy jeho milovanými deťmi. Pripomínajme si to na začiatku každého dňa. Bude osožné, ak to povieme každé ráno v modlitbe: „Pane, ďakujem ti, lebo ma miluješ; som si istý, že ma miluješ; daj, aby som si zamiloval môj život!“. Nie moje nedostatky, ktoré treba napraviť, ale život, ktorý je veľkým darom: je to čas milovať a byť milovanými.

Z príhovoru pápeža Františka mladým pri „Krížovej ceste milosrdenstva“

.«Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,35-36).

Tieto Ježišove slová prichádzajú v ústrety otázke, ktorá viackrát zaznieva v našej mysli a našom srdci: „Kde je Boh?“ Kde je Boh, ak je vo svete zlo, hladní a smädní ľudia, bezdomovci, ľudia na úteku, utečenci? Kde je Boh, keď nevinní ľudia umierajú príčinou násilia, terorizmu a vojen? Kde je Boh, keď neľútostné choroby lámu životné a citové putá? Alebo keď sa zneužívajú a ponižujú deti, a aj oni samé trpia príčinou ťažkých ochorení? Kde je Boh zoči-voči nepokoju pochybujúcich a sužovaných na duši? Sú otázky, na ktoré niet ľudských odpovedí. Môžeme iba hľadieť na Ježiša a pýtať sa jeho. A Ježišova odpoveď je táto: „Boh je v nich“. Ježiš je v nich, trpí v nich a hlboko sa stotožňuje s každým. Až tak je s nimi spojený, že tvoria „jedno telo“.

Z homílie pápeža Františka v národnej mariánskej svätyni v Čenstochovej

..Boh nás teda zachraňuje robiac sa maličkým, blízkym a konkrétnym – maličkým, blízkym a konkrétnym. Boh sa predovšetkým robí maličkým. Pán, «tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,29), uprednostňuje maličkých, ktorým je zjavené Božie kráľovstvo (Mt 11,25); oni sú v jeho očiach veľkí a na nich obracia zrak (porov. Iz 66,2). Uprednostňuje ich, lebo sú v protiklade k «pýche života», ktorá prichádza zo sveta (porov. 1 Jn 2,16). Maličkí hovoria jeho vlastným jazykom: pokornou láskou, ktorá oslobodzuje. Preto volá osoby jednoduché a pohotové, aby boli jeho hovorcami a im zveruje zjavovanie jeho mena a tajomstiev jeho Srdca. Pomyslime na mnohých synov a dcéry vášho ľudu: na mučeníkov, ktorí dali zažiariť neozbrojenej sile evanjelia; na osoby jednoduché, zato však výnimočné, ktoré vedeli dosvedčovať Pánovu lásku uprostred veľkých skúšok; na tichých a silných milosrdenstvom, ako svätý Ján Pavol II. a svätá Faustína. Cez tieto „kanály“ jeho lásky Pán zoslal neoceniteľné dary celej Cirkvi a celému ľudstvu. A je význačné, že toto výročie krstu vášho ľudu sa prekrýva práve s Jubileom milosrdenstva.

Redakčné články