Za slzy som sa nehanbil...

Sestrička Rita. Ako vždy usmiata, vždy pripravená prichystať kávu a vytiahnuť zo špajze nejakú dobrotu vždy nachystanú pre prípadné návštevy. Starká. Sama hovorila, že po albánsky nevie ani slovo. Ale prijať a pohostiť každého, kto sa zastaví vie. Priniesol som jej fľaštičku propolysu. Takú peknú. Tak vravím: "Keď ho miniete, nezahoďte ju, zíde sa." Ona mi na to: "Prelejem ho hneď." A ja že netreba, veď to potom bude zasa príležitosť na návštevu. Vyslúžil som si úsmev s mamičkovským: "Dúfam, že sa zastavíš skôr, ako ten propolys minieme..."

Na druhý deň bola slávnosť Zvestovania Pána. Pred obedom zvoní telefón. "Počul si o sestričke Rite?" "Nie. O ktorej? O tej z Gjadru? Čo sa stalo?" "Hej, o tej. Pred chvíľou mala haváriu, zraneniam podľahla v nemocnici." Ticho. Ohlušujúce ticho. O druhej sestre, šoférke, som sa dozvedel len to, že je mimo rizika smrti.

Sv. omšu som mal za ne. Za tú, ktorá je už pred Pánom i za tú, ktorá sa obviňuje zo smrti svojej milovanej "starej mamy" napriek tomu, že to nebola jej vina. Poobede som ešte spovedal v katedrále a večer sme sa s jedným spolubratom a pár sestrami vybrali na návštevu.

Najhoršie bola na tom Alma - šoférka. Tonina, ktorá bola pred časom chorá, mi len plakala na pleci s otázkou, prečo nemohla vtedy zomrieť ona namiesto Rity. Kristina sa nezmohla na slovo a Arte som dokázal povedať, že teraz je na nás, aby sme žili tak, ako žila Rita.

Žena lásky, obety a poslušnosti. Ani nie dva týždne pred Zvestovaním Pána (znie to krajšie ako "pred smrťou") ju navštívila provinciálna predstavená. Prosila ju, aby ešte rok ostala pri mladých sestrách. Rita jej vo svojej krásnej jednoduchosti povedala len toľko: "Už som trošku unavená, občas nevládzem. Ale ak si myslíte, že ešte tu môžem byť užitočná, rada ostanem."

Vikárka provinciálnej mi pri našom stretnutí deň pred pohrebom povedala: "Pán má svoj čas. On vie, čo robí. Aj keď to bolí. My sme si mysleli, že tu ešte musí ostať a On nám ukázal, že ju nepotrebuje na zemi; chce ju mať pri sebe." Odišla ku svojmu Ženíchovi s korunou. Rana, ktorú jej spôsobil náraz na hlavu jej na čele naozaj vytvorila akúsi korunu. Hodnu jej Ženícha.

Nepamätám sa, či som niekedy tak intenzívne prežíval nejakú smrť, alebo pohreb. Na jednej strane bolesť a smútok, na druhej strane nádej a radosť. Bolesť a smútok nie pre samotnú smrť. Tá je faktom, ktorému sa nikto nevyhne. Sú to okolnosti, ktoré ju robia tak veľmi bolestnou. A nádej a radosť? Nuž pre istotu, že máme pred Pánom ďalšiu "známosť". Skromnú rehoľnú sestru, ktorá všetkým, čo ju počas jej pozemského života poznali, vtlačila do srdca nezmazateľnú stopu prijatia, lásky, pokoja a radosti... Svedčil o tom aj pohreb. 2 biskupi, 49 kňazov a nespočet rehoľníčok. Ako absolútne číslo nič moc. Ale tých 51 vysvätených znamená bez mála polovicu všetkých kňazov v Albánsku...

Informácie o tomas j. kunik

Obrázok používateľa tomas j. kunik

Krátke info o sebe (nepovinné)

katolícky kňaz na misii v Albásku. tým je povedané všetko :) ale nedomýšľajte si...

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články