Láska a život – piliere rodiny

Bratislavský Inštitút rodiny poriadal v dňoch 11. a 12. februára 2011 medzinárodnú konferenciu Rodina v treťom tisícročí, na ktorej sa s hlavnou prednáškou účastníkom konferencie prihovoril J. Em. Jozef Kardinál Tomko.
Na základe povolenia, ktoré Christ-Net.Sk získalo, publikujeme prednášku pána kardinála v plnom znení.

Láska a život – piliere rodiny

(Tridsať rokov od biskupskej synody o rodine)

V októbri 1980 mala v Ríme jednomesačné zasadanie všeobecná biskupská synoda „o úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete“ a 22.novembra 1981 bola zverejnená apoštolská exhortácia Jána Pavla II. „Rodinné spoločenstvo“ (Familiaris Consortio). Tridsať rokov nič neubralo na autorite tohto dôležitého dokumentu, ktorý je súhrnom uznesení svetovej biskupskej synody na čele s hlavou Cirkvi, ktorou bol vtedy ešte mladý pápež Ján Pavol II. Uplynulý čas však nič neuberá ani na jeho aktuálnosti, lebo dnes platí azda ešte viac začiatočné tvrdenie exhortácie: „Rodinné spoločenstvo v súčasnosti zasiahli –azda viac ako iné inštitúcie – rozsiahle, hlboké a rýchle zmeny v spoločnosti a kultúre. Mnohé rodiny prežívajú túto situáciu vo vernosti tým hodnotám, ktoré tvoria základ rodinného zriadenia. V iných rodinách zavládla neistota a rozpaky...“ (RS,1). Synodálna exhortácia aj pre nás na Slovensku predstavuje skúsenosti a poznatky vyše dvesto biskupov, teda vybraných znalcov situácie rodiny a manželstva vo všetkých svetadieloch, ktoré oni ešte pred zasadaním synody predebatovali so svojimi veriacimi, často aj za pomoci expertov. Ťažko nájsť iné svetové fórum takých rozmerov a kvality.

Ešte ani deväťmesačný nástupca na Petrovom stolci, pápež Ján Pavol II. ma menoval za druhého generálneho tajomníka tejto pomerne novej inštitúcie 12. júla 1979, po menovaní jej prvého tajomníka Poliaka Wladyslawa Rubina za kardinála. Téma budúcej synody bola už ohlásená, ale prípravné práce boli ešte len v začiatkoch. Pripadla mi teda úloha, ktorú považujem aj za Božiu milosť, zorganizovať a usmerňovať prakticky všetky synodálne práce od prípravy pracovného dokumentu cez synodálne rokovania až po výpomoc pri písaní apoštolskej exhortácie. Zachoval som si zaujímavú fotografiu zo zasadaní biskupskej synody, na ktorej je predseda synody Ján Pavol II., potom generálny tajomník, vedľa neho hlavný „relator“ mníchovský arcibiskup kardinál Joseph Ratzinger a špeciálny tajomník Mexičan Javier Lozano Barragán; ten je už dnes kardinálom, ako aj experti milánsky arcibiskup kardinál Dionigi Tettamanzi a bolognský kardinál Carlo Caffara, už vtedy výborní teológovia. Okrem nich sme mali veľmi dobrých expertov na rôzne otázky o rodine, spomeniem len také mená ako francúzsky jezuita Gustave Martelet, výskumníci manželia Billings z Austrálie a Guy z Francúzska. K ním treba pripočítať 42 „auditores“, ne-biskupov, ale osoby, ktoré sa vyznačovali v rodinnej a manželskej problematike; boli to vybrané manželské páry z rôznych kultúrnych oblastí, lekári ako dr. Roetzer z Rakúska, dr. Poltawska a známy moralista Styczen z Polska, vychovávatelia a pastorační pracovníci ako manželia Zanzucchi z Talianska a tiež už vtedy svetoznáma Matka Tereza z Kalkaty a iní. Tí mali možnosť prehovoriť na plenárnom zhromaždení dve sto biskupov a debatovať na jazykových pracovných krúžkoch. Výsledky svojich uznesení zhrnuli synodálni otcovia do návrhov, ktoré spolu s ostatnými materiálmi predložili Jánovi Pavlovi, aby ich podľa osvedčenej praxe zverejnil v exhortácii. „Rodinné spoločenstvo“ je teda zrelé ovocie a konečná koruna generálnej biskupskej synody „o úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete“. O autorite tejto exhortácie ťažko pochybovať, ale ostáva otázka, či sa za tridsať rokov ten „dnešný svet“ nezmenil a či teda sa aj úlohy rodiny nejavia ináč. Je teda v tom zmysle „Rodinné spoločenstvo“ ešte aktuálne? S tým súvisia následné otázky o situácii rodiny v dnešnej dobe, a to nielen vo svete, ale predovšetkým u nás.

Situácia rodiny v západnom svete je už dlhšie krízová. U nás na Slovensku prudko prepukla v posledných rokoch, ako to ukazujú dva štatistické údaje: dramatický nárast rozvodovosti za posledných dvadsať rokov: z dvadsaťpäť percent na 52% manželstiev, čiže polovica uzavretých zväzkov, každé druhé manželstvo sa rozvádza, pričom medzi legálnymi dôvodmi sú také všeobecné príčiny ako rôznosť názorov, pováh a záujmov; okrem toho už tretina detí sa rodí mimo manželstva.

Synodálni otcovia mali už pred tridsiatimi rokmi pred očami situáciu vo svete, ktorá ukazovala náznaky krízy. Veľká zmena prišla v deväťdesiatych rokoch minulého storočia na poli ideológie, politickej a hospodárskej moci, potom nastalo obdobie dočasného blahobytu, ale aj náhly príchod svetovej hospodárskej krízy a stále viditeľnejší úpadok západnej civilizácie, po ktorej by mal nastúpiť iný druh civilizácie. Ako to už prorocky vyzdvihol Druhý vatikánsky koncil, „v natoľko zložitej situácii mnohí naši súčasníci majú ťažkosti správne rozoznať trvalé hodnoty a zároveň ich dať do súladu s novými objavmi. Preto sa ich zmocňuje nepokoj a so zmiešanými pocitmi nádeje a úzkosti kladú si otázku, kam smeruje dnešný svet" (Gaudium et spes, Radosť a nádej 4). Aj dnes treba zachrániť človeka a jeho prvé prirodzené prostredie: rodinu. Treba vedieť naozaj správne rozoznať a zachrániť všeľudskú prirodzenosť, predovšetkým jej dve najzákladnejšie a najcitlivejšie hodnoty a prejavy: život a lásku. S nimi sa zachráni i národné a náboženské spoločenstvo.

Rodina je "spoločenstvo života a lásky". Synodálni otcovia to vyjadrili už vo svojom Posolstve rodinám: „Všetko, čo sme povedali o manželstve a rodine, sa dá zhrnúť do dvoch slov: láska a život“ (pozri aj Gaudium et spes, 48). Kríza rodiny je v dejinách práve jedným zo znakov úpadku v každej z doterajších civilizácii. Sú proroci, ktorí už roky predpovedajú koniec rodiny a manželstva vôbec. Podľa Marxa rodina zanikne s príchodom komunistickej spoločnosti. Psychológ John Wilson v roku 1927 na základe analýzy moderného manželstva usúdil, že nastane skorý koniec rodiny, ktorý sa mal uskutočniť v roku 1977. Roku 1947 sociológ C.C.Zimmerman usúdil, že rodina smeruje k iným spôsobom spolunažívania, pripustil však možnosť napraviť ten vývoj. Ešte v roku 1971 anglický psychiater David Cooper vydal knihu s názvom: Smrť rodiny. Dnes môžeme bez zveličovania hovoriť o kríze rodiny a manželstva a koniec koncov o kríze dvoch hodnôt, z ktorých a pre ktoré manželstvo i rodina žijú, to jest lásky a života.

1. Láska a život - hodnoty v kríze

Láska v kríze

Pojem lásky sa v chápaní ľudí vyvíja najmä od 19. storočia, od doby romantizmu. Ide o vývin, ktorý posúva podstatu lásky v chápaní dnešného západného človeka z oblasti vôle, ducha, citu a telesných prejavov pod kontrolou rozumu a vôle stále viac smerom k pudovosti, nespútanej vášnivosti a iracionálnosti. Istá literatúra a kultúra zužuje lásku na čosi čisto citové, náhodné a slepé. Po romantizme prišiel určitý druh psychoanalýzy, ktorý chápe lásku iba ako živelnú pohlavnosť, ktorú vraj netreba nijako brzdiť alebo regulovať rozumom a ktorá nadväzuje na romantizmus a ktorá pestuje ružové romániky a filmy, zužuje lásku na vôľou, aby nevznikali psychické zábrany, inhibície a komplexy. Podľa Freuda láska je iba následkom, sublimáciou sexuality. Zdá sa, že Erich Fromm si získal veľký úspech svojou knižkou "Umenie milovať" práve preto, lebo oprávnene poukázal na Freudov omyl, tvrdiac pravý opak: "Láska" - tvrdí Fromm, "nie je následok pohlavného zadosťučinenia, ale pohlavné šťastie je následok lásky." Wilhelm Reich priviedol Freudovu teóriu do krajnosti, keď hlásal, že šťastie a láska spočívajú v čím častejšom vybíjaní pohlavného pudu a v živočíšnej rozkoši, čiže v častom orgazme; toto chápanie je dnes menej známe ako teória, ale viac rozšírené ako prax a ako zmýšľanie. Eros tu úplne vytlačí agape a ethos. Duchovná, rozumová, vôľová, ba aj vyššia citová stránka človeka sa vylúči a zúži sa iba na vášeň, pud a genitálnu zložku. A tak sa ochudobní človek i mnohorozmerná šírka lásky.

Ďalším znakom tohto skôr úpadkového vývoja je presun v predmete lásky. V rozumnom chápaní predmetom lásky je iná osoba, ktorej chceme dobro a šťastie. Šíri sa však zmýšľanie, ktoré pod láskou a v láske hľadá čoraz menej druhého, ale skôr vlastné pôžitky a ukojenie, vlastné šťastie, a to až natoľko, že druhá osoba sa stáva iba prostriedkom, pomocou ktorého si možno obstarať pôžitok, prostriedkom, čo sa môže vymeniť, len aby sa dosiahol cieľ. A tak z altruistickej lásky, ktorá je zameraná na dobro druhého, sa stáva egoistická láska k sebe samému, ktorá je však opakom a popretím lásky.

Individualistická kultúra Západu už tvrdo pociťuje následky tohto chápania. Každý jedinec má právo na "šťastie", ktoré dáva práve takto chápaná "láska". Prisvojuje si teda právo zaobstarať si takú sebe slúžiacu "lásku" s hocakým partnerom i bez záväzkov. Samotné manželstvo, ak ho tak možno nazvať, má zmysel iba dovtedy, kým slúži k tak chápanému ukojeniu; ak sa niekto už "necíti" šťastným s druhou osobou, prestáva platiť akýkoľvek záväzok. Dieťa môže tu byť iba prekážkou, v každom prípade sa považuje nie za bohatstvo a naplnenie, ale skôr za chudobu alebo ochudobnenie. Len nedávno vyšla aj na Slovensku sociologická štúdia spoločenského trendu predovšetkým v britskom a severoamerickom prostredí anglického profesora Matthew Ffordea „Desocializácia. Kríza postmodernity“ (Lúč 2010) o následkoch prehnaného individualizmu a úteku od spoločnosti. Tie sa samozrejme prejavujú aj na rozklade rodinného spoločenstva. Lebo pri takej sebeckej láske, ktorá sa môže pestovať aj v dvojici, kde obaja partneri slúžia len svojmu individuálne uzavretému "šťastiu", niet ani reči o iných hodnotách, ako je dobro detí, dobro rodiny, tým menej dobro národného alebo náboženského spoločenstva alebo ľudstva; ani reči o iných hodnotách ako obetavosti, vernosti, službe; o láske ako schopnosti darovať sa, rásť, preporodiť sa, slúžiť druhému, životu, ľudstvu… - to všetko sa stáva priam smiešnym. A tak sa stráca plná ľudská láska ako hodnota.

Dnes silné, finančne, ideologicky a mediálne dobre vyzbrojené lobistické skupiny pretláčajú tiež nové chápanie človeka a rodiny, ktoré napomáha homosexuálnym skupinám postaviť sa na úroveň riadnej rodiny. Aj medzinárodné inštitúcie už s úspechom prerážajú používanie falošnej teórie „gendre“ nielen do terminológie dokumentov, ale aj do života. Rozdiel medzi mužom a ženou je vraj vecou kultúry, čiže výchovy, nie biologického uspôsobenia. Preto netreba rozlišovať ľudí podľa pohlavia, treba hovoriť o „rode“ jednotlivej osoby, ktorý môže byť iný ako jej biologické pohlavie –sex. Celá táto očividne falošná ideológia, ktorá sa protiví evidentnej skúsenosti biologického rozdielu medzi mužom a ženou, má za cieľ poprieť identitu rodiny postavenej na manželstve muža a ženy.

Dnes táto mentalita ohrozuje ako prísľub, niekedy aj ako podmienka hospodárskeho blahobytu národy Tretieho sveta, ktoré si ešte zachovali zmysel pre prírodu a rodinu. Toto zmýšľanie však čoraz viac preniká aj do našich slovenských rodín a do našej kultúry.

Život v nebezpečenstve

Aj ľudský život ako hodnota podlieha vplyvom kultúry a zmýšľania. Veda dáva modernému človeku do rúk úžasné technické a technologické prostriedky, ktorými môže hlboko zasahovať do prírody, i do ľudskej osobnosti, ba i do samého života v jeho počiatku, zrode, raste i v konečnom štádiu. Chemickými, elektronickými a operačnými prostriedkami možno podmieňovať i manipulovať s ľudským životom i osobnosťou človeka; možno v skúmavke oplodňovať (tube baby) a pestovať ľudský plod, možno zasahovať do chromozómov, možno pôsobiť na genetické pochody, na orgány, ba dokonca možno aj klonovať človeka.

Človek má však možnosť nielen ovládať prírodu, i ľudskú telesnú prírodu, ale je schopný aj poškodiť ba i zničiť ľudskú prírodu i život. Veda a technika môžu zničiť nielen lesy, moria, rieky, zeleň, kyslík, ale aj samého človeka, a to priam fyzicky, ak nie sú ovládané duchom, etikou, vyššou normou.

Kam nás však privedie čisto technický pohľad na ľudský život? Aldous Huxley, brat slávneho filozofa Alexa, prorocky vykreslil roku 1932 v románe The Brave New World (Prekrásny nový svet) mechanizujúce tendencie technologickej spoločnosti. Už vtedy predvídal spoločnosť, kde sa noví ľudia rodia čisto anonymne z vajíčok oplodnených v laboratóriu a kde by bolo priam hanbou narodiť sa riadnym splodením z otca a matky. V novom svete sú manželstvo i rodina zbytočnými. Ľudia sú plodmi laboratória a vedecky programovanej výchovy. Utópia alebo začínajúca skutočnosť? Pomyslime si len na banky speriem, na umelé oplodňovanie, na onirické extázy spôsobené drogami a podobne. Ako posudzovať nie liečebné zasahovanie do ľudského života chemickými prostriedkami, pilulkami, RU 486 (mifepriston), ba aj pokusy o tzv. terapeutické klonovanie?

Ekológia dvíha svoj hlas na ochranu prírody pred bezhlavým, krátkozrakým i keď technicky možným využívaním prírody. Nemá sa však ľudstvo pozastaviť aj nad možnosťami zásahov do ľudského života, do jeho vzniku, do jemných hormonálnych a genetických pochodov? Nemá sa človek zamyslieť nad faktom, že generačné schopnosti nemá od seba, ale ich dostáva do vienka ako dar, a že teda sa nemôže považovať za ich absolútneho pána?

Západná civilizácia je plná kontrastov. Na jednej strane vie zmobilizovať vedu a techniku len aby zachránila jeden ľudský život; na druhej strane vyrába smrtonosné strely a stlačením jedného gombíka vie poslať do hrobu tisíce ľudí, ba jadrovou bombou ohroziť i celé ľudstvo. Robí sa veľká propaganda na záchranu detí pred smrťou hladom, a potom v mene pokroku a slobody sa uzákoňuje sloboda zabiť dieťa len preto, že je ešte v stave nenarodeného plodu. V októbri 2010 anglická socialistka hájila na pôde Európskeho parlamentu takzvané právo ženy na potrat („free choice“), a to dokonca na úkor výhrady svedomia lekárov, a chýbalo jej málo hlasov k víťazstvu pri hlasovaní. Ešte pred šesťdesiatimi rokmi, za Hitlera, sa svet hrozil sterilizácie a eutanázie, a dnes sa tieto metódy vyhlasujú za znaky nového humanizmu! Ako to, že sa došlo k takým rozporom? Akú hodnotu má dnes ľudský život? Kto je jeho pánom? Kto má právo ho vziať a potlačiť?

Tu sa kladú ďalšie otázky: Je dobré a samočinne dovolené to, čo je technicky možné? Podlieha veda, technika, pokrok nejakým vyšším normám? Existujú pre ne nejaké hranice? Aký je vzťah medzi nimi a medzi etikou?

Viera v Boha a náboženstvo tu nijako nechcú nahradiť vedu. Môžu však pomôcť človeku, aby lepšie a dôkladnejšie poznal seba samého, svoj počiatok, vznik, poslanie, zmysel života i jeho koniec a cieľ; aby ľudský život bol plnší a dosiahol šťastie nie ako povrchný a chvíľkový zážitok, ale ako hlbšiu náplň svojho bytia; aby láska slúžila životu a život sa naplnil ozajstnou láskou.

Aké svetlo vrhá teda kresťanská viera na základnú skutočnosť ľudského života, akou je rodina a manželstvo a ako chápe hlavné piliere a hodnoty, ktorými sa živý toto ľudské spoločenstvo, to jest lásku a život?

2. Odpoveď kresťanskej antropológie


Pri hľadaní pravej cesty môže byť veľkou pomocou antropológia, ktorá sa opiera o biblické chápanie človeka a rodiny, ale zároveň aj o pozorovanie ľudskej prirodzenosti a o skúsenosť nahromadenú v rozličných kultúrach a svetadieloch.

Povolanie človeka k láske

Odkiaľ pochádza v mužovi a žene prirodzená túžba spojiť sa v spoločenstve lásky a manželského spolužitia? Nie je to iba sociálny zvyk alebo výsledok hospodárskych záujmov. Pôvod a dejiny lásky, ktorá vedie k manželstvu a rodine, sa začínajú stvorením človeka. Boh vložil povolanie k láske, k manželstvu a rodine do samotnej prirodzenosti človeka už pri jeho stvorení. "Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu; keď ho povolal z lásky k jestvovaniu, zároveň ho povolal k láske" (Ján Pavol II, exhortácia "Rodinné spoločenstvo“, 11).

Boh, ktorý je Láska, stvoril človeka na svoju podobu, na svoj obraz, to jest ako tvora obdareného rozumom a slobodnou voľou, schopnosťou milovať a dávať sa. A biblická správa pokračuje: "Stvoril človeka na svoj obraz, stvoril ich muža a ženu" (Gn 1,26).

Od Boha teda pochádza rozdielnosť pohlavia; sám Stvoriteľ stvoril muža a ženu na to, aby sa navzájom dopĺňali, a to tak telesne, ako aj psychicky i duševne; aby sa obohacovali ako osoby. Ich sama príroda naznačuje, že sú navzájom povolaní vytvoriť spoločenstvo, ktoré pojíma celú ich bytosť, duchovnú i telesnú, a spája ich do jedného spolužitia, takmer do jednej bytosti, do "jedného tela", ako sa vyjadruje Kristus v evanjeliu: ("Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele") (Mt 19,5).

"Láska je hlavným a prirodzeným poslaním každého človeka… Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske" (RS,11). "Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti" (RS,11). Preto sexualita nie je čosi čisto biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. "Manželská láska je úplná; obsahuje všetky zložky osobnosti: príťažlivosť tela a pudu, silu zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k vytvoreniu hlboko osobnej jednoty" (RS, 13).

Takéto chápanie lásky ďaleko prevyšuje zúženie lásky len na sexualitu a sexuality iba na fyzickú oblasť. Vyzdvihuje jej špecificky ľudské rozmery a charakteristické črty, pozdvihuje ju na vyššiu úroveň, a nezastavuje sa iba v pudoch alebo vedomých či podvedomých poryvoch; robí ju ľudskou - humánnou. Taká analýza lásky naplno zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca.

Láska plodí život

Biblická rozprava však pokračuje ďalej a odhaľuje nám ďalší dôležitý moment stvoriteľského plánu s človekom:
"Stvorením muža a ženy na svoj obraz a podobu Boh … ich povoláva, aby sa s ním zvláštnym spôsobom podieľali na jeho láske a zároveň na jeho moci ako Stvoriteľa a ako Otca, a to tým, že slobodne a zodpovedne spolupracujú na prenášaní daru života: Boh ich požehnal a povedal im: Buďte plodní a rozmnožujte sa a naplňte zem" (RS, 28).

Láska sa tak dáva do služby života a ľudstva. Takto sa rodí a rozmnožuje rodina, užšia, ale aj širšia ľudská rodina. Keď sa manželia vzájomne oddávajú jeden druhému, dávajú život novej bytosti - dieťaťu, ktoré sa rodí z ich plnej a zodpovednej lásky. Život, ktorý dávajú novej generácii, čo pokračuje ako reťaz po nich, nie je vlastne ich. Rodičia ho dostali od rodičov, až po prvého Tvorcu a Stvoriteľa prírody i človeka. Od neho pochádza aj pohlavná funkcia. Každý ju nachádza v sebe ako dar, či ju chce alebo nie. Je súčasťou ľudskej prirodzenosti a teda i plodnosti, ktorú má človek spravovať a ovládať, byť jej pánom a nie otrokom, používať ju podľa Božích úmyslov, vpísaných do samej účelnosti prírody.

Ľudský život sa má teda podľa Božej vôle rodiť z plnej manželskej a len z manželskej lásky, lebo "zahŕňa v sebe osobné hodnoty, ktoré pre svoj harmonický rast nevyhnutne potrebujú stály a svorný prínos oboch manželov" (RS, 11). Biskupská synoda a jej dokument pevne zdôraznili učenie Druhého vatikánskeho koncilu a encykliky „Humanae vitae“ (GS 50 a HV 11), „najmä to, že manželská láska má byť plne ľudská, výlučná a otvorená novému životu“ (RS,29).

Od samého počatia plod manželskej lásky je ľudská bytosť, aj keď ešte nemá dokonale vyvinuté tvary. Vnútornú mravnú zlobu potratu možno však pochopiť nielen vo svetle viery, ale aj vo svetle rozumu a prirodzeného mravného zákona, ktorý predchádza a prevyšuje hocaký pozitívny zákon politickej moci. Človeka nemožno hodnotiť iba na základe užitočnosti alebo obmedzenia, ktoré spôsobuje inému človeku; človek nie je iba nástrojom na dosiahnutie blahobytu a tým menej pôžitku druhého, ináč ho treba odstrániť a zničiť.

Tieto zásady platia nielen pre jednotlivca, ktorý nemôže v mene vlastnej slobody ohrozovať alebo potláčať život iného, ale aj pre spoločnosť a štát. Lenže ani štát nie je najvyššou normou pre mravné konanie, ktoré sa musí riadiť mravným svedomím, a teda morálnymi princípmi. To, čo štátny zákon dovoľuje alebo trpí, nemusí byť ešte mravne dovolené. Treba dôkladne rozlišovať medzi zákonitosťou- legalitou a medzi mravnosťou.

Láska a život sú teda dve základné hodnoty, ktoré sa budú neustále vynárať v tejto problematike. A nie sú to oddelené, nezávislé hodnoty. Život sa rodí z lásky a dostáva náplň v láske. Život pre lásku a láska pre život. To je cesta opravdivej humanizácie a záchrany pre rodinu a s ňou pre národy i štáty, pre Európu a ľudstvo. Dnes treba na Slovensku zburcovať všetky spoločenské zložky do úsilia zachrániť rodinu a tým aj národ. Práve toto kritické obdobie potrebuje múdrosť; opravdivá, klasická "sofia" je veľmi potrebná. Preto nám dnes zaznieva tak živo a aktuálne povzbudenie Jána Pavla II. a synodálnych otcov v ich exhortácii „Rodinné spoločenstvo“, ktorým končím:

„Je teda zrejme nevyhnutné, aby si všetci znova uvedomili prvenstvo mravných hodnôt, lebo to sú hodnoty ľudskej osobnosti ako takej. Znovupochopenie základného zmyslu a jeho zásadných hodnôt je veľkou úlohou, ktorá sa nám dnes ukladá pre obnovu spoločnosti...Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy stali ľudskejšími. Budúcnosť sveta by bola ohrozená, keby sa ľudia nestali múdrejšími." (Rodinné spoločenstvo 8, porov. Gaudium et spes, 15)

__________
Foto: Peter Zimen, TK KBS
Ďalšie fotografie z konferencie je možné nájsť vo fotobanke TK KBS.
Audio záznam z prednášky kadrinála Tomka je k dispozícii na stránkach TK KBS.

Informácie o Administrator

Obrázok používateľa Administrator

Krátke info o sebe (nepovinné)

Informácie o portáli Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články

  • 07.01.2002 - 01:00
    Člověk současnosti je vnímavý na různé nové ideje zdánlivě odvozené z pravdy. Média jsou velmi...
  • 23.11.2001 - 01:00
    Pastor George Thomas, ktorý v malom mestečku v Novom Anglicku viedol svoj zbor, prišiel raz v jedno...
  • 13.04.2001 - 00:00
    Pán Ježiš pre nás trpel, bol za nás odsúdený. Iba farizeji zaslepení zlosťou, nenávisťou, nevideli...
  • 12.01.2001 - 19:00
    Tento - možno až priveľmi vyzývavý názov - som zvolil zámerne. Pretože si myslím, že odráža...