Očarujúca

Som pekná? Tak znie otázka každej ženy. Som skutočne krásna? Naozaj?
A na druhej strane stojí očakávaná odpoveď: Očarujúca. :) Niekto by si povedal. Hlúpa otázka - typické ženy. Ale pozor! Nejde tu len o vonkajšiu formu krásy. Žena chce byť krásna celá. Načo? Prečo? Správne - pre niekoho. Stojí o mňa niekto? O moju krásu? Stojí za to snažiť sa byť pekná? Dievča hľadá pre koho by jej krása bola darom. Žena sa chce darovať. To je základná potreba jej duše. Byť pekná a svoju krásu darovať. Ako kvet.

Laura, siedmačka, išla raz mestom. Oproti sa objavil jej spolužiak aj s kamošmi. Pozdravil sa. Čo bolo pre ňu dobrým znamením. Spolužiaci sa jej nezvykli zdraviť. Nebola pre nich pekná zovňajškom – dievča bez tvarov, s okuliarmi ako popolníky (tak by to povedali jej spolužiaci). Oblečené do šiat, ktoré už dávno vyšli z módy, praktické; niektoré kúsky sa k nej dostali od vzdialenejších z rodiny. Finančná situácia v rodine jej nedovoľovala modernejšie sa obliekať.
Bola jedným slovom - fádna.
Nebola však pre nich „pekná“ (rozumej príťažlivá) ani vnútrajškom – tichá, nie vtipná; priemerná (či podpriemerná?) medzi svojimi vrstovníčkami.
Svojou povahou nehrala do karát ani učiteľom, ktorí ako viete majú istý vplyv na názor celého školského kolektívu. To bola šľahačka na torte. Aj oni prispeli k jej zraneniu. Je ticho? Teda nič nevie. Na hodinách sníva. Jednoducho z nej nič nikdy nebude. Učitelia majú na to nos. Hlavne tí záklaďácki.
(Verte mi, som predsa vyštudovaná učiteľka! :))
Ale predsa bola v niečom doma. Rada kreslila. Keď mala skicár a uhlík, či temperky, stačilo len málo, aby bola vo šťastná. Všetko vôkol stíchlo a čas pri kreslení na výtvarnej ubiehal, kým sa zrodilo dielo. A ešte rada trávila čas zavretá v prírodovednom kabinete, keď mohla pozorovať pod mikroskopom hoc aj obyčajný rez listu izbovej rastliny...
Požehnaný to čas. Vďaka zaň, Pane!
Dievča s otázkou v srdci: „Som pekná?“ tu dostávala odpoveď na svoju otázku.
Áno, som pekná. Znela jej priamo v srdci.
Zreteľne. Hlasno.
SI PEKNÁ! SI MOJA!
Jej srdce však krvácalo. Bolo choré.
Vtedy na ulici ju ten spolužiak pozdravil. Bolo to pre ňu dobré znamenie. O to horšie bolo pokračovanie.
V škole na druhý deň prišla na koreň veci.
Nie, nie je pekná. Pozdravil ju. Čo mal už robiť? Hovoril o tom znechutene ostatným v triede. Z diaľky by aj jej silueta bola pekná, ale keď zistil, že je to ona... nie. Pokazila mu už len svojou existenciou celý deň. Už len, že ju stretol...
Úchvatné zistenie.
Nie je príťažlivá zovňajškom, to vedela...
Nie som pekná však ani vo vnútri. Hnusí sa im moja osobnosť.
Úder pod pás.
Priamo do srdca.
Takže nemá cenu usilovať sa o niečo... Rezignácia.
Neistota. Nedôvera voči mužom.
Ranená srnka.
S otázkou v srdci.
Na ktorú už však pozná odpoveď.
NIE SI PEKNÁ!
Kombinácia tvojej vonkajšej vizáže s tvojou povahou je hotová katastrofa. Nemáš šancu byť pre niekoho darom. Okolie ju presvedčilo, že nemá čo ponúknuť. Tak neponúka. Ukryje sa.
Hlboko pod čiernu zem.
Obrnila sa. Zatrpkla.
Už nestojí o odpoveď. (To však neznamená, že si nekladie svoju otázku.)
Neskôr ju prijmú na vysokú. Jej tichosť spájaná s domnelou hlúposťou je už minulosťou. A keď sa občas na seminároch zasníva, učiteľ jej už viac nepovie, že je hlúpa. Vie, že tichosť nemusí byť znakom hlúposti.
Aj jej zovňajšok sa zmení.
Stane sa peknou. Ženskou. Odloží okuliare.
Ranené srdce však neoklameš.
Je naďalej zakríknutá.
Jej rozorvané vnútro sa podobá Jeruzalemu v okovách, nad ktorým kvílil Jeremiáš:

„K čomu ťa pripodobním? K čomu prirovnám, dcéra jeruzalemská? K čomu ťa primeriam? Ako ťa poteším, sionská dcéra, panna? Tvoja zlomenosť je veľká ako more, ktože ju zhojí?“ Nár 2, 13

Darmo jej niekto povie: Si pekná.
Neverí.
Pochybnosť zožiera jej vnútro.
Si pekná! – Uťahuješ si zo mňa?!
Neverí.

Cesta za ňou do podzemia bude strastiplnejšia ako v rozprávkach o zakliatej princeznej.
Odkliatie bude chcieť veľa trpezlivosti a odvahy.
Silný charakter.
Sebazaprenie.
Skutočného muža. Muža s veľkým srdcom.
Je divá a plachá zároveň. Ako líška v Malom princovi u Exupéryho.

„Lenže ak si ma skrotíš, môj život bude plný svetla. Budem ťa poznať po kroku, ktorý je odlišný od všetkých ostatných. Kroky ostatných ma nabádajú schovať sa pod zem, kým tvoje ma lákajú zo skrýše ako zvuk hudby.“

Do pozornosti vám dávam knihu: John a Stasi Eldredge: Očarujúca. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2006.

PrílohaVeľkosť
snezienka.jpg50.08 KB

Informácie o Žofia Sepešiová

Obrázok používateľa Žofia Sepešiová

Krátke info o sebe (nepovinné)

Rozpoltená osoba.
Náladová.
Flegmatická - pokiaľ nepretečie pohár trpezlivosti... Individualistka hľadajúca spoločnosť. Osamotené duša. Rozorvané srdce ohradené "čínskym múrom", ktorý však skôr plní úlohu Múru nárekov.
Dvere bez kľučky...v ušiach má vatu.
Líška čakajúca princa.
Optimistka pokiaľ má pre čo žiť... pesimistka v hľadaní zmyslu života.
Pochybujúca veriaca.
Smietka vo vetre...

E-MAIL: chokmasulamit@gmail.com

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články