Náš Hviezdoslav

Už je to sto rokov, odkedy zosnul náš slovenský bard Pavol Országh Hviezdoslav. Určite si zaslúži úprimnú a vďačnú spomienku. Zaraďuje sa medzi najvýznamnejších slovanských umelcov, dokonca podľa hodnotenia niektorých napísal najlepší slovanský sonet (Prekladajúc Hamleta).
Pamätám si už z detstva aj z nasledujúcich rokov, že nemálo ľudí hovorilo, ako si Hviezdoslav vymýšľa nové slová, ako ich vynachádza. Jedni to mysleli ako zápornú kritiku, iní ako kladný obdiv. Dozvedela som sa však od istého znalca, že je to omyl. Hviezdoslav si nevymýšľal -- Moju reč mi neberte, tá je z ľudu. (nie som si istá, či je to citát, alebo parafráza:)) Uvedomila som si, že keď žil Hviezdoslav, ešte existovalo obrovské množstvo nárečových výrazov i výrazov v kodifikovanej slovenčine, ktoré sa dnes už nevyskytujú. Sama som svedkom, ako napríklad z dediny mojich babky i dedka v priebehu deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia úplne vymizlo tamojšie nárečie, bohaté na rôzne výrazy. Jedno slovo od Hviezdoslava som zase našla aj v stredovekom texte. Skrátka -- veľký umelec.
Ešte mi nedá -- raz som čítala, ako ktosi z Moravy narieka, že ak stratia kroj (aj zo slávnostných príležitostí asi myslel), stratia identitu a bude ohrozená aj ich viera. Vskutku, prišli sme o naše kroje, o nárečia, v celosvetovom meradle o latinčinu... akoby sme sa tým odstrihli od informácií našich predkov. Nie je to nebezpečné? Podľa mňa -- aspoň trošku -- áno...

Informácie o Monika Mičudová

Redakčné články