Pápež František v dnešnú nedeľu: Zložme svoje starosti na Pána

...Veľakrát sme i my, zasiahnutí skúškami života, volali na Pána: „Prečo zostávaš ticho a nič pre mňa nerobíš?“ Najmä vtedy, keď sa zdá, že sa potápame, pretože láska alebo projekt, do ktorého sme vkladali veľké nádeje, mizne; alebo keď sme v područí neustále dorážajúcich vĺn úzkosti; alebo keď sa cítime ponorení v problémoch či stratení uprostred mora života, bez kurzu a bez prístavu. Alebo tiež vo chvíľach, v ktorých nám dochádza sila kráčať ďalej z dôvodu straty práce či keď sa pre nečakanú diagnózu obávame o naše zdravie či zdravie blízkej osoby. Je veľa momentov, v ktorých sa cítime ako v búrke, akoby bol s nami koniec.

V týchto a v mnohých iných situáciách sa aj my cítime 
udúšaní strachom a tak ako učeníci riskujeme, že stratíme zo zreteľa tú najdôležitejšiu vec. Na loďke totiž, hoci spí, je prítomný Ježiš, a zdieľa so svojimi všetko, čo sa práve odohráva. Jeho spánok nás na jednej strane udivuje, no na druhej strane nás vystavuje skúške. Pán je tam, je prítomný; akoby čakal na to, že ho my zapojíme do diania, že ho budeme vzývať, že ho dáme do centra toho, čo prežívame. Jeho spánok nás provokuje, aby sme sa zobudili. Veď pre to, aby sme boli Ježišovými učeníkmi, nestačí veriť, že Boh je, že existuje, ale treba sa s ním takpovediac vložiť do hry, treba tiež k nemu pozdvihnúť hlas. Dobre počúvajte: je treba k nemu kričať. Modlitba je veľakrát výkrikom: „Pane, zachráň ma!“ Dnes, vo Svetový deň utečencov, som v televíznom programe „Na jeho obraz“ videl mnoho tých, ktorí prichádzajú na člnoch, a vo chvíli potápania sa, kričia: „Zachráň nás!“ Aj v našom živote sa stáva to isté: „Pane, zachráň nás!“ a modlitba sa stáva volaním.

Dnes si môžeme položiť otázku: čo za vietor otriasa mojím životom, čo za vlny bránia mojej navigácii a ohrozujú môj duchovný život, život mojej rodiny, ba aj môj psychický život? Povedzme to všetko Ježišovi, rozpovedzme mu všetko. On po tom túži, chce, aby sme sa ho pevne držali a našli tak v ňom útočisko pred obrovským vlnobitím života. Evanjelium hovorí, že učeníci pristúpili k Ježišovi, zobudili ho, a hovorili s ním (porov. v. 38). To je začiatok našej viery: uznať, že sami sa nedokážeme udržať nad hladinou, že potrebujeme Ježiša tak, ako námorníci potrebujú hviezdy pre to, aby našli kurz. Viera začína od presvedčenia, že my sami si nevystačíme, od pocitu, že potrebujeme Boha. Keď zvíťazíme nad pokušením uzavrieť sa do seba, keď prekonáme falošnú nábožnosť, ktorá nechce obťažovať Boha, keď k nemu budeme volať, on v nás môže uskutočniť úžasné veci. Práve tichá a výnimočná sila modlitby robí zázraky.

Ježiš po prosbe učeníkov utišuje vietor i vlny. A kladie im jednu otázku, otázku, ktorá je určená aj nám: «Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?» (v. 40). Učeníci sa nechali strachom spútať, pretože zostali pozerať viac na vlny, než hľadieť na Ježiša. Strach nás vedie hľadieť na ťažkosti, nepekné problémy, a nie  hľadieť na Pána, ktorý častokrát spí. Aj s nami je to tak: koľkokrát sme upriamení na problémy namiesto toho, aby sme šli za Pánom, aby sme naše starosti zložili na neho! Koľkokrát nechávame Pána v kúte, v zadnej časti loďky života, aby sme ho zobudili len vo chvíli núdze! Vyprosujme si dnes milosť viery, ktorá sa neunaví vyhľadávať Pána, klopať na dvere jeho Srdca. Panna Mária, ktorá vo svojom živote nikdy neprestala dôverovať Bohu, nech v nás opäť prebudí životne dôležitú potrebu odovzdávať sa mu každý deň.“

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články

  • 23.11.2001 - 01:00
    Pastor George Thomas, ktorý v malom mestečku v Novom Anglicku viedol svoj zbor, prišiel raz v jedno...
  • 13.04.2001 - 00:00
    Pán Ježiš pre nás trpel, bol za nás odsúdený. Iba farizeji zaslepení zlosťou, nenávisťou, nevideli...
  • 12.01.2001 - 19:00
    Tento - možno až priveľmi vyzývavý názov - som zvolil zámerne. Pretože si myslím, že odráža...