...vychádzajúc z myšlienky veľkého byzantského teológa stredoveku Nicolasa Cabasilasa, že vzťah medzi životom viery v čase a večným životom je porovnateľný s tým, aký je medzi životom dieťaťa v materskom lone pred narodením a jeho životom po narodení. Na ilustráciu toho porozprával nasledujúci príbeh v podobe rozprávky:
„Boli raz jedny dvojičky, chlapček a dievčatko, tak múdre a vyspelé, že ešte v materskom lone medzi sebou rozprávali. Dievčatko sa pýtalo brata: „Podľa teba bude nejaký život po narodení?“. On odpovedal: „Nebuď smiešna. Čo ťa núti myslieť si, že by niečo bolo mimo tohto tesného a tmavého priestoru, v ktorom sme?“.
Dievčatko nabralo odvahu: „Ktovie, možno existuje nejaká matka, skrátka niekto, kto nás sem dal a kto sa o nás stará“. A on na to: „Vidíš tu snáď niekde matku? To, čo vidíš, je všetko, čo existuje“. Ona však znovu: „Ale necítiš aj ty niekedy akoby nejaký tlak na hrudi, ktorý každým dňom vzrastá a posúva nás vpred?“.
„Keď dobre premýšľam – odpovedá chlapec – je to pravda; cítim to po celý čas“. „Vidíš – uzatvára víťazne sestrička – táto bolesť nemôže byť pre nič za nič. Ja myslím, že sa to tu pripravuje pre niečo väčšie od tohto maličkého priestoru“.
Páter Cantalamessa uzavrel príbeh poučením:
„Cirkev by mala byť tým dievčatkom, ktoré pomáha ľuďom, aby si uvedomili túto svoju dychtivú túžbu, o ktorej sa nehovorí a neraz sa dokonca berie na smiech.“
Na záver svojej druhej adventnej kázne Raniero Cantalamessa pripomenul veľkú postavu svätca z Assisi:
„Málokto vie, že Františkov Chválospev na stvorenie sa zrodil z poryvu viery vo večný život. Takto opisujú genézu chválospevu františkánske zdroje. Raz v noci, keď František zvlášť trpel v dôsledku svojich početných a bolestivých nemocí, povedal si v srdci: „Pane príď mi na pomoc v mojich neduhoch, aby som ich mohol znášať s trpezlivosťou!“
A hneď mu bolo v duchu povedané: „František, povedz mi: ak by ti niekto ako vynáhradu za tvoje choroby a utrpenia daroval veľký vzácny poklad, nepovažoval by si zem a skaly i vody za nič v porovnaní s takým pokladom? Nebol by si z toho veľmi šťastný?“ František odpovedal: „Pane, toto by bol poklad naozaj veľký a neporovnateľný, vzácny a milý i vytúžený“.
Hlas urobil záver: „Takže buď šťastný a plesajúci v tvojich chorobách a súženiach; odteraz ži s takým pokojom, akoby si už bol v mojom Kráľovstve“.
Keď ráno František vstal, povedal svojim spoločníkom: „Musím sa teraz veľmi tešiť uprostred mojich chorôb a bolestí, a vzdávať vždy Bohu vďaku za tak veľkú milosť a požehnanie, ktoré mi udelil. On totiž ráčil vo svojom milosrdenstve darovať mne, svojmu malému nehodnému sluhovi, čo ešte žije tu dolu, istotu vlastniť jeho večné Kráľovstvo.
Chcem teda na jeho chválu a na moju útechu a na povzbudenie blížneho zložiť nový chválospev na Pána za jeho stvorenia. Každý deň užívame zo stvorení a bez nich nemôžeme žiť. A každý deň sa ukazujeme nevďačnými za toto veľké dobrodenie, a nevzdávame zaň chválu, tak ako by sme mali, nášmu Stvoriteľovi.“
A keď sa posadil, sústredil sa v uvažovaní, a potom povedal: „Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane...“ (Perudžská legenda, 43, Františkánske pramene, 1591-1592).
Svoju druhú adventnú kázeň zakončil kardinál Cantalamessa slovami omšovej kolekty z liturgie 21. nedele cez rok:
„Nebeský Otče, ty zjednocuješ mysle veriacich v spoločnom úsilí o dobro; pomôž nám milovať, čo prikazuješ, a túžiť po tom, čo sľubuješ, aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť.“
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
