„Veľké zástupy prestierali na cestu svoje plášte...“

V tomto týždni vo štvrtok sme si pripomenuli 15 rokov odo dňa, keď v sobotu 2. apríla 2005 večer o 21.37 vo veku 85 rokov odišiel pápež Ján Pavol II. z tohto sveta do domu Otca. Zanedlho 18. mája tohto roku si budeme pripomínať sto rokov od jeho narodenia. No ešte predtým o dva týždne 22. apríla 2020 si pripomenieme 30. výročie prvej návštevy tohto veľkého pápeža na Slovensku.

„Nevím, zda vím, co je to zázrak“, - povedal vtedajší prezident Václav Havel na margo toho, že päť mesiacov po páde komunistického režimu v Novembri ´89 prichádza hlava katolíckej Cirkvi na návštevu do Československa. Keď pápež Ján Pavol II. po návšteve Prahy priletel vrtuľníkom aj do Bratislavy a vystúpil na vajnorskom letisku, tak ako to urobil v Prahe, aj tu pokľakol na kolená, aby pobozkal slovenskú zem, na ktorú vstúpil. Ján Čarnogurský, bývalý disident, predseda KDH a podpredseda federálnej vlády, mimo oficiálneho protokolu uvítacieho ceremoniálu v tom momente duchaprítomne prestrel na zem svoj plášť, aby si pápež nezašpinil svoju bielu reverendu. Bolo to neformálne a spontánne gesto úcty, rešpektu, záujmu, slušnosti voči Kristovmu námestníkovi. Chýbal tam červený zamatový koberec, ale jeho vlastný plášť, ktorý narýchlo prestrel na zem, bol praktickým riešením, improvizovanou pomocou a spontánnou službou. Pápežov bozk zemi i Čarnogurského plášť na zemi bol od nich veľmi milým gestom.

Podobný scenár mal aj uvítací ceremoniál Ježiša vchádzajúceho na Kvetnú nedeľu do Jeruzalema. Evanjelista Matúš, očitý svedok tejto udalosti, zaznamenáva, že keď Ježiš na osliatku vchádzal od Olivovej hory po Ceste kráľov do mesta, veľké zástupy okrem palmových ratolestí prestierali na zaprášenú cestu aj svoje plášte, ktoré im oslík opečiatkoval svojimi kopýtkami. Od euforického davu spievajúceho jasavý chorál „Hosanna Synovi Dávidovmu!“ to bol výraz uznania, úcty, rešpektu, lásky a oslavy toho, ktorý prichádza v mene Pánovom. Nebolo to vopred pripravené a nachystané, bolo to spontánne prvoplánové gesto vychádzajúce zo srdca ľudí, ktorí nevítali celebritu ani hollywoodsku hviezdu na červenom koberci, ale zobliekli svoje plášte, ktoré ich prikrývali, a prikryli nimi zem, po ktorej sa uberal Ježiš na osliatku. No... nebolo to nič nóbl, nič na úrovni... vlastne dosť trápna ľudová maškaráda, obyčajná davová psychóza jednoduchých a prostoduchých ľudí. Povedzme si to na rovinu: Ježiš nekráča po hodvábnej ceste zlatých rúch, ale po chodníku obnosených handier najchudobnejších z chudobných. A predsa to „čarnogurského gesto“ je pri všetkej svojej jednoduchosti veľmi silné, hlboké a krásne. Ježiš, na rozdiel od nadávajúcich farizejov, prijíma tento znak prijatia a vchádza do Dávidovho mesta ako Syn Dávidov, vchádza do Božieho mesta ako Boží Syn, tesár z Nazareta vchádza ako kráľ Izraela. Neberie ľuďom ich vieru a nádeje, ale vieru a nádej im dáva. Hoci to všetko – vrátane hlavného protagonistu i amatérskych komparzistov s lacnými rekvizitami - na prvý pohľad vyzerá ako naivná fraška a folklórna komédia, Ježišov vstup do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu je opravdivým splnením starozákonných prorockých prisľúbení o príchode Mesiáša. Preto aj po dvoch tisícročiach kresťania na celom svete dnes slávia Kvetnú nedeľu na pamiatku Ježišovho slávnostného vstupu do Jeruzalema.

Originálna a pôvodná Kvetná nedeľa z Ježišových čias teda definitívne vošla do dejín; dodnes sme nezabudli na tento deň a pripomíname si ho každý rok. Zdá sa, že podobne aj Kvetná nedeľa roku 2020 navždy vojde do dejín rovnako nezabudnuteľne. Počas poldruha tisícročnej židovskej a dvojtisícročnej kresťanskej histórie sa doposiaľ ešte nikdy nestalo, aby nábožní veriaci ľudia nemohli slobodne sláviť tieto veľké a sväté dni vo svojich spoločenstvách a komunitách, pri liturgii vo svojich chrámoch. Nikdy nezabudneme a budeme si aj v nasledujúcich generáciách pamätať, že Veľká noc roku 2020 bola historicky prvou a jedinou, ktorú sme nemohli sláviť ako kresťania, ako katolíci, pri bohoslužbách v kostole. Kostolníkom sa na dobu neurčitú stal koronavírus a ten zamkol dvere našich chrámov a neotvoril ich ani na Kvetnú, ba dokonca ani na Veľkonočnú nedeľu.

Ježiš prichádza, ale my prichádzať nemôžeme. Ježiš vchádza, ale my vojsť nemôžeme. Ježiš vstupuje, ale my ho privítať nemôžeme. Ježiš sa približuje, ale my k nemu prísť nemôžeme. Charakteristickým znakom Kvetnej nedele tak v Jeruzaleme Ježišovej doby, ako aj na Slovensku našich čias, sú davy a zástupy ľudí, natrieskané kostoly, bahniatka, palmové listy, sprievody a procesie, pašie... Toho roku máme z toho figu borovú. Nič. Nič z toho, čo k dnešnému dňu neodmysliteľne patrí, nič z toho, na čo sme boli roky rokúce zvyknutí. Ani v najhoršom pesimisticky ladenom sne sme si nevedeli predstaviť čosi také absurdné. Teraz si už nemusíme nič predstavovať. Dnes to zažívame, je to realita: historický, duchovný i liturgický precedens, ktorý sa zapíše do dejín a budeme si ho pamätať ako prelomový medzník.

Ježišov „introit“ do Jeruzalema bol sprevádzaný manifestujúcim davom ľudí, ktorí vyšli do ulíc, aby sa zúčastnili na inaugurácii židovského kráľa. V strede utvorili koridor, aby mohol prejsť, a jednohlasne skandovali slogan: „Hosanna Synovi Dávidovmu!“ Atmosféra musela byť naozaj úchvatná a bombastická. Kto v roku 1989 zažil protikomunistické novembrové demonštrácie na Václaváku alebo na Hviezdoslavovom námestí, keď sa na tribúne objavil Havel alebo Dubček, Kryl alebo Kubišová, vie si živo predstaviť, čo viselo vo vzduchu. Predovšetkým nádej, že sa niečo zmení, že príde niečo nové, že to bude iné, že to bude lepšie. Vyšli sme do ulíc a štrngali kľúčami, aby sme privítali nové časy slobody a demokracie, práva a spravodlivosti. Samozrejme, že ani jeden z hlavných vodcov Nežnej revolúcie – ani Havel, ani Dubček, ani Kňažko, ani Budaj – neboli spasiteľmi národa. Komunizmus padol vďaka ľuďom, ktorí nesedeli doma v teple, ale vyšli do sychravých a mrazivých ulíc. Dnes však, keď sa na nás príjemne usmieva teplé jarné slnko, musíme sedieť doma na gauči, nie v kostolnej lavici. Naša obývačka sa premenila na kaplnku, z televíznej obrazovky, či monitora počítača sa stal prenosný oltár, na ktorom online sledujeme priamy prenos svätej omše. Nútene sme sa stali pasívnymi aktérmi papučovej liturgie. Tieto teplákové bohoslužby sledované nie v dome Božom, ale v pohodlí nášho domu, sú len slabou náhradou za živé farské spoločenstvo bratov a sestier. Ešte dobre, že po kázni nedávajú reklamu.

Takúto Kvetnú nedeľu sme ešte nezažili a veríme – dal by Pán Boh - že už ani nezažijeme. Takáto skúsenosť nám postačí na ponaučenie na celý život. Hlavným posolstvom dnešného evanjelia však je – a to si treba veľmi silno uvedomiť – že tak vtedy, ako aj dnes, je to Ježiš, ktorý prichádza smerom k nám, prichádza nám v ústrety. Spôsob, akým to robí, nie je zvlášť výnimočný. Na svoj príchod do Jeruzalema si vtedy požičal somárika, dnes si požičiava televíziu a internet, aby sa na ňom priviezol k nám. Ježišovi vtedy poslúžilo ťažné zviera, dnes mu na to môžu poslúžiť moderné masmédiá. Ježiš si z toho ťažkú hlavu nerobí. On vtedy aj teraz v pokore hodnej Boha používa prostriedky, aby sa priblížil k nám, k davom i k jednotlivcom. On pod sviatostnými spôsobmi vstupuje do chrámu, kde kňaz s veriacimi slávi Eucharistiu, no vstupuje cez modlitbu a Božie Slovo aj do každej domácnosti a rodiny, kde sa manželia, rodičia a deti schádzajú v jeho mene, hoci aj v teplákoch a papučiach. Pápež Ján Pavol II. si pri svojom príchode do našej vlasti pred 30 rokmi nepotrpel na červený koberec, pokorne a pokojne si kľakol na Čarnogurského narýchlo prestretý baloňák. Ježiš Kristus, náš Pán, rád príde ako hosť aj do vašej obývačky, kuchyne, pracovne, dielne, spálne, či do detskej izby vašich ratolestí. Privítajme ho však malými, ale o to úprimnejšími gestami našej viery a lásky. Vytvorme v našej domácnosti okrúhly stôl súdržného rodinného spoločenstva a prestrime ho ako stôl čítania a počúvania Božieho Slova, ako stôl prosieb i vďakyvzdávania za jeho dary. Nech sú manželia pre seba navzájom, rodičia pre svoje deti a deti pre svojich rodičov Božím požehnaním. Kostoly sú bohužiaľ zatvorené, no naše srdcia nech sú otvorené pre Boha a pre iných.

S koronavírusom vstúpil do nášho života strach, neistota a obavy. Ale zákerný nepriateľ koronavírus tak ako prišiel, tak aj odíde. S Ježišom nech do nášho vnútra vojde aj táto silná viera a pevná nádej. V mene toho, ktorý prichádza v mene Pánovom, zvládneme aj túto skúšku našej viery a nádeje. Jeho láska a moc je totiž väčšia než táto globálna pandémia.

Na prahu Veľkého týždňa, ktorý dnes začína Ježišovým vojdením do Jeruzalema a na Veľký piatok vrcholí jeho potupným vyvedením za mesto na Golgotu, na prahu Svätého týždňa, ktorý dnes na Kvetnú nedeľu začína plnými ulicami a o týždeň na Veľkonočnú nedeľu končí prázdnym hrobom, pozvime teda Ježiša srdečne do nášho srdca. Pre uzdravenie sveta z pochybností, zúfalstva a strachu je potrebná vakcína, ktorú nám dáva Kristus. Pohľad na neho vzbudzuje vieru, viera v neho vzbudzuje nádej, nádej v neho dodáva odvahu. A nezabúdajme, že okrem toho a pri tom všetkom nás ochraňuje Mária, Matka Božia, a môžeme sa ako jej deti s dôverou skryť pod jej plášť.

Informácie o Branislav Polča

Redakčné články

  • 22.04.2002 - 00:00
    Už ubehlo niekoľko týždňov odvtedy, čo som sa zamýšľal nad anketou, ktorej výsledok nekompromisným...
  • 29.03.2002 - 01:00
    ...my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre...
  • 24.03.2002 - 13:27
    podľa Sacrosanctum Concilium, č. 5 - 6 5. Boh, „ktorý chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k...
  • 20.03.2002 - 01:00
    Dvojičky skončili v prachu po údere od teroristickej hydry zvíjajúcej sa vo svojej zlosti a...
  • 06.03.2002 - 00:48
    V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo...
  • 25.02.2002 - 01:00
    Priznám sa, že keď som vkladal novú anketovú otázku (zhodnú s nadpisom článku) do hlasovacieho...
  • 07.01.2002 - 01:00
    Člověk současnosti je vnímavý na různé nové ideje zdánlivě odvozené z pravdy. Média jsou velmi...
  • 23.11.2001 - 01:00
    Pastor George Thomas, ktorý v malom mestečku v Novom Anglicku viedol svoj zbor, prišiel raz v jedno...
  • 13.04.2001 - 00:00
    Pán Ježiš pre nás trpel, bol za nás odsúdený. Iba farizeji zaslepení zlosťou, nenávisťou, nevideli...
  • 12.01.2001 - 19:00
    Tento - možno až priveľmi vyzývavý názov - som zvolil zámerne. Pretože si myslím, že odráža...