Spoveď zaviedli kňazi?

spoved

Už v starom zákone položil hriešnik ruku na obetné zviera a vyznal kňazovi svoje hriechy. K Sv. Jánovi Krstiteľovi prichádzali ľudia z Jeruzalema a z celého Júdska, aby boli od neho pokrstení v Jordáne vyznávajúc svoje hriechy.
To boli predobrazy sviatosti pokánia čiže zmierenia.

Sviatosť pokánia je sviatosť, v ktorej hriešnikovi, ktorý ľutuje svoje hriechy, úprimne sa z nich vyzná a má vôľu za ne konať nápravu, odpúšťajú sa tieto hriechy, spáchané po svätom krste, kňažským rozhrešením (absolúciou). Slovu pokánie asi najbližšie zodpovedá pojem obrátenie k dobru, odvrat od zla.

Ježiš odpúšťal jednotlivcom hriechy. Večer po vzkriesení dýchol na učeníkov a povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“
Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20v, 21-23).

Týmito slovami ustanovil Kristus sviatosť pokánia a dal apoštolom moc odpúšťať hriechy. To platí aj pre ich nástupcov, lebo taká je Kristova vôľa univerzálnej spásy. Len z vyznania jednotlivých hriechov môže kňaz posúdiť, či môže hriechy odpustiť či zadržať. Tak hovorí už aj Sv. Hieroným (nar. 340).

Ktokoľvek nie je totiž rozhrešenia hoden: ak nemieni nahradiť škodu, napraviť ohováranie, zanechať zlú príležitosť, popiera niektoré články viery či niektoré
previnenia nepovažuje za hriech. Príliš ľahko by sme mohli mylne odhadnúť svoju skutočnú situáciu, keby sme zostali len pri všeobecnom vedomí hriechu.

Vyznanie jednotlivých hriechov nás núti označiť vinu jej pravým menom, zaujať stanovisko ku nášmu konkrétnemu zlyhaniu, nič si nenahovárať, nepredstierať.
Kňaz sa musí presvedčiť o dobrej vôli kajúcnika, zanechať všetko, čo ho oddiaľovalo od Boha. A len z vyznania jednotlivých hriechov môže kňaz posúdiť, aké uložiť pokánie a aké duchovné lieky poradiť.

Rozsudok súdu bez poznania viny obžalovaného by bol taktiež akousi anomáliou. Podobne je to aj so spoveďou. Už skôr dal Ježiš apoštolom o niečo širšie poverenie: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“z (Mt 18, 18; porov. 16, 19).

Sv. Pavol potvrdzuje účasť Cirkvi na odpustení hriechov (Gal 6, 1; 2 Kor 2, 5-11; l Kor 5, 1-5). V Efeze mu veriaci vyznávali a rozprávali svoje skutky (Sk 19, 18). A apoštol Ján napísal: „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (l Jn 1, 9). „Vyznávajte si teda navzájom hriechy“ hovorí Sv. Jakub (Jak 5, 16).

Osobná a úplná spoveď, a práve tak aj rozhrešenie zostávajú jedinou cestou, na ktorej dosahujú veriaci zmierenie s Bohom a Cirkvou. Len v prípade fyzickej a morálnej nemožnosti sa upúšťa od tejto požiadavky. V spovedi nevyznávame hriechy len nejakému človeku, ale Bohu a Cirkvi. Už Sv. Augustín hovorí: „Keby sa od spovedníka vyžadovalo, že má byť svätý, znamenalo by to vkladať nádej do človeka nie do Boha“.

O vyznaní hriechov hovoria katakomby so spovednými sedadlami. Prvé sekty montanistov, nestoriánov, jakobitov, koptov, monofyzitov a novaciánov majú spoveď. Musela byť teda už v Cirkvi skôr, než sa tieto sekty odlúčili. I
Arméni, Rusi a Gréci ju majú. Kresťanské literárne pamiatky z konca l. st. (Didaché, list Barnabášov, l. List Klimenta Rímskeho) hovoria o vyznaní hriechov a o podriadenosti veriacich v pokání spovedníkovi, ale vyslovene sa
nespomína, ako a čím sa vykonávalo odpustenie hriechov.

Svätý Irenej píše v 2. st. o žene, ktorá „sa zo svojich poblúznení spovedala“ Alebo píše o nutnosti vyznania, že tí, ktorí sa obrátili zo sekty Valentiánov, po svojom návrate do
Cirkvi sa spovedali zo svojich hriechov, aj tých najtajnejších, teda i zo svojich žiadostí. Koncom 2. st. hovorí Tertulián (nar. 160): „Mnohí sa zdráhajú vyznať z
hriechov, lebo im viac záleží na ich cti než na ich spáse. Nemôžu uniknúť vedomosti a súdu Božiemu“. V prvej polovici 3. st. píše Origenes (nar. 185):
„Hriech nás trápi tak dlho, až ho vyznaním vyvrhneme. Treba sa pozorne ohliadnuť po tom, komu máme vyznať svoj hriech.

Ak sme odhalili svoje hriechy nielen Bohu, ale aj tým, ktorí naše rany a hriechy môžu vyliečiť, budú naše hriechy zahladené od toho, ktorý povedal: „Hľa, zahladím tvoje neprávosti ako hmlu a tvoje hriechy ako tmu“. Origenes chváli toho kto sa „Nehanbí Božiemu kňazovi vyjaviť svoje hriechy a hľadať u neho liek“. V 3. st. Sv. Cyprián upozorňuje kresťanov, že sa musia spovedať z hriešnych myšlienok a z tajného poklesku. O potrebe vyznať sa z hriechu hovorí Sv. Bazil (+379), Sv. Ambróz (+387), Sv. Hieroným, Lev Veľký (440-461), Sv. Augustín.

V prvých storočiach pre väčšinu kresťanov nebola sviatosť pokánia potrebná, pretože sa konalo pokánie len za ťažké previnenia. Dopustiť sa niektorého z najvážnejších hriechov bolo chápané za tak veľkú roztržku, že sa považovalo za možné dosiahnuť zmierenie s Bohom len raz za život, a to verejným pokáním. Často sa to odsúvalo, až keď hrozil koniec života.

Pokánie a odpustenie bolo verejné vždy a rozhrešenie bolo udelené až po splnení pokánia. Avšak už v prvotnej Cirkvi bolo za tajné ťažké hriechy súkromné vyznanie s rozhrešením a pokáním. V niektorých dobách sa však za niektoré
hriechy vyžadovala verejná spoveď, niektoré hriechy boli k odpusteniu vyhradené napríklad len biskupovi, hriechy všedné (nie smrteľné) boli niekedy odpúšťané trebárs naraz celému zhromaždeniu.

Je právom Cirkvi stanoviť, ako sa má táto sviatosť udeľovať po vonkajšej stránke. Tak sa verejné pokánie zmenilo na súkromnú spoveď, aby sa hriešnikovi uľahčilo vyznanie. Ježiš totiž nepredpísal žiadne úkony; ponechal Cirkvi na rozhodnutí, akú formu trejto sviatosti dá podľa okolností a potrieb doby a veriacich.

V mimoriadnych prípadoch (vojenský útok, stroskotanie lode a pod.) je splnomocnený k udeľovaniu kolektívneho rozhrešenia ktorýkoľvek kňaz. V prípade, že je nedostatok spovedníkov a veľký počet kajúcich by spôsoboval, že by bez svojho zavinenia zostali dlho bez posvätcujúcej milosti a Svätého
Prijímania, možná je opäť kolektívna absolúcia.

I u kolektívneho rozhrešenia je však treba, aby boli splnené podmienky, požadované pre individuálne rozhrešenie. A k tomu musí pribudnúť rozhodnutie vykonať, akonáhle je to možné, individuálnu spoveď. Kto sa ťažkým hriechom oddelil od cirkevného spoločenstva, musí sa osobne dostaviť pred reprezentanta cirkevnej obce, a to podľa apoštolskej praxe aj podľa doteraz neprerušeného zvyku v Cirkvi. Ide o
prejav obrátenia a dištancovania sa od hriechu.

Pohľad do dejín pokánia nás učí, že podstatné prvky sviatosti pokánia sú trvalé a nikdy sa nemenili: ľútosť, vyznanie, zadosťučinenie a odpustenie.
Cirkev vždy chápala, že ju Kristus poveril poslaním odpúšťať hriechy. Sviatosť pokánia vždy otvárala prístup k Eucharistii.

Podivný Ježišov výrok znie, že hriech proti Duchu Svätému nebude odpustený ani v tomto veku ani v budúcom (Mt 12, 31). Najťažším hriechom nie je teda dopustiť sa omylu či chyby voči Kristovi alebo Cirkvi, ale tvrdošijne sa apriori brániť zo zloby každému Božiemu vplyvu na našu dušu, a to do posledných chvíľ života. Je to akési dobrovoľné a zatvrdlivé odmietanie Svetla – Krista.

Takýto hriech zahŕňa hriech pýchy a zanovitej neposlušnosti. Patrí sem tiež opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo. Kto sa uzatvára Duchu Svätému, odmieta tým obrátenie a zabraňuje tým teda Bohu, aby mu mohol odpustiť. Proti tomu je aj Boh bezmocný, lebo Boh nikoho k obráteniu nenúti.

Len Kristus ako vševediaci Boh najlepšie poznal pravú cenu duše a večnosti, rovnako ako skutočnú ohyzdnosť hriechu.

Informácie o Igor Barták

Obrázok používateľa Igor Barták

Krátke info o sebe (nepovinné)

Píšem, lebo v tom vidím zmysel. Má to zmysel, ak Boh existuje. Ak by Boh neexistoval, najrozumnejším riešením by bolo čo najskôr dosiahnuť oslobodzujúcu neexistenciu, lebo ako aj Biblia hovorí, každý deň má dosť svojho trápenia. Verím však, že Boh existuje a namiesto absurdného nezmyselného života v tomto svete tu máme možnosť zažiť odpornosť sveta bez Boha, zmysluplnosť utrpenia a zároveň zmysluplný život, ktorého cieľom je zažívať úžasnú Božiu lásku. Verím, lebo indície nachádzajúce sa vo svete okolo nás naznačujú, že neveriť v Boha je bláznovstvo... http://www.christ-net.sk/node/345

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články

  • 03.03.2004 - 14:00
    Spracované podľa a s láskavým zvolením autorov stránok Porn-Free.org, ktorí pomáhajú odhaľovať...
  • 26.05.2003 - 00:00
    Z Výkladu žalmov od svätého biskupa Augustína(Ps. 148, 1-2: CCL 40, 2165-2166) Náš terajší život má...
  • 18.04.2003 - 00:00
    Pod ťarchou ľudskej zloby a biedy dívaš sa cez pramienky krvi, ktoré otvárajú všetky póry, aby sa v...
  • 07.04.2003 - 12:54
    Druhá časť proroctva knihy Izaiáš (Iz 40-55), označovaná v exegetickej tradícii ako Deueteroizaiáš...
  • 01.04.2003 - 12:22
    Bežná ulica, zmätok, trúbiace autá, výklady plné suvenírov, reklama na Kodak filmy a cocacolu,...
  • 23.11.2002 - 01:00
    Už dlhší čas som sa zamýšľal nad tematikou informačných technológií - a osobitne fenoménu, ktorým...
  • 22.04.2002 - 00:00
    Už ubehlo niekoľko týždňov odvtedy, čo som sa zamýšľal nad anketou, ktorej výsledok nekompromisným...
  • 29.03.2002 - 01:00
    ...my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre...
  • 24.03.2002 - 13:27
    podľa Sacrosanctum Concilium, č. 5 - 6 5. Boh, „ktorý chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k...
  • 20.03.2002 - 01:00
    Dvojičky skončili v prachu po údere od teroristickej hydry zvíjajúcej sa vo svojej zlosti a...