Zo zamyslenia pátra Milana Bubáka SVD: Rozpoznať dar

Jezuita, páter John F. Kavanaugh, ktorý bol významným profesorom na viacerých univerzitách, spomína zo svojho života nasledujúcu udalosť: „Petra som stretol v r. 1975. Prišli sme v ten istý deň do komunity Archa v Bangalore v Indii. Archa je spoločenstvo, ktoré slúži za domov pre hendikepovaných ľudí. Založil ho kňaz Jean Vanier. Vo svete jestvujú tisíce takýchto domovov.

Peter bol hendikepovaný. Ja som, na rozdiel od neho, nebol; alebo aspoň tak som si to myslel. Peter mal asi 40 rokov a bol postihnutý Downovým syndrómom. Bol vystrašený a utiahnutý. Mimo svojho domova bol teraz po prvý raz. Celý život sa o neho starala matka. Teraz ju však dlhodobo hospitalizovali a tak Peter musel na ten čas ísť do Archy.

 Čo sa mňa týkalo, ja som bol tak trocha v depresii, hoci by to o mne asi sotva kto povedal. Svoj vlastný hendikep som úspešne skrýval – išlo o vnútorné sklamanie. Taký kus sveta som precestoval, aby som prišiel sem do Indie, urobil som si 30-dňové duchovné cvičenia a po tom všetkom zistím, že zmena v ktorú som dúfal stále nenastala. Stále som vnútorne neistý, a to aj napriek tomu, že mám množstvo titulov; stále som nespokojný, a to aj napriek množstvu výhod, ktoré požívam; stále som vystrašený, a to aj napriek tomu, že z mojich mnohých snov, ktoré som vo svojom živote mal, sa mi väčšina splnila. Jednoducho,  nie som žiaden František Xaverský[1], a to ma rozčuľovalo.  

Peter si v prvé týždne nevytváral vzťah k nikomu. No nenudil sa. Našiel si svoju vlastnú prácu. Ľahol si na podlahu dolu tvárou, roztiahol ruky a bradou sa oprel o betón. A potom z celej sily fúkal do výklenkov naproti. A tak z nich odfukoval prach, ktorý sa tam nazberal počas celého týždňa. Páčilo sa mu to a bolo vidieť, že bol hrdý na to, že aj on môže svojou prácou trocha čímsi prispieť.

Ja som zasa pre zmenu prispieval do komunity tým, že som z času na čas varil a pre členov komunity slúžil sv. omšu. Takto som sa cítil aspoň nejako užitočný. No počas nocí som ležal na posteli skľúčený a bez spánku. Načúval som zvukom, ktoré do mojej izby prichádzali spoza mojich nezamknuteľných dverí: hlasu nepokojného tínedžera, ktorý vrčal, fučal a neustále si čosi mrmlal; milého starca, ktorý sa po dni upratovania rozprával sám so sebou; naliehavého hlasu prichádzajúceho z diaľky, kdesi s konca chodby.

 Ani jeden z nás dvoch nebol na tom dobre, hoci predpokladám, že vedenie komunity bolo ustarostené viac o Petra, než o mňa, nakoľko on svoje ťažkosti na rozdiel odomňa skrývať nevedel.

Po niekoľkých týždňoch prišlo však k zlomu. Bola to zásluha Petra. Možno zo mňa vyčítal moju vnútornú úzkosť a opatrný odstup. Alebo moju tajnú, ale pri tom naliehavú túžbu čím skôr z tohto miesta zmiznúť. Alebo jednoducho vycítil, že potrebujem pomoc.

Jedného rána, ako som prechádzal krížom cez jednu veľkú miestnosť, a pri tom som obkračoval rôzne prekážky na podlahe, ma ktosi chytil za nohu. Keď som sa prizrel, zistil som, že bol to Peter. Ležal znova, ako obyčajne na podlahe a keď ma videl prichádzať schmatol ma jednou rukou za členok.

Keď videl, že som sa vydesil, svojou druhou rukou začal mávať v ovzduší, ako keby si ju práve podával s nejakým duchom. Tým duchom som bol ja – no iba do chvíle, kým som mu aj ja nepodal svoju ruku a kým sme sa na seba neusmiali.“

Toto bola pre Johna zmena. Tento chorý, hendikepovaný Peter dal kňazovi Johnovi málo, veľmi málo, no dosť na to, aby ho to zmenilo.

Myslím, že nemusím príliš vysvetľovať, aký je súvis medzi príbehom Pátra Johna a dnešným evanjeliom. Ježiš nás v ňom učí, aby sme sa naučili správne rozpoznávať dary a darcov. Nevieme to, ako to nevedeli ani učeníci Ježišovi. Preto si ich zavolal a na príklade vdovy im predniesol cenné učenie: „Táto vdova dala viac, než všetci ostatní...“ Aj keď jej dar jeruzalemskému chrámu príliš nepomohol, na jeho prevádzku bolo zaiste treba veľmi veľa prostriedkov, pomohol nám, ktorí prevádzkujeme chrámy svojho života, postaveného z iného materiálu.

Pozrime sa ako? Keď sa vrátime k Pátrovi Johnovi mohol reagovať aj inak: mohol napríklad svoju nohu takticky vytiahnuť zo zajatia Petrovej ruky. Alebo to mohol urobiť i energickejšie. Kopnúť ho, lebo ho otravoval a vydesil. Žiaľ, aj takto by niektorí reagovali. A potom ísť si po tom všetkom svojou cestou, pohrúžený do seba i do svojho vnútorného bôľu. No John vedel, že má do činenia s okamihom milosti. Hendikepovaný Peter, aj keď sa zdalo, že bol pohrúžený do svojho limitovaného sveta, rozpoznal jeho bolesť a na ňu reagoval. John bol pravdepodobne v mysli Petra dlhší čas. Peter videl Johnove vnútorné utrpenie a trápilo ho to a preto začal premýšľať, ako mu pomôcť. A pomohol mu tak ako vedel: schmatol ho za nohu a priateľsky mu vyjadril svoju náklonnosť.

John spoznal v geste Petra nie otravu, ale dar. Dal málo, dal, ako vedel, no predsa mu dal veľa. V Johnovi to potom spustilo lavínu uvažovania nad svojím životom i nad očakávaniami, z ktorých sa jeho život skladal. Jeho očakávania boli vysoké. A keď neprichádzal nikto alebo nič, čo by mu ich naplnilo, bol na dne. A pritom prechádzalo okolo neho možno množstvo iných darcov, ktorých prehliadal, a pritom títo mu dávali viac, než potreboval. Až sa raz otvoril konečne na jeden nepatrný, neokrôchaný dar, ktorý ho potom zmenil. Peter mu pomohol svojím darom – darom záujmu, čo bolo jediné, čo mal – pozrieť sa na svet inak. John ten dar prijal a on ho zmenil.

Toto sa deje v živote každého z nás. Máme vysoké očakávania, čakáme na „silných“ darcov, tí neprichádzajú, alebo keď i prídu, ich dary nás neuspokojujú a my len čakáme. A sme slepí, voči skutočným darcom, ktoré môžu náš život naozaj urobiť šťastným...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články