Čo mi dáva Boh

-
Moja relatívne bohatá skúsenosť s neveriacimi potvrdzuje skutočnosť, že ich častou otázkou na nás ako veriacich je: „Čo ti dáva Boh, keď už v Neho teda veríš? Čo ti viera dáva?
-

Neveriaci človek podľa mojej skúsenosti vníma vieru v Boha ako určitý koníček, ako niečo, čo nás baví a od prirodzenosti zaujíma, lebo máme tak psychiku „konštelačne nastavenú“. A ako to už s koníčkami či záujmami býva, koníček nám musí niečo dávať, lebo inak by nás predsa nebavil. Niekoho zaujíma politika, niekoho filozofia, niekoho praktické odbory, niekoho zase rastliny a záhradkárstvo. Každého jednotlivca, ktorý si dobrovoľne pestuje takéto hobby, vec istým spôsobom napĺňa – napĺňa jeho voľný čas, získava si jeho srdce a podmaňuje si jeho pozornosť ako chytľavý žiar ohňa.

Ako je to s vierou v Boha? Je to tiež ľudský koníček a forma hobby, ktoré danému človeku „niečo dáva“?
-

Viera v Boha ako koníček

Niekedy sa stáva, že viera v človeku začína ako skutočné hobby. V človeku sa objaví záujem, zapáčia sa mu možno liturgické spevy a piesne, možno cesta vedie cez precitnutie základnými kresťanskými pravdami. Práve vtedy počuje volať Jána Krstiteľa: „Hľa, Boží Baránok!“ A vzápätí sa nesmelo až zahanbene, ba opatrne pridá k zástupu veriacich, no ide len vzadu a skryto sleduje hlavný objekt svojej počiatočnej zvedavosti, vodcu davu – Pána Ježiša (porov. Jn 1, 36-37). V tomto okamihu sa duša pripravuje na prijatie viery v Boha a veľkým pomocníkom sa jej stávajú zázraky Ježiša, čiže v našej forme explanácie znamenia života, znamenia Božej vôle a znamenia zo Svätého písma. Človeka znamenia podchytia a ak si otvorí srdce, urobí ho citlivým na rozvážny pochop týchto znakov božského vedenia, začne ho vec dokonca aj baviť.

A na svete je viera v Boha ako koníček.

V tomto prípade je viera ešte nezrelá, ba niekedy naivná. Minimálne naivne pôsobí. Buduje sa na piesku, pretože jej základy sú závislé od zmeny nálady, alebo od zmeny hodnotového rebríčka počas dospievania a postupného vyzrievania v ranej dospelosti. Mnohé skúšky, otrasy, utrpenia, politické zmeny i ideologické nálady v spoločnosti môžu takýto koníček úplne potopiť. A zničiť.

Čo človeku takáto viera ako istá forma záľuby dáva do života? Kladom je jednoznačne fakt, že môže tvoriť perfektný odrazový mostík do zrelej viery v Boha, o akej neveriaci vari ani netušia, resp. ju nechápu. Ak sa tak stane, človek slávnostne víťazí a tento koníček mu dal do života veľa-preveľa. Ak však situácia zostáva na úrovni záľuby, dáva presne to, čo dáva každá iná záľuba. Aj neveriaci si vie na to teda odpovedať. Sú to klasické „plody záľub“ – príjemný pocit z takto využitého času, pocit vnútorného naplnenia a spokojnosti na základe vykonávania danej činnosti, istý druh zábavy a vnútorného i vonkajšieho potešenia, pocit rozumne a zmysluplne prežívaného života a tak ďalej. No zostať na tejto úrovni, nie je skutočným nasledovaním Krista a pochopením situácie, v ktorej nás niekto oslovuje otázkou: „Čo ti dáva Boh?“
-

Ježiš: „Čo hľadáte?“

Spomínal som príbeh z Jánovho evanjelia. Je to príbeh povolania apoštolov Ondreja a Jána. Keď títo dvaja nesmelo kráčali v dave za Ježišom, bolo to ešte zo zvedavosti. Každý, kto si robí z viery v Boha koníček, je buď prostoduchý, alebo zvedavý. Prostoduchí sú tí, ktorí nevedia alebo ani nechcú pokročiť vo vývoji svojho spirituálneho života smerom k väčšej láske voči Bohu, kde by bolo naše srdce pri Srdci (ako sme počúvali na terajšiu 22. nedeľu v cezročnom období). Takáto prostoduchosť ohrozuje evanjelium pachom pokrytectva a farizejstva, na ktorý majú citlivé nosy najmä odporcovia našej viery.

Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1 Pt 3, 15) Pred týmto rečením sv. Petra prostoduchí veriaci, ktorých „kostol proste iba baví“, neobstoja. Prečo? Lebo jednak neuctievajú Pána sväto (rozumej ‚svojím svätým životom‘), jednak preto, lebo ich nádej nemá oporu v obete vlastného kríža a v záslužných skutkoch. A tak je dôležité povzniesť náš vzťah s Pánom do výšin úplne jedinečného a krásneho povolania, v ktorom už nebude Boh dačo dávať a mať dávať, ale v ktorom my dávame všetko. (porov. napr. Mk 10, 21)

Ježiš sa obrátil k zástupu, čo kráčal za ním, a keď videl, že Ondrej a Ján idú v dave, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?

A vskutku: Touto otázkou, ktorou sám Pán vyvíja iniciatívu voči nám, sa započína každá zrelá viera, ktorá už nie je vecou hobby a akejsi, hoci aj celoživotnej záľuby. Viera v Boha už nie je našou vecou, naším koníčkom, ale sám Boh, ktorého sme takto prosto nasledovali, nás náhle zastavuje a oslovuje: „Čo hľadáš? Čo chce Tvoje srdce, keď kráčaš za mnou? Hľadáš zábavu, hľadáš potešenie, hľadáš pocit rozumne a príjemne stráveného času? Hľa, ja ti, duša, vravím: ‚Ak chceš ísť za mnou, zapri samého seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma.‘ (porov. Mt 16, 24) ‚Lebo kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.‘ (Mt 10, 38)“ Učeníci svojho času odpovedali, že chcú vedieť, kde Rabbi býva, ten ich následne pozval bližšie k sebe. Aj našou odpoveďou by mala byť túžba navštíviť dom Pána, túžba navštíviť Jeho svätý príbytok. A veru tu Pán milosrdne dodáva: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Boh sám chce prebývať v našom srdci. Ale na to je potrebné správne pochopiť otázky, s ktorými nás Pán náhle zastavuje a oslovuje. „Čo hľadáš?“

Cieľom našej viery už nebude niečo dostávať a Boh nám už nemá primárne niečo dávať, ale to my vezmeme svoj kríž a budeme Ho nasledovať krížovou cestou života v putujúcej Matke Cirkvi. A začneme dávať vzápätí my.
-

Viera v Boha – dostávať či dávať?

Je viera v Boha a Boh to isté? Alebo inak: Sú otázky: „Čo ti dáva viera v Boha?“ a „Čo ti dáva Boh?“, totožné? Nie sú. Pán Ježiš to okrem iného naznačuje aj týmito slovami: „Môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ A učeníci mu povedali: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť!“ (Jn 6, 32-25) Tieto slová majú hlboký význam pre rozlíšenie našich dvoch otázok. Ešte predtým, než vysvetlím vec, musím prezradiť, prečo som vlastne zvolil takýto postup – neveriaci si totižto tieto dve otázky často zamieňajú resp. ich stotožňujú. Mňa, keď sa raz jeden pýtal, čo mi dáva viera v Boha, opýtal som sa ho: „Myslíš, čo mi dáva Boh?“ A on: „To je jedno.“ A keďže je to jeden môj príbuzný, tak som vedel, že to považuje za jednaké, lebo je to podľa jeho názoru tá istá otázka. Viera v Boha je Boh. Boh samostatný totiž v jeho mysli z jasného presvedčenia neexistuje, takže keď akýsi „akože Boh“ dáva, tak to vlastne dáva viera v Neho.

A teraz vysvetlenie rozlíšenia na základe Ježišových slov. Pán Ježiš zdôrazňuje, že On je Božím chlebom, ktorý sa dáva a skrze ktorý dostaneme život. Preto viera v Boha je iba prichádzaním k Bohu, príchodom k Božiemu chlebu, ale Boh samotný jest týmto Chlebom. A teda, keď sa k nám zatúla veľmi sebaistá otázka „Čo ti dáva viera v Boha?“, môžeme reagovať aj pokojne odpoveďou: „Nič.“ Samozrejme, ak je táto viera koníčkom, môžeme vymenovať vyššie uvedené „plody záľub“. Ale samotná viera v Boha povznesená na láskyplné a na zásluhy plodné nasledovanie Krista, je len gestom, je statusom nášho života, ktorý sme si vybrali na základe rozhodnutia. Byť veriaci ešte nezmanená niečo dostať, a dokonca ani niečo dávať. Porovnajte: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 21) Inými slovami – ak nám má niekto niečo dávať, má nám dávať samotný Boh (a nie viera v Neho).
-

Boh – dostávať či dávať?

Ježiš sa každého z nás, kto verí, pýta: „Čo hľadáš?“ Je to otázka, na ktorú Pán očakáva zrelé uváženie srdca. „Hľadáš vari potešenie a príjemne strávený čas? Hľadáš hobby? Veru, hovorím ti: ‚Nemysli si, že som priniesol na zem pokoj. Prinášam meč.‘ (porov. Mt 10, 34)“ Rozdelenie medzi svetárskym duchom a Božím kráľovstvom, neúprosný boj proti hriechu, zápas svetla a tmy. Ježišov život je najbližším a najočarujúcejším príkladom tohto meča – prišiel ukázať Lásku, prišiel dať Chlieb, prišiel darovať Seba ako pokrm k večnému životu,... a čo dostal za to? Úzkostnú krv a pot na čele, pľuvance a päste do tváre, výsmech, zahanbenie, tŕňe do hlavy, bičovanie, pri ktorom by nejeden aj dvakrát vypustil dušu, a nakoniec umučenie, ukrižovanie, verejnú potupu, nepredstaviteľné tyranstvo a následne smrť v postavení akoby jedného z nehanebných zločincov.

A Pána Ježiša ako Boha sa máme pýtať: „Bože, čo mi dávaš?“ Ja mám niečo dostávať? A tak neveriacemu v ďalších dňoch svojho života odpoviem: „Správne by mala znieť otázka takto – čo ja dávam Bohu? Pretože práve Boh mi dal a dáva všetko, dáva mi život (aj ten nadprirodzený), dáva mi nádej, vieru, lásku, dáva mi duchovnú radosť, životný optimizmus, dáva mi premnoho milostí, keďže každá drobnosť, čo sa mi stane, sa stane v môj prospech, hoci to tak niekedy nevyzerá, no krásne ma Boh, môj nebeský Otec, vychováva a pripravuje si ma na to, čo zabezpečil Jeho Syn, keď prišiel na svet – na spásu a na večný život.“

Pamätajme: Boh už vlastne všetko rozdal. Rozdal všetko, lebo daroval celého Seba za nás. Čo chceme viac, než len pevnú nádej, že nás Boh vykúpil a daruje nám večnú blaženosť?

Teraz je jednoducho rad na nás. To my musíme dávať, prinášať ovocie a plody, rozmnožovať talenty a prinášať výnosy. (porov. Mt 3, 10; Mt 25, 14-30) Aj preto viera v Boha ako koníček neobstojí, lebo nie je pripravená na zlé časy, kedy ochabneme a keď sa nám nebude chcieť plodiť ovocie.

Obstojí len: „Rabbi, chceme vedieť, kde bývaš.“ (porov. Jn 1, 38) A hľa: „Prídem s Otcom k vám a urobíme si príbytok u vás.“ (Jn 14, 23)
-

Tak jest.
-

PrílohaVeľkosť
holy spirit.jpg6.76 KB
smajlos.jpg5.93 KB
Kristovo utrpenie.jpg69.49 KB

Informácie o Roman Gemela

Redakčné články