Zo zamyslenia P. Milana Bubáka SVD: Bude Boh naozaj taký tvrdý?

...Ako vieme, v Palestíne vždy, keď slnko zapadne, začne byť veľmi zima. Z toho dôvodu zvykli pastieri, ktorí pásli aj ovce aj kozy, na noc svoje stáda deliť. Kozy, ktoré sú pred zimou odolnejšie nechali vonku a ovciam, ktoré zimu a nepriaznivé počasie znášajú ťažšie, hľadali nejakú skrýšu, napríklad dieru v skale. Ježiš tento príklad zo života pastierov využíva na to, aby nás učil o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Čo nám zostane, keď všetko ostatné z nášho života odíde? Iba jedno: naša láska, ktorú sme prejavili voči iným.

Kto to boli tí „iní“, ktorí v Ježišovej dobe potrebovali pomoc, bolo každému dobre známe: boli to hladní, smädní, pocestní, nahí, chorí, väzni (por. Iz 58, 6-7). Ježiš sa s týmito ľuďmi stotožňuje a hovorí, že čokoľvek niekto urobí pre jedného z týchto núdznych, urobil to vlastne jemu samému.

V nedeľnom evanjeliu spred pár týždňov sme si čítali o dvoch prikázaniach, o láske k Bohu a láske k blížnemu. Dnešné evanjelium nám hovorí, že tieto dve prikázania sú v skutočnosti prikázaním jedným, lebo to, čo robíme ľuďom, robíme vlastne Bohu. Ten kto miluje ľudí, miluje aj Boha a Boha nemôže milovať ten, kto nemiluje ľudí. Náboženstvo, ktoré nevedie ľudí k láske k blížnym je náboženstvom falošným a takéto náboženstvo nemá nič spoločné s kresťanstvom. Naša láska k blížnym je mierou našej lásky k Bohu. Ten, kto sa nie je ochotný zapojiť do budovania lepšieho sveta, kto sa nesnaží odstraňovať to, čo ľudí zraňuje, kto nespolupracuje na rozvoji Božieho kráľovstva, ten nemá právo nazývať sa kresťanom.

Čo by sme ale potom mohli povedať o ľuďoch, ktorí nikdy nepočuli nič o Kristovi a predsa milujú svojich blížnych a svojou prácou napĺňajú Boží plán? Všetci títo ľudia sú skutočnými kresťanmi, aj keď o tom nevedia.

Druhá časť evanjelia nás učí tomu istému, čo prvá, lenže tentoraz v negatívnej podobe. Ježišove slová nie sú ale popisom toho, čo sa stane na konci vekov. Ježiš nás nimi jednoducho učí tomu, čo presne by sme mali dnes robiť, ak nechceme svoj život premárniť.

Bude teda Boh na konci vekov súdiť a trestať zlých? Odpovedzme si príkladom. Rodičia zistia, že ich dvanásťročný syn fajčí. Napomenú ho, avšak on na to nedbá. Keď má dvadsaťpäť rokov náhle ochorie a ide k lekárovi. Lekár pokrúti hlavou a  hovorí mu: „Fajčenie vám zničilo pľúca!“ Čím je tento lekárov výrok: odsúdením alebo trestom? Ani jedným ani druhým. Lekár jednoducho konštatuje skutočnosť. Svojím výrokom iba popisuje to, čo sa už stalo.

Podobne treba chápať aj dnešné podobenstvo o súde. Jeho zmyslom nie je popísať drámu na konci vekov, ktorá by v nás vyvolala strach z Boha. Sudcom každého z nás nie je Boh, ale naše skutky. Podobenstvo o súde je skôr lekciou pre nás živých. Je lekciou o tom, čo by sme mali robiť, aby sme si svoj život nezruinovali. Pán nám veľmi presne hovorí, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo pomýlené, aby sme to prvé robili a tomu druhému sa vyhýbali.

Aké je z toho teda poučenie? Nemali by sme sa pýtať, kto z nás bude kozlom a kto ovcou na konci časov. Mali by sme skorej pýtať, kto z nás je kozlom a kto ovcou dnes. Myslím, že každý z nás je aj jedno, aj druhé. Sme ovcami, keď svojich blížnych milujeme a keď im robíme dobre. Kozlami sme zasa vtedy, keď sa správame sebecky.

A čo sa stane na konci? Uvidíme. Naším šťastím – paradoxne – je to, že náš Boh je spravodlivý. Nie iba v tom zmysle, že odmieňa a trestá nezaujato, ale hlavne v tom, že on môže kedykoľvek ospravodliviť aj tých, ktorí to zbabrali. A tak nám ostáva dúfať, že náš Pán a Kráľ, si nakoniec nájde spôsob, ako z nás všetkých, keď tam raz prídeme, urobiť ovečky. Nech je jeho meno pochválené.

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články