Nezodpovednosť a psychoterapia

V závere blogu …no nemohli posadnutého uzdraviť… som sľúbil pokračovanie témy o vzťahu zodpovednosti a duševného zdravia.
A už v blogu A predsa hrozno nie je kyslé! (Zdravie i chorobu ovplyvňujú i ľudské názory a myslenie!) som písal o psychoanalýze, že freudovské poňatie životnej filozofie a predstava o človeku sa prejavili nenápadne rozvratnými účinkami, ktoré zasiahli už samotného Freuda.
Ale situácia má riešenie.
Psychoterapeutická škola Terapia realitou na mnohé psychické problémy súčasnej spoločnosti dobre odpovedá. Náhľad na tieto problémy sa týka aj profesionálov, aj ich klientov…

Motto:
Neurológ a psychiater Viktor E. Frankl [1]:
„Predtým chodili takí ľudia za kňazom. Teraz žijeme v sekularizovanom storočí a nesmieme sa čudovať, ak je aj duchovná starostlivosť sekularizovaná. Už v minulom storočí sa však Kierkegaard odvážil vysloviť: »O duše sa už nestarajú kňazi, ale lekári.«“

Nie je to nový problém – Kierkegaard to povedal v devätnástom storočí…
V tejto súvislosti môžem citovať i výrok kardinála Martiniho, že cirkev je 200 rokov pozadu. Zdá sa, akoby si to všímala len veľmi pomaly…

Mnohí už prišli na to, že roky trvajúca psychoanalýza prinesie menšiu pozitívnu zmenu ako niekoľko týždňov terapie realitou. Založil ju americký psychiater William Glasser. Terapia realitou sa veľmi dobre dopĺňa s na Slovensku známou psychoterapeutickou školou, ktorú založil V. E. Frankl – zakladateľ logoterapie a existenciálnej analýzy.
K recenzii knihy William Glasser: Terapie realitou – O uspokojování potřeb a nalézání skutečného vztahu k realitě[2] pristúpime ako k inšpirácii: je vlastne iným pohľadom na pokánie. (Tento blog však nie je úplnou a systematickou prezentáciou psychoterapeutickej školy terapia realitou. Kto sa s ňou chce viac oboznámiť, nech si prečíta recenzovanú knihu.)

Kniha pozostáva z dvoch častí. V prvej vysvetľuje základné pojmy a rozdiely medzi klasickou psychoterapiou (ktorá je zväčša nejakou mierou odvodená od freudovskej psychoanalýzy) a terapiou realitou. V druhej časti prezentuje prax – kazuistické zlomky a aplikácie terapie realitou v rozličných prípadoch – od delikvencie mladistvých po psychózy.

William Glasser sa narodil roku 1925 v Clevelande v štáte Ohio, kde tiež vyštudoval Cleveland Heights High School, technickú vysokú školu Case Institute of Technology a neskôr lekársku fakultu Western Reserve University. V devätnástich rokoch bol chemickým inžinierom, v dvadsiatich troch rokoch sa stal klinickým psychológom a v dvadsiatich ôsmich rokoch lekárom. Po absolutóriu na lekárskej fakulte absolvoval školenie v odbore psychiatria vo Veterans Administration Centre a na University of California v Los Angeles. Pokračoval v práci ako psychiater v Los Angeles a ako konzultant pri kalifornskom úrade pre mládež – riadenie programu prevýchovy mladistvých previnilcov.

Profesor psychológie University of Illinois O. Hobart Mowrer, PhD. v predhovore Glasserovej knihy napísal, že už roky je zrejmé, že v súčasnej psychiatrii a klinickej psychológii je nejaká závažná chyba. Tieto disciplíny sa ocitli pod nadvládou freudovskej psychoanalýzy a nepreukázali svoju diagnostickú ani klinickú platnosť. Lekári, ktorí sa nimi zaoberali, nevykazovali nijako výnimočnú mieru kladov a silných stránok, ku ktorých osvojeniu domnele pomáhali druhým ľuďom. Ich poňatie životnej filozofie a predstava o človeku v spoločnosti sa prejavili nenápadne rozvratnými účinkami. Klasické psychoanalytické postupy sa opierali o šesť predpokladov:

  • opravdivosť duševnej choroby,
  • rekonštrukčný prieskum pacientovej minulosti,
  • prenos,
  • „nevedomie“, ktoré je nutné opraviť,
  • namiesto hodnotenia správania radšej jeho interpretácia,
  • zmena skrze vhľad a zhovievavosť.

Terapia realitou Dr. Glassera v teórii aj praxi platnosť každého z týchto základných princípov spochybňuje.
Terapia realitou stojí na troch princípoch:

  • realita,
  • zodpovednosť a
  • správne-zle.

Správne-zle
Dr. Glasser začína posledným z tých princípov a pýta sa: „Čo je v neporiadku u ľudí, ktorí potrebujú psychiatrické liečenie?“
Odpoveď znie, že neuspokojujú svoje potreby.
Pre Freuda sú zdrojom neuróz neukojené potreby sexu a agresie.
Glasser považuje za základné ľudské potreby blízky vzťah a uznanie, teda potrebu milovať a byť milovaný a potrebu mať svoju hodnotu pre seba i pre druhých. Základom terapie realitou je pomoc pacientom uspokojovať práve tieto dve potreby.

Nestačí však len milovať alebo dovoliť, aby nás miloval niekto iný: musíme splniť obe požiadavky. Ak nedokážeme uspokojiť celkovú potrebu lásky, budeme celkom určite strádať a prejaví sa u nás veľa bežných psychických symptómov, od mierneho nepokoja cez úzkosť a depresiu až k úplnému uzavretiu sa pred okolitým svetom.

Rovnako dôležitá ako potreba lásky je potreba uvedomovať si vlastnú hodnotu. Hoci obe potreby sú samostatné, človek, ktorý miluje a je milovaný, si zvyčajne uvedomuje vlastnú hodnotu. Platí to aj naopak: Ak si človek uvedomuje vlastnú cenu, je zvyčajne milovaný a vie oplácať prijímanú lásku.
Zvyčajne to tak býva, ale neplatí to bezvýhradne.
Láska neznamená slepé schvaľovanie všetkých činov človeka. Už dieťa pozná rozdiel medzi dobrým a zlým správaním a je frustrované, ak dostáva lásku za správanie, o ktorom vie, že nie je dobré. To mu neumožňuje prežívať vedomie vlastnej hodnoty. V tejto situácii reaguje dôverne známym správaním rozmaznaných detí – snahou prinútiť rodičov, aby pri všetkej svojej láske stanovili isté medze správania a vymedzili ciele. Akonáhle to rodičia urobia, správanie dieťaťa sa zlepší.
Dôležitá súčasť uspokojovania našich potrieb je teda tiež závislá na schopnosti vnímať, že naša hodnota sa neodvodzuje iba z toho, že nás niekto miluje. Či už sme milovaní, alebo nie, ak máme mať svoju hodnotu, musíme dodržiavať vhodné normy správania. Ak to máme zvládnuť, musíme sa naučiť pokarhať sa za zlé správanie a pochváliť sa za dobré správanie. Ak nevyhodnotíme svoje vlastné správanie, alebo ak ho vyhodnotíme ako nevyhovujúce a nepodnikneme nápravné opatrenia, nenaplníme svoju potrebu byť slušným človekom a budeme trpieť rovnako, ako keď sa nám nedarí milovať a byť milovaní. Morálka, normy správania, hodnoty, správne a nesprávne správanie sú úzko späté s napĺňaním našej potreby vedomia vlastnej hodnoty a sú nevyhnutnou súčasťou terapie realitou.
Tieto potreby človek napĺňa tak, že robí to, čo je reálne, zodpovedné a správne.
Klasická psychoanalýza predpokladala, že neuróza vzniká vtedy, keď sú morálne normy postihnutého človeka tak neprimerane vysoké, že jedinec nie je „zlý“, ale príliš dobrý, a že úlohou terapie je neutralizovať – „zmäkčiť“ požiadavky príliš prísneho „superega“, a oslobodiť tak človeka od zábran a „blokov“, ktoré stoja v ceste normálnemu uspokojeniu jeho „inštinktov“. (Termínom superego Freud prekryl tú skutočnosť v živote človeka, ktorá sa tradične nazývala svedomím, dal však pojmu superego iný obsah.)

Terapia realitou zisťuje, že ľudia majú emocionálne problémy nie kvôli svojim vysokým normám, ale preto, že ich správanie bolo a je nesprávne. Cieľom tejto ne-freudovskej terapie nie je znížiť ciele, ale zlepšiť výsledky. Freud tvrdil, že psychické poruchy nastanú vtedy, keď sú inštinktívne biologické potreby jedinca v konflikte s „kultúrou“.
Glasser vidí, že problém je skôr v neschopnosti alebo zlyhaní na medziľudskej, spoločenskej úrovni ľudskej existencie, lebo tzv. neurotici a psychotici sú tiež postihnutí (hoci nie tak ťažko ako delikventi a skutoční psychopati) poruchami charakteru a správania. Preto všetka terapia je zameraná smerom k väčšej vyzretosti, svedomitosti a zodpovednosti. Liečba dlhoročných psychotikov je rovnaká ako liečba delikventných dospievajúcich dievčat. Konkrétny prejav nezodpovednosti (diagnóza) súvisí s liečbou len voľne. Bez ohľadu na správanie pacienta treba diagnostikovať jediné: či je postihnutý nezodpovednosťou, alebo organickou chorobou.

Zodpovednosť
je druhým základným kameňom terapie realitou. Je definovaná ako schopnosť naplniť vlastné potreby takým spôsobom, ktorý nepripraví ostatných o ich schopnosť naplniť svoje vlastné potreby.

Ľudia nekonajú nezodpovedne preto, že sú „chorí“; sú „chorí“ preto, že konajú nezodpovedne.

Pre Freuda a jeho stúpencov nespočívajú neurotikove problémy v nezodpovednosti, ale v nedostatku „vhľadu“. Mnohí lekári však už prišli na to, že na konci dlhých rokov psychoanalytickej terapie – ceste k cieľu – býva zvyčajne menšia konkrétna zmena v pacientovom živote, ako na konci niekoľkých týždňov zaoberania sa problémom osobnej zodpovednosti, zásadovosti a spoľahlivosti.
Ďalším stavebným kameňom terapie realitou je poctivosť, pravdivosť a čestnosť.
Kým predpokladáme, že neurotik je morálne precitlivený a že jeho stav nezávisí od jeho rozhodnutí a činov, ale je skôr výrazom toho, čo mu iní urobili, dovtedy nemá ako do hry významne zasiahnuť nečestnosť. Ak však „chorého“ človeka považujeme za zodpovedného za väčšinu jeho ťažkostí, nečestnosť neprehliadnuteľne vstúpi do hry. Ťažko sa človek môže naučiť zodpovednosti a zmyslu pre realitu bez toho, aby súčasne bol pravdivý. Každý, kto nesprávne informuje druhých (a je teda nezodpovedný), nakoniec začne klamať aj sám seba, pretože si svoje nesprávne správanie zdôvodňuje a ospravedlňuje. Akonáhle sa to stane, človek začína byť nerealistický a stráca kontakt so skutočnosťou. Preto svoje potreby nevie naplniť a tým si sám pripravuje rôzne strádanie a ťažkosti.

A ako Glasser chápe realizmus, realitu?
Milióny ľudí pijú, aby zabudli na nedostatočnosť, ktorú pociťujú, ale ktorá by nemusela existovať, keby sa naučili správať sa inak. Príliš veľa ľudí zvolí samovraždu, než aby sa postavili čelom k skutočnosti, že by mohli svoje problémy vyriešiť zodpovednejším správaním. Či už máme čo do činenia len s čiastočným popretím, alebo úplným vymazaním reality u chronického duševne zaostalého pacienta, práve toto popretie celej skutočnosti alebo aspoň jej časti je spoločné všetkým pacientom. Terapia bude úspešná, ak pacient prestane popierať svet a uzná, že skutočnosť nielen existuje, ale že musí začať napĺňať svoje potreby v jej rámci.
Terapeut, ktorý prijíma výhovorky, ignoruje realitu či dovolí pacientovi, aby zo svojho súčasného nešťastia vinil rodiča alebo svoju citovú nevyrovnanosť, môže zvyčajne dosiahnuť to, že za cenu vyhýbania sa zodpovednosti sa pacient dočasne cíti lepšie. Dáva svojmu pacientovi len krátkodobý impulz, ktorý sa nijako nelíši od krátkych povzbudení, aká pacient čerpal z alkoholu, liekov alebo od účasti priateľov, skôr než sa vydal k psychiatrovi. Akonáhle ich účinok pominie, a je to nevyhnutné, začne byť pacient psychiatriou oprávnene rozčarovaný.
Z hľadiska krátkodobej perspektívy je na všetkom zvrátenom, zločinnom či defenzívnom správaní niečo „realistického“ alebo „dobrého“, teda uspokojivého. Inak by sa tak ľudia nesprávali. Ale presnejšie je, že skutok môže byť označený za realistický, alebo nerealistický len vtedy, ak sú brané do úvahy jeho vzdialené aj bezprostredné dôsledky. Ak zlo, bolesť a utrpenie vznikajúce ako dôsledok daného činu presahujú bezprostredné uspokojenie týmto činom vyvolané, potom môžeme čin označiť za nerealistický; ak však uspokojenie prameniace z činu je vyššie ako bezprostredné úsilie alebo obete s ním spojené, môžeme čin označiť za realistický. Schopnosť s rozmyslom voliť medzi oboma typmi správania nazývame rozum.
Ak má byť terapia dôsledná a účinná, musí v každom prípade smerovať k tomu, aby človek bol zodpovednejší a realistickejší v tom zmysle, že bude ochotný zoči-voči bezprostrednému prospechu uprednostniť záujem dlhodobých, takmer celoživotných cieľov.
Niektorí ľudia nežijú dosť dlho na to, aby mohli žať plody svojej slušnosti a poctivosti, čo môžeme považovať za tragédiu. Ale s heslom „Jedzme, pime a radujme sa, veď zajtra umrieme“ je tá ťažkosť, že obvykle zajtra nezomrieme, ale zostaneme nažive a zberáme len negatívne dôsledky hlúpeho a krátkodobého potešenia. Notorický pijan nemusí byť príliš starý, aby dospel k názoru, že žil už dosť dlho. Nie je náhodou, že sa takí ľudia pokúšajú o samovraždu.
Terapeutickým problémom je otázka, ako primäť druhého človeka, aby opustil primitívne slasti a osvojil si dlhodobé, osvietené a múdre hľadanie radosti, uspokojenia a šťastie, ku ktorému vedie princíp reality. Zásadným aspektom terapie, rovnako ako všetkého vzdelania a socializácie, je ponúknuť nezrelej osobnosti kompenzáciu – náhradné uspokojenie namiesto toho, ktorého by sa mal vo vlastnom dlhodobom záujme vzdať. V bežnom procese socializácie detí plní túto funkciu rodičovská láska.
V terapii realitou má terapeut ponúkať analogický vzťah nezrelému pacientovi, ktorý tento vzťah zúfalo potrebuje, ale nevie ho nájsť. Kým sa nevytvorí vzťah medzi bezpodmienečne zodpovedným terapeutom a nezodpovedným pacientom, dovtedy terapia ani nezačala. Terapia má vytvoriť ľudský vzťah, v ktorom si pacient – možno prvýkrát v živote – uvedomuje, že o neho samotného má niekto taký záujem, že ho prijíma aj takého, aký je a dokonca mu pomáha naplniť jeho potreby v reálnom svete. Koncepcia zodpovednosti teda v žiadnom prípade nezdôrazňuje zlé ľudské stránky, ale hľadá tie dobré a stavia na nich.

Záver
Môžeme konštatovať, že mnohé psychické problémy ľudí sú následkom nedostatku ich ochoty robiť pokánie za svoje zlé správanie – nedostatkom ochoty pokarhať sa za zlé správanie a zjednať nápravu, v dôsledku čoho takí ľudia strácajú vedomie svojej hodnoty.
A túto stratu sa snažia vynahradiť takými vzorcami správania, ktoré sú pre nich v konečnom dôsledku sebapoškodzujúce. A poškodzujú aj iných ľudí - bránia im zdravo napĺňať ich potreby, teda sú aj nezodpovedné. Tak sa útek od zodpovednosti stáva zdrojom patológie pre utekajúceho aj jeho okolie.
Glasser zo svojej klinickej skúsenosti a v medicínskej rovine rekonštruoval potrebu spytovania svedomia i potrebu pokánia – potrebu pokarhať sa za zlé správanie a nahradiť ho dobrým. To je zdravý spôsob, ako nadobudnúť vedomie svojej hodnoty, nezávislej na „lajkovaní“ inými ľuďmi.
V rámci psychológie a psychiatrie už niektorí odborníci prišli na to, že niektoré jej teórie nepreukázali svoju diagnostickú alebo klinickú platnosť, a že lekári, ktorí sa nimi zaoberali, nevykazovali nijako výnimočnú mieru kladov a silných stránok, ku ktorých osvojeniu domnele pomáhali druhým ľuďom.

Táto odborná sebareflexia je silnou výzvou aj pre cirkevnú pastoráciu.
Akú praktickú platnosť preukazujú je diagnostické a terapeutické metódy?
Ktorí pastorační pracovníci pomáhajú skutočne, a ktorí iba domnele pomáhajú veriacim k osvojeniu si kladov a silných stránok evanjelia, hoci sami nijako výnimočnú mieru ich nadobudnutia nevykazujú?
A ako táto skutočnosť súvisí s úpadkom kresťanstva v Európe?

Hoci Glasser svoju psychoterapiu odvodil z klinickej praxe, v medicínskej rovine dochádza k obdobným princípom, ako evanjelium. Život nie len chápe ako „skúšku“, ale pomáha nezrelým – nezodpovedným – ľuďom na takúto skúšku nachádzať aj primerané odpovede.
Glasser hovorí, že v psychoterapii má bezpodmienečne zodpovedný terapeut nezrelému pacientovi ponúkať vzťah analogický rodičovskej láske (nerobme si však ilúzie, že všetci psychoterapeuti bezpodmienečne zodpovední skutočne sú...).
V Cirkvi však niektorí z tých, čo si nechajú hovoriť „otec“, namiesto otcovskej lásky ponúkajú iba komentáre a návody na správanie, ktoré bez Božej moci nefungujú a k zodpovednosti za výsledky svojej práce či skôr nedostatok jej ovocia sa nehlásia.
V tomto kontexte už Iz 3, 12 uvádza výrok Hospodina: „Dozorcami môjho ľudu sú deti a ženy nad ním panujú.“
Psychológia môže svoju prácu robiť dobre, predsa však má jej kompetencia svoje hranice - nevie sprostredkovať Božiu moc. Ak tá chýba, treba sa obrátiť na Cirkev, nie na psychoterapiu.

Glasser konštatuje, že kto sa snaží vyhýbať sa zodpovednosti za svoje životné voľby, toho dostihnú jeho psychické poruchy. Prípadne aj telesné…
Aj keby presvedčil celý svet, nepresvedčí svoje vnútro – ale o tom som už písal v blogu A predsa hrozno nie je kyslé! (Zdravie i chorobu ovplyvňujú i ľudské názory a myslenie!)
Tým svojimi slovami hovorí skoro to isté, ako Ježiš:
„Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho.“ (Lk 17, 33)

Teda - ochota stratiť domnelú skvelosť svojho ega vo vlastných očiach - priznaním si zlého správania, tj. pokáním - vyznaním a oľutovaním hriechu - môže človek nielen získať odpustenie, ale obnoviť si aj duševné zdravie!

----------------
[1] VIKTOR E. FRANKL: Teorie a terapie neuróz - Úvod do logoterapie a existenciální analýzy, Grada, 1999. ISBN 80-7169-779-6. Str. 97.

[2] William Glasser: Terapie realitou – O uspokojování potřeb a nalézání skutečného vztahu k realitě. Vyd. 1. Praha, Portál, 2001. 192 s. ISBN 80-7178-493-1. Pôvodné anglické vydanie: Reality Therapy, Harper & Row, Publishers, Inc. © William Glasser, Inc., 1975.

Informácie o Gabo Martinický

Obrázok používateľa Gabo Martinický

Krátke info o sebe (nepovinné)

Pokúšam sa odpovedať na výzvu Benedikta XVI. z posolstva na pôstne obdobie 2012:
Treba si pozorne všímať, hľadieť s uvedomením, uvedomovať si realitu, lebo v opravdivo zrelom spoločenstve je dôležité nielen telesné dobro blížneho, ale hlavne dobro duše s ohľadom na jeho spásu. Preto je duchovným milosrdenstvom i upozorňovať blížnych na spôsoby myslenia a konania, ktoré protirečia pravde a nesledujú cestu dobra, konštatuje Benedikt XVI.
Foto: dívam sa na svet cez pootvorené dvere pustovne sv. Mikuláša z Flüe.

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články