Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Zážitok premenenia

Možno sa vám niektorým, milí priatelia, dostala do rúk úspešná knižka amerického spisovateľa Scotta Pecka Nevyšliapanou cestou (The Road Less Travelled). Úplne prvá veta  tejto knižky znie: „Život je ťažký.“ A je to veľká pravda. Veď či to nie je presne toto, čo prežívame, ak k svojmu životu pristupujeme zodpovedne. Nie že by sme sa v takom prípade nemali smiať alebo oslavovať, odpočívať alebo sa hrať. Život nie je čosi hrozné, bezradostné alebo nezmyselné. No je to vec, kde jedna povinnosť nasleduje po druhej, a každá z nich si vyžaduje, aby sme vstali zo svojej pohodlnej stoličky a aby sme ju urobili. Či už ide o odpovedanie na poštu, zaplatenie faktúr, záujem o syna, ktorý sa dosť neučí v škole, alebo o dcéru, ktorá sa zasa učí až príliš, ale mimo školy, či je to nedostatok zákaziek v podnikaní, povinnosť napísať načas referát alebo pripraviť si príhovor a milión ďalších vecí, všetko toto si vyžaduje náš čas, našu energiu, záväzok a námahu. Slovo „ťažký“ znamená, že náš život neustále od nás čosi žiada a toto čosi nás stojí energiu.

Pýtal som sa teraz cez leto študenta tretieho ročníka strednej školy, či tento rok, ktorý je pred ním bude ľahší. On na to: „Zdá sa mi, že to bude drina.“ Keď som sa ho pýtal prečo, povedal mi, že idú dostať novú učiteľku matematiky a že tá má doktorát. A že ľudia tohto typu, ktorí majú doktorát, to neberú len tak naľahko. Jeho predtucha, a aj predtucha jeho spolužiakov bola, že to teda bude drina. Ako to tak hovoril, som však v ňom videl, ako mobilizuje svoje sily a ako sa pripravuje na výzvu. Teda namiesto toho, aby lamentoval alebo sa rozhodol s tým praštiť alebo sa s tým nejako menej namáhavo vyrovnať, on svoje sily a svoju angažovanosť posunul do nového, vyššieho stupňa. Dôsledkom hesla „Život je ťažký“ je zvyčajne motto „Život je skúška“.

Na skúšky a na nové výzvy je však nevyhnutná príprava, pretože smutným faktom je, že ak sa na nové výzvy nepripravujeme a na ne netrénujeme a to neustále,  určite ich keď prídu nezvládneme. Jednoducho, platí tu zákon ochabovania. Bez nepretržitého a vedomého úsilia sa naše vzťahy sa stanú rutinnými a naše reakcie predvídateľnými a to až tak, že sa nám to začne rozpadať. Bez neustáleho a chceného úsilia, naša podnikavosť, tvorivosť a sviežosť ochabne a v zámkovej dlažbe dvora nášho života začne rásť burina a náš dom sa nakoniec ocitne v rozvalinách a stane sa z neho miesto duchov. Ľudia by teda mali stále záhradníčiť. Áno, ľudský život je ťažký; no je tomu tak preto, lebo náš svet je nedokončený.

No môže to byť ešte horšie. Ľudský život sa stáva ešte ťažším, keď sa situácie s ktorými sa stretneme dostanú do interakcie s našimi mravnými zásadami. Mojím mravným princípom je napríklad byť súcitný a ja sa stretnem so situáciou, kde niekto trpí, mojou povinnosťou bude namiesto úteku alebo hľadania ospravedlnení tomu človeku pomôcť. Alebo mojím morálnym princípom je usilovať sa tam, kde som o pokoj. Keď potom narazím na situáciu, kde sú ľudia v konflikte alebo v ostrom nepriateľstve, budem sa musieť v tejto ich veci nejako angažovať, aj keď by mi bolo lepšie sa do nich nestarať. Alebo mojím morálnym princípom je čestnosť. Keď sa ja potom ocitnem v prostredí, kde ľudia podvádzajú, zatĺkajú a klamú, nebude ľahké v takomto prostredí kráčať po ceste pravdy, ak by som sa ja k tomu podľa svojich možností nahlas aspoň nevyjadril. To, aby do negatívnych situácií života vstúpil aj za našej pomoci súcit, pokoj a čestnosť, si bude od nás vyžadovať záujem, ochotu, námahu a určite aj kreativitu. Veru, čnosť je tvrdá práca.

Kresťanská duchovná tradícia však pozná spôsob, ako sa tvárou tvár takýmto ťažkostiam života – zvlášť keď sa jedná o ťažkosti mravného charakteru –, postaviť aby sme pri tom boli účinní. Táto tradícia však robí rozdiel medzi našou snahou pred osvietením a našou snahou po osvietení. Naša snaha pred osvietením je výsledkom našej ľudskej vôle. Je to obyčajná sila vôle, ktorá pochádza z nášho pevného odhodlania dosiahnuť to, čo považujeme za hodnotu. Snaha po osvietení je však iná. Osvietenie znamená, že sme sa už vedome napojili na Boží zdroj a že Bohu dovolíme, aby cez nás prúdila jeho sila. Preto naše úsilie po osvietení by sme mohli nazvať úsilím spojeným, úsilím, v ktorom je jasná spolupráca našej snahy a Božej milosti. Našu ľudskú vôľu tu tak ako loďku poháňa Boží vietor.

Ako je možné k tomuto prísť? Sami predsa k osvieteniu prísť nemôžeme, sami sa na prameň božej milosti nenapojíme. K tomu, aby sa tak stalo, je nevyhnutné, aby sme vystúpili – obrazne povedané – na horu. Ježišovi učeníci nechápu, prečo Ježiš tak neodbytne trvá na tom, že utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie patria k sebe. Oni na základe svojich životných skúseností nevidia medzi týmito tromi vecami žiaden súvis. Ježiš ich preto zoberie so sebou na horu, aby im tam ukázal, že táto jeho púť od utrpenia cez smrť až k zmŕtvychvstaniu má Boží pôvod. Keď tam tento Boží pôvod spoznajú a ho pochopia, vtedy „vstanú zo zeme bez strachu a začnú počúvať už len jeho“. Vietor im nebude fúkať už do tváre, ale zozadu do ich chrbta. Naučia sa byť otvorenými voči Božej vôli a schopnými prijať ťažkosť Ježišovej cesty. Peter má pravdu: videnie na hore je pre nich dobré. A podobné duchovné zážitky, milí priatelia, sú dobré aj pre nás.

Avšak čo presne je na nich to „dobré“, čo tieto zážitky robia? Duchovné zážitky sú pre nás zdrojom posily a odvahy byť vernými v kresťanskom zápase. Ak už život je ťažký, ako hovorí Peck, o to ťažšia bude cesta Ježišova, vedúca nás k duchovnej premene....

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články