A predsa hrozno nie je kyslé! (Zdravie i chorobu ovplyvňujú i ľudské názory a myslenie!)

Úvod – o pluralite v psychológii
Profesori – psychiatri Pogády a Guensberger [1] konštatujú, že existuje mnoho definícií osobnosti. Sami ponúkajú definíciu, ktorá charakterizuje osobnosť ako sumu všetkých psychických osobitností vytvárajúcich individualitu jednotlivca. Hoci nenájdeme dvoch rovnakých jedincov, predsa existuje typologická charakteristika ľudí, ktorých možno zaradiť v tomto smere do skupín. Ako najvýznamnejšia sa ukazuje práve stálosť základných čŕt a vlastností normálnej osoby.
Nestačí teda hovoriť o osobnosti ako o sume všetkých psychických procesov, lebo sú menlivé a nie je v nich nič konštantné. Aj v menlivosti javov sú totiž isté stránky stále. Práve ich poznanie je cieľom psychológie. Lenže tento cieľ sa ešte zďaleka nedosiahol ani v predpovediach, ako sa niekto bude správať, ani v poradenstve pre voľbu povolania. Zato na tomto poli sa už získali dôležité výsledky.
Stabilita je hlavný znak osobnosti, avšak aj stálosť je len relatívna, lebo hoci človek vytvára istý konkrétny obraz o sebe, ten nie je statický. Osobnosť sa samočinne aj vplyvom vonkajších podmienok mení. Nie rýchle, ale sústavne. Táto zmena je menej hlboká, ako sa kedysi myslelo, takže najvýznamnejší podiel na formovaní osobnosti majú vrodené faktory a rané detské zážitky, myslia si Pogády a Guensberger.
Osobnosť sa často zamieňa s charakterom, ale charakter pokladáme len za jednu výraznú zložku osobnosti, ktorá bez poznania jej ostatných stránok nie je celkom pochopiteľná. Poznanie charakteru sa najviac požaduje od psychológie. No hoci psychológia je schopná poskytnúť odpoveď o celku i čiastkových stránkach osobnosti, stáva sa, že napr. spisovatelia ako praktickí znalci ľudského života neraz lepšie vystihnú osobnosť ľudí ako psychológovia. Táto skutočnosť však neprekáža psychologickému úsiliu vybudovať systém, ktorý by umožnil zatriediť a charakterizovať úchylky osobnosti.
Teda osobnosť nie je súhrnom všetkých psychických javov. Len javy, ktoré sa v tom veľkom pohyblivom komplexe ukazujú ako konštantné, môžeme zaradiť do toho, čo chápeme ako osobnosť. K tomu musíme rátať aj nevedomé danosti. Chyba mnohých testov je v tom, že sa mimovedomé stránky nezachycujú a tak sa stáva, že sa človek pri rozličných skúškach ukazuje, ako sa vám vidí, a nie, aký skutočne je, uzatvárajú profesori.

Ako sa darilo vystihnúť osobnosť ľudí v psychológii uznávaným odborníkom?
Psychoanalytik Erich Fromm napísal: „Freud svoje objavy koncipoval v rámci určitého filozofického referenčného systému, a to mechanického materializmu bežného na počiatku 20. stor. väčšine prírodovedcov. Domnievam sa, že ak sa má Freudova myšlienka ďalej rozvíjať, bude nevyhnutné tento filozofický rámec vymeniť za rámec dialektického humanizmu.“[2] Fromm dodáva: „...najväčším Freudovým myšlienkovým objavom … stáli práve jeho filozofické premisy v ceste a keby sa bol od nich oslobodil a zamenil ich za nový referenčný systém, mohol dosiahnuť výsledky ešte väčšie a významnejšie“.
Z toho je zrejmé, že tie isté klinické pozorovania budú pozorovatelia vyhodnocovať rozlične podľa rôznych filozofických kontextov, pri reflektovaní toho istého klinického nálezu môžeme z neho vyťažiť rôzne poznanie v závislosti od prijatej filozofickej premisy (= predpoklad, východisková časť úsudku).
Samotný Fromm na inom mieste[3] tvrdí, že sám Carl G. Jung – všeobene uznávaný ako veľký odborník na sny – sa vo výklade vlastného sna mýlil, keď svoj sen vyložil tak, že mal symbolicky „zabiť hrdinu v sebe“ a tak vyjadriť svoju pokoru. Fromm interpretoval Jungov sen inak – rozpoznával v ňom Jungovu tzv. „nekrofilnú orientáciu“, ktorú mal jeho sen vyjadrovať. Podľa Fromma sen vyjadroval Jungovu nevedomú túžbu zabiť Freuda (s ktorým sa Jung názorovo rozišiel).
Ten istý sen vykladali dvaja uznávaní experti – a aké rozdielne boli ich výklady!
Psychoanalytik Fromm bol veľkým fanúšikom Freuda i Marxa a vo svojich knihách sa snažil o syntézu ich učenia. Na Marxa sa odvolával ako na autoritu a veľkého humanistu. Fromm však v Marxovi „nekrofilnú orientáciu“ nerozpoznal, hoci Marxov životopis obsahuje dosť údajov, z ktorých by to mohlo byť zrejmé…
Marx[4] bol manipulátor, somrák, alkoholik a schizoidný sociopat – kriminálnik, terorista a rasistický šovinista, ktorý Slovanov považoval za etnický hnoj. Marx bol i šéf organizovaného zločinu vo viacerých mestách Európy a satanista. V medzinárodnom rozsahu organizoval kriminalitu. Podnecoval pouličné násilie i krádež zbraní, ale páchateľov, ktorých sám na to naviedol, vzápätí vydieral, že ich udá polícii. Tých kumpánov, ktorí mu zaplatili výkupné však udával tiež… Tlačiarenských robotníkov presvedčil, že prácu strácajú kvôli tlačiarenským strojom a navádzal ich, aby preto tie stroje zničili bombou. A keď robotníkmi nastražená bomba stroje zničila, Marx prevzal od anglických výrobcov tlačiarenských strojov províziu za zabezpečenie odbytu. V novinách Neue Rheinische zeitung hlásal terorizmus, vyzýval k prepadnutiu banky; ním podnietené podsvetie sa pokúsilo vylúpiť zbrojnicu (armáda im zbrane zasa odobrala). Filozofoval o zamestnaneckej práci, hoci sám nikdy zamestnancom nebol. Iba somroval peniaze od Engelsa a iných naivných darcov. Kritizoval buržoáziu, ale sám si ako buržuj vydržiaval slúžku Helen Demuthovú a využíval ju i na sex. Keď slúžke urobil dieťa, zmanipuloval Engelsa, aby sa pred Marxovou manželkou Jenny tváril, že dieťa je Engelsove. Marxove dcéry Eleonor i Laura aj Laurin manžel Paul Lafargue spáchali samovraždu…
I fašista Benito Mussolini, ktorý tiež bol marxista, spoznal a povedal, že Marx je „skvelý učiteľ triedneho násilia“.[5]
A psychoanalytik Fromm tieto skutočnosti nevyhodnotil a v tomto Marxovi nachádzal autoritu humanizmu?!

Freud za kľúčovú tému analýzy seba samého považoval svoj vzťah k rovnako starému synovcovi. Vysvetľoval skrze neho i svoj vzťah k niektorým priateľom a žiakom – potrebou blízkeho priateľa si získať, ale zároveň ho rýchlo zapudiť.
Podľa O. Mannoniho Freud[6] v knihe Psychopatológia všedného života analyzuje svoju vlastnú poverčivosť, ku ktorej mal sklony v mladosti.
David Bakan[7] dokonca tvrdí, že Freud psychoanalýzu vyvinul na základe štúdia židovskej okultnej náuky – kabaly; dokumentuje tézu, že Freud prinajmenej obrazne uzavrel „zmluvu s diablom“ a psychoanalýza bola jej dôsledkom. Freud sám seba videl ako nového Mojžiša – sekulárneho mesiáša, ktorý prináša zákon opačný ako Mojžiš.
Roku 1873 Freuda vzrušilo, že amatérsky archeológ Heinrich Schliemann objavil a vykopal staroveké mesto, o ktorom veril, že je to Trója. Nález sa mu podaril vďaka viere v Homérov básnický opis miesta bojov o Tróju.
Archeologické vykopávky ovplyvnili ako metafora i Freudov koncept podvedomia a predstavu o spôsobe, ako do neho treba prenikať, čo kombinoval s poznaním hypnózy. Čítal grécku mytológiu, z nej čerpal metafory pre interpretáciu svojich psychologických postrehov; uznával aj Darwina. Podľa Élisabeth Roudinescovej bol vždy základným skrytým modelom Freudovho diela darwinizmus. Marxizmus však Freud považoval za rovnaký zdroj ilúzií ako náboženstvo a jeho psychologické predpoklady nazval neudržateľnou ilúziou, lebo socialisti chybne posudzujú ľudskú povahu.
Náboženstvo Freud označil ako neurózu. Svojej manželke Freud celý život bránil praktizovať židovskú vieru. Roku 1923 v spise Ja a Ono rozvinul materialistický, tzv. štrukturálny model psychiky (ego, superego a id), ktorý sa stal jeho spoločensky najvplyvnejším konceptom a vtedy u neho aj vypukla rakovina hornej čeľuste. Od tej doby sa zaujímal už len o kultúrno-psychologické teórie, v ktorých interpretoval náboženstvo ako ilúziu. Dlho odmietal bolesť tlmiace lieky, aby mu netlmili myslenie. Keď už boli bolesti neúnosné, požiadal Freud lekára Maxa Schura o eutanáziu morfínom. Podľa Schura sa tak rozhodol po prečítaní Balzacovho románu Šagrénová koža.
Čím človek hreší, tým aj trestaný býva (príslovie)
Freud – autor konceptu podvedomia z liečby hysteričiek vedel, že

psychika môže ovplyvniť i telesné funkcie
Uvažujme, ako by vyzeral Freudov život, dielo i celé Freudom ovplyvnené 20. storočie, keby si Freud uvedomil, že rakovina čeľuste môže byť somatickým protestom jeho podvedomia – jeho organizmu - proti psychoanalýze. Jeho rakovina – a práve čeľuste, tj. úst, ktorými človek komunikuje (!!!) - sa akiste práve v tom čase nevyvinula náhodou.
Freud bol fajčiar – to by mohla byť chemická príčina rakoviny. Tá by však mohla napadnúť aj pľúca či priedušky... Prečo teda rakovina napadla práve ústa?
Kancerogén funguje v nejakej interakcii s organizmom, najmä s imunitným systémom… Načasovanie ukazuje rakovinu ako somatický protest jeho podvedomia, ktoré riadilo imunitný systém. Ten vyšiel v ústrety následkom fajčenia[11] práve vtedy, keď Freud publikoval svoju teóriu štrukturálneho modelu psychiky!
Čo by sa stalo, keby Freud objavil, že tento symptóm je posolstvom jeho podvedomia, ktoré mu symbolickou rečou tela oznamuje, že jeho reči idú proti ľudskej prirodzenosti? Keby napríklad prišiel na to, že ku jeho náboženstvo kritizujúcej knihe Budúcnosť jednej ilúzie ho inšpirovala jeho vlastná projekcia a racionalizácia – egoobrana[8] jeho vlastnej psychoanalytickej ilúzie o vláde pudu nad kultúrou,[9] ktorú označil iba za „sublimáciu“ pudu. Ilúzie o vláde fylogeneticky nižšieho pudu nad fylogeneticky vyššími dimenziami bytia, ktorej šírením si získaval stúpencov, aby sa ich priazňou uistil o svojej „pravde“. A keď s ním stúpenci (ktorým na znak príslušnosti k jeho teórii rozdával prstene) neskôr nesúhlasili, zapudil ich...
Jeden z prvých Freudových žiakov Max Graf konštatoval, že atmosféra vzniku psychoanalýzy skutočne pripomínala „založenie nového náboženstva“. „V priebehu niekoľkých rokov som prežil všetky etapy dejín cirkvi“, povedal Graf a mienil tým najmä exkomunikácie z Freudovho najužšieho kruhu.
A pritom sa Freud oháňal vedou.[10] Avšak vychádza toto správanie z vedy?!

Bol to výraz toho istého motívu, ktorý viedol jeho vzťah k priateľom a žiakom. Autor teórie o podvedomí hlásaním svojej teórie podvedome hľadal blízky vzťah a uznanie, hľadal naplnenie potrieb toho duchovného života, ktorého reálnosť súčasne vedome popieral. Materialistickým preinterpretovaním náboženstva a verejným kodifikovaním svojho štrukturálneho modelu duše zapudil fylogeneticky vyššie dimenzie svojho bytia, zapudil nádej jednej časti svojej osobnosti na naplnenie svojich duchovných potrieb rovnako, ako iné blízke vzťahy.
Práve na toto jeho organizmus reagoval vypuknutím rakoviny – príznačne práve vtedy, keď svoju racionalizáciu odporu voči existenciálnej dimenzii života kanonizoval publikovaním materialistického konceptu duše. Psychoanalytická teória sa ukázala byť patogénnou interpretáciou reality už u svojho autora, ale on obranu svojej psychoanalytickej mytológie udržal i za cenu vlastného života.
Teda čo by sa stalo, keby Freud včas rozpoznal posolstvo vlastného organizmu a zmenil svoje názory a správanie?
Je možné, že by sa uzdravil a nemusel by predčasne zomrieť.

Pýcha predchádza pád (príslovie)
Keby Freud popri gréckej mytológii čítal Ezopovu bájku o líške (ktorá sama seba presvedčila, že hrozno je kyslé, lebo naň nedočiahla) a porozumel bájke tak, že hrozno (= duchovný život, ktorý manželke zakazoval, čím zrejme narúšal aj svoj prvý blízky vzťah s ňou) robí „kyslým“ jeho existenciálna deprivácia a strach, z ktorého vyviera potreba blízke vzťahy vyhľadávať a súčasne zapudiť, možno by ho tento blízky vzťah lásky s manželkou a účasť na jej viere zachránili pred rakovinou.[11]
Existenciálna opora môže doslova udržať imunitný systém v dobrej kondícii a zachrániť človeku život, alebo strata tejto opory môže život ukončiť.[12] Prakticky to overil Freudov žiak - psychiater Viktor Frankl ako väzeň koncentračného tábora, ktorý sa s Freudom názorovo rozišiel a venoval veľa úsilia o nápravu toho, čo psychoanalýza postavila na hlavu.[13]
Bol Freudov organizmus „múdrejší“ ako sám Freud? „Vedel“ Freudov organizmus[14] to, čo o pár rokov či desaťročí písali jeho žiaci, ktorí sa s ním po praktických skúsenostiach s psychoanalýzou všetci názorovo rozišli? (Asi väčšina zakladateľov nových psychoterapeutických škôl začala s psychoanalýzou a skončila s ňou po skúsenosti, že Freudova teória sa s klinickou praxou rozchádza.[10] Tým zdôvodnili štart novej teórie.)
Prečo Fromm nediagnostikoval „nekrofilnú orientáciu“ u Freuda, ktorý sa rozhodol pre eutanáziu?
Hľa, odborníci!
Psychoanalytickou terminológiou by sa dalo povedať, že Freud prekonával svoju vlastnú „obranu“ zástupne na svojich pacientoch a svoje potláčané problémy premietal do iných, aby ich kritizoval za to, čo nezvládal on sám u seba. I vzťah k sebe samému a so sebou samým Freud súčasne hľadal a zapudil.

Psychoanalytik Fromm zasa nebol schopný analyzovať Marxa a Freuda, lebo im delegoval svoje „superego“. Oni boli jeho referenčným systémom, preto ich samotných už nemal čím pomeriavať. Samozrejme, toto vysvetlenie nevysvetľuje „celého Fromma“.
Rozlišovanie klinického a filozofického aspektu „psychologických právd“ - a priznanie vlastného filozofického prístupu, ktorému sú ich tvrdenia poplatné - neraz aj autorom súčasnej odbornej literatúry chýba. Dá sa v tom vidieť snahu o stručnosť, ale aj symptóm.
Aký? Čoho?
To záleží na filozofickom prístupe i teoretickom kontexte tej-ktorej z asi štyristo psychoterapeutických škôl. Vzhľadom na to, že ich autori a stúpenci sa neraz v hodnotení toho istého klinického javu a odporúčaní terapeutického postupu rozchádzajú, ba aj si protirečia, nebudem sa trápiť nad tým, že ani tento text nie je v súlade s „mainstreamom“. Nekladiem si za prioritu byť s ním konformný za každú cenu - najmä nie tam, kde aj odborníci preberajú Freudove názory bez overovania.[10] Pretože sa nedá byť v súlade so skupinou expertov, ktorí nie sú v súlade ani sami so sebou.
Ešte aj v súčasnosti sa nájdu odborníci, ktorí vo svojich publikáciách citujú Freudove teórie, akoby Freud bol autoritou a dobrým učiteľom umenia žiť.
Očakávať, že umeniu žiť nás naučí človek, ktorý si sám zvolil eutanáziu mi pripadá absurdné... Isteže to neznamená pohŕdať Freudom a jeho osobnou tragédiou. Znamená to však oprávnené pochybnosti o jeho názoroch a teóriách - najmä tých, ktoré odmietli alebo revidovali aj samotní Freudovi žiaci.
Profesorka psychológie Sophie Freudová o svojom starom otcovi Sigmundovi Freudovi povedala: „Z môjho pohľadu boli Adolf Hitler a môj starý otec falošnými prorokmi 20. storočia.“[15]

Preto dostáva prednosť snaha o súlad s pozorovanými javmi, s realitou.
Oni – názorovo sa rozchádzajúci odborníci si to isté – že sú v súlade s realitou – mysleli tiež.
A predsa sa v názoroch rozchádzajú. Čím to potom je, že sa napriek tomu vzájomne uznávajú ako experti?

„Snad každý, kto rozvine vlastní systém psychoterapie, nakonec píše svůj vlastní chorobopis“ Viktor E. Frankl [16] (Téme sa budem podrobnejšie venovať v niektorom z nasledujúcich blogov .)

Záver
Dá sa povedať, že organizmus sa v tomto prípade ukázal byť „múdrejší“, ako Freudova ideológia, lebo v sebe nosí zakódované informácie a biologický podklad vzorcov správania, ktoré umožnili prežitie a fungovanie predošlých generácií a ktoré sú etologicky vyladené na prirodzené fungovanie druhu Homo Sapiens Sapiens.
Ideológie, ktoré človek vymyslí, však s touto prirodzenou výbavou nemusia byť v súlade. A hoci človek si dokáže vymyslieť argumety, ktorými o ich správnosti presvedčí seba aj svojich fanúšikov, ľudská prirodzenosť sa tomuto presviedčaniu môže vzoprieť. To sa môže prejaviť aj ako choroba-posolstvo.
Freudovská psychoanalýza ohúrila mnoho ľudí - i odborníkov. Rozšírila do spoločenského povedomia mnoho myšlienok a spôsobov správania, ktoré - hoci sú mimo ríšu vedy, ako konštatoval Eysenck[10] - boli akceptované bez overenia a sú dodnes opakované prostredníctvom indoktrinácie - bez toho, aby si ľudia uvedomili ich pôvod a možnosť vlastného poškodenia. Dnešní ľudia však už ani netušia, že boli indoktrinovaní Freudovými názormi, ktoré im môžu spôsobiť ujmu na zdraví. Dnešné zdravotníctvo však tieto aspekty chorobnosti vyhodnocuje nanajvýš zriedkavo.

Príslovie k tomu a k ľudským pochybeniam hovorí, že Boh odpúšťa vždy, človek niekedy a príroda nikdy. Freud - Žid mohol poznať aspoň slová Biblie, knihy Múdrosti 1, 6. 11, ktoré metaforicky vravia vlastne o tom istom: „Veď múdrosť je ľudomilný duch, rúhača však nenechá pre jeho pery bez trestu, pretože je svedkom jeho myšlienok, naozajstným pozorovateľom jeho srdca a je poslucháčom jeho jazyka. …lebo ani tajná reč neuniká trestu: ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu.“
Niekedy môžu zabíjať aj telo.
Biblická kniha Príslovia 23, 7: „Ako myslíš srdcom, taký si“.
Kol 2, 8 „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi!“
-----------------------------
Poznámky a literatúra
[1] Prof. MUDr. Pogády Jozef, DrSc., Prof. MUDr. Guensberger Ernest, DrSc.: Základy psychopatológie, Osveta Martin 1987, s. 154-155.

[2] Dialektickým humanizmom Fromm nazýval svoju snahu o syntézu názorov Freuda a Marxa. Medzi „najväčšie Freudove objavy“ Fromm zaradil i tzv. pud smrti, o ktorom Pogády a Guensberger (na s. 103 citovanej knihy) vravia, že je to iba špekulácia.
Fromm Erich: The Heart of Man, Harper and Row Publishers, New York 1964; česky: Lidské srdce, nakladatelství Josefa Šimona, SIMON AND SIMON PUBLISHERS, Prague 1996; s. 9.

[3] Fromm Erich: Lidské srdce, s. 44.

[4] Calvez Jean-Yves: Karl Marx. Darstelliung und Kritik seines Denkens, Olten 1964.
De Marco Donald; Wiker Benjamin: Architekti kultury smrti, Res Claritatis, 2011; ISBN 978-80-904143-1-0; s. 95-104.
Hanisch Ernst: Der kranke Mann an der Donau. Marx und Engels über Österreich, Wien 1978.
Künzli Arnold: Karl Marx. Eine Psychographie, Wien 1966.
Liebknecht Wilhelm: Karl Marx zum Gedächtnis, Nürnberg 1896.
Marx Karel, – Engels Bedřich: Sebrané spisy, Korespondence, Praha SNPL.
Talmon Jacob L.: Politischer Messianismus. Die romantische Phase, Köln 1963.
Tucker Robert C.: Karl Marx. Die Entwicklung seines Denkens von der Philosophie zur Mythos. München 1963.
Wurmbrand Richard: Was Karl Marx a Satanist? Diane Books, USA, 1979.
Wurmbrand Richard: Marx & Satan, Living Sacrifice Book Co. 1986, ISBN 0891073795

[5] Johnson Paul: Dějiny 20. století, Nakladatelství Rozmluvy Alexandra Tomského, Praha 1991.

[6] Wikipedia, heslo Sigmund Freud.
De Marco Donald, Wiker Benjamin: Architekti kultury smrti, Res Claritatis, 2011; ISBN 978-80-904143-1-0; s. 163-174.

[7] Bakan, David: Sigmund Freud and the Jewish Mystical Tradition. Princeton, NJ: D. Van Nostrand, 1958.

[8] PhDr. Peterková Michaela: Ego-obranné mechanismy.

[9] Frankl Viktor E.: Hľadanie zmyslu života, Napriek všetkému povedať životu áno, Eastone Books, Bratislava 2011; s. 130: „Sigmund Freud raz povedal: „Dajme tomu, že by sme nechali množstvo tých najrôznorodejších ľudí hladovať. Keď ich hlad dosiahne určitú mieru, všetky individuálne rozdiely medzi nimi sa rozplynú a namiesto toho sa u nich objaví jednotný výraz neukojenej potreby.“ Vďaka Bohu, že bol Sigmund Freud ušetrený pohľadu na koncentračný tábor zvnútra. Objekt jeho záujmu spočíval na luxusnom gauči viktoriánskeho štýlu, nie na špine Osvienčimu. Tam sa „individuálne rozdiely“ nerozplynuli, práve naopak, ľudia sa od seba odlíšili ešte viac, odhalili svoje osobnosti – aj svine, aj svätci. A dnes už nemusíte váhať, či použijete slovo „svätec“: stačí pomyslieť na duchovného otca Maximiliána Kolbeho, ktorého vyhladovali na smrť a nakoniec zavraždili injekciou s kyselinou karbolovou a ktorý bol v roku 1983 vyhlásený za svätého.“

[10] Frankl Viktor E.: Vůle ke smyslu, Vybrane přednašky o logoterapii; Cesta, Brno, 1994, s. 122: „Jeden z proponentů behavioralní terapie, H. J. Eysenck, stěžoval si již v roce 1960, že neexistuje „experimentálně ani klinicky žádný důkaz pro různé teorie psychoanalýzy“. Freudovské teorie jsou mimo říši vědy. Fakt, že je možno dosáhnout tak zvané symptomatické léčby, která má trvalé výsledky a neprodukuje alternativní symptomy, odporuje silně freudovským hypotézám. (Behaviour Therapy and the Neuroses, New York 1960) Především se Eysenck obrací proti názoru, že by se po takzvané symptomatické léčbě musely dříve nebo později objevit jiné symptomy, neboť neuróza sama nebyla ještě vyléčena. Tato freudovská domněnka je přesně tím – domněnkou; nema žádný empirický nebo racionální základ. Pojem byl nejdřív akceptován bez ověření a byl opakován prostřednictvím indoktrinace.“ Teda oprávnene môžeme konštatovať, že Freudova psychoanalýza a jej teórie nie sú vedou, ale ideológiou.

[11] Baštecký Jaroslav, Šavlík Jiří, Šimek Jiří: Psychosomatická medicína, Grada Avicenum Praha 1993, ISBN 80-7169-031-7; „Ke vzniku rakoviny jsou potřeba nejméně dva komplexní příčinné faktory – kancerogen a selhání imunity.“ – s. 61. „...většina autorů popisuje shodně základní charakteristiky chování tzv. nádorové osobnosti: potlačení nebo popření deprese, zlosti a hostility, hyperadaptovanost, neprosazující se chování, pasivita, spolupráce, harmonizující chování. ... I rodinná dynamika budoucích nemocných nádory má své specifické charakteristiky (mj. takové rodiny připomínají „velkou chladnou místnost“) ... osobnostní profil nemocných s rychleji rostoucími nádory byl charakterizován vysokým stupněm obran, tendencí zachovat konformitu při hlubokých vnitřních konfliktech, úzkostí a depresí neodstraňovanými běžnými nebo neurotickými mechanismy, nedostatkem schopnosti snižovat úzkost normální korektivní akcí. ... Z výsledku prospektivní heidelbergské studie (1983) vyplynulo mj., že klíčovým momentem kancerogeneze je syndrom beznaděje-bezpomoci... - s. 317-318.
Sformulovanie materialistickej teórie o duši bolo skôr racionalizáciou deprivácie, ktorá „definitívne zabetónovala“ zmarenie nádeje na naplnenie do podvedomia zatlačených existenciálnych potrieb – zakonzervovala potlačenú depresiu z neriešiteľnosti hlbokého vnútorného konfliktu snahy blízke vzťahy vyhľadávať (aby tlmili existenciálnu úzkosť) a zapudiť, čo vyvolalo syndróm beznádeje-bezpomoci.
Psychiater M. Scott Peck: Dále nevyšlapanou cestou; Nekonečná pouť duchovního růstu; Votobia, 1994, ISBN 80-85885-12-3; s. 46: „Po staletí doktoři věděli, že se případy, které známe jako spontánní remise rakoviny, vyskytují jen velmi zřídka. Jistě jste již slyšeli o případech, kdy doktoři někoho operují a říkají: „Otevřeli jsme ho a on byl skrz naskrz prolezlý rakovinou a nedalo se vůbec nic dělat. Rakovina se nedá odoperovat. Můžete ho jedině zase zašít. Zbývá mu nanejvýš šest měsíců života.“ Ale potom o pět, deset let později, je ten člověk stále naživu – bez jakékoli stopy po rakovině. Možná si myslíte, že takové vzácné případy musely lékaře přitahovat a fascinovat, a že je určitě důkladně prostudovali a prozkoumali. Ale to oni neudělali. Po léta doktoři trvali na tom, že takové věci jsou nemožné, a teprve během posledních patnácti let se začalo s těmito studiemi. Je ještě příliš brzy na nějaká statistická zhodnocení, ale existují již jisté známky toho, že jedním ze společných rysů všech těch vzácných případů je tendence části pacientů učinit velmi vážné změny ve svých životech. Když jim jednou doktor sdělí, že před sebou mají už jen jeden rok života, zdá se, že si řeknou: „Ať se propadnu, jestli chci poslední dny svého života strávit prací pro IBM. Chci pospravit nábytek. To jsem vždy chtěl udělat.“ Nebo: „Pokud mi zbývá jenom jeden rok života, ať se propadnu, jestli ho chci strávit s tímhletím pedantským starým páprdou.“ A tak poté, co tito lidé učiní taková rozhodnutí a takové změny ve svých životech, jejich rakovina zmizí.“
„Nábytok“ je štruktúrou, pomocou ktorej si človek usporiadava to, na čom mu záleží a čo potrebuje vo svojej domácnosti.
„Práca pre IBM“ je aktivitou mimo domova.
Rozhodnutie dať prednosť „oprave nábytku“ vyjadruje vôľu nanovo si usporiadať vzťahy navonok - so svetom a spoločnosťou i od vnútra svojho života – opraviť štruktúru svojho rebríčka hodnôt.
Tým pedantským starým páprdom bola vo Freudovom prípade tá časť jeho osobnosti, ktorá zakaždým zapudila priateľov a blízke vzťahy a ktorá potláčala i religiozitu jeho manželky. Freud sa však s touto časťou svojej osobnosti nechcel rozísť, ba získaval jej verejné uznanie. To sa mohlo ocitnúť v rozpore s ľudskou prirodzenosťou – sociobiologicky zakódovanými etologickými vzorcami druhu Homo Sapiens Sapiens, na čo jeho organizmus zareagoval rakovinou, ktorá narušovanie týchto vzorcov v sociálnej interakcii eliminovala.

[12] V. E. Frankl: ...A přesto říci životu ano; Psycholog prožívá koncentrační tábor. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996; s. 72-73: Frankl ako väzeň koncentráku sám zažil dramatickú názornú ukážku úzkeho prepojenia medzi stratou viery v budúcnosť a nebezpečnej rezignácie. F., starší správca bloku sa mu zveril so zvláštnym snom z februára 1945: akýsi hlas mu povedal, aby si niečo želal, že mu otázky zodpovie. F. chcel vedieť, kedy sa vojna skončí pre neho, kedy ich oslobodia. Hlas odpovedal, že 30. marca. Ako sa deň blížil, dostali správy, že koniec vojny je nepravdepodobný. Náhle 29. 3. ochorel, 30. 3., v deň, kedy sa jeho utrpenie malo skončiť, dostal vysoké teploty a začal blúzniť, stratil vedomie a 31. marca zomrel, podľa vonkajších príznakov na týfus.
„Kdo z nás ví, jaké vnitřní souvislosti existují mezi myslí člověka a odolností jeho organismu, mezi odvahou a nadějí (resp. beznadějí) a imunitou organismu, ten také pochopí, jak smrtelně může působit pád do beznaděje a sklíčenosti: můj kamarád F. posléze umřel na to, že jeho těžké zklamání nad tím, že nedošlo k přesně očekávanému osvobození, náhle snížilo obranyschopnost jeho organismu proti latentní tyfové infekci.“ uzatvára Frankl.

[13] Frankl Viktor E.: Teorie a terapie neuróz, Úvod do logoterapie a existenciální analýzy; Vyd. Grada Publishing, spol. s r. o. U Průhonu 22, Praha 7, ISBN 80-7169-779-6; s. 100: „Pocit existenciální prázdnoty, bezobsažnosti a prázdnoty existence jsme nazvali existenciální frustrací, nenaplněností vůle ke smyslu. Tuto »vůli ke smyslu« jsme postavili proti »vůli k moci«, jež vystupuje do popředí – nikoli zcela neprávem – v Adlerově »individuální psychologii« v podobě úsilí o sebeuplatnění. »Vůli ke smyslu« jsme postavili i proti dalšímu motivu, totiž proti »vůli ke slasti«, o jejíž nadvládě v podobě »principu slasti« je tolik přesvědčena Freudova psychoanalýza. A také pozorujeme, jak právě tehdy a tam, kde vůle ke smyslu zůstává nenaplněna, slouží vůle ke slasti k tomu, aby existenciální nenaplněnost člověka alespoň na úrovni vědomí utlumila. Jinak řečeno, vůle ke slasti vystupuje do popředí tehdy, když člověk se svou vůlí ke smyslu vychází naprázdno. Pouze v existenciálním vakuu bují sexuální libido. Zklamání člověka v boji o smysl existence, jeho existenciální zklamání bývá zástupně kompenzováno sexuálním otupováním. Existenciální prázdnota se může zjevně projevit nebo může zůstat skryta.“

[14] Dr. Schulze Richard: Common Sense Health and Healing: 20 Simple, Easy and Powerful Steps to Create a New Healthy Life; Publisher: Natural Healing Publications, 2002. Autor tu píše, že mozog pri svojej činnosti produkuje neuropeptidy, ktoré komunikujú s imunitným systémom. Membrány lymfocytov majú špeciálne receptory na ich zachytávanie, teda imunitný systém monitoruje myslenie a prežívanie. Odpoveď týchto buniek na patogény sa mení v závislosti na zosilnení, zoslabení alebo úplnom vynechaní funkcie, ktorú neuropeptidy spôsobujú. Celý organizmus je nejako nastavený na optimálne fungovanie. Pokiaľ mozog dlhodobo produkuje niečo, čo je v nesúlade s konštrukciou ostatných systémov organizmu, vyladených na interakciu s prostredím, musí sa to niekde na zdraví prejaviť, konštatuje autor.
Dodávam, že tým sa dá povedať, že organizmus je „múdrejší“, ako ideológie, lebo v sebe nosí zakódované informácie a biologický podklad vzorcov správania, ktoré umožnili prežitie a fungovanie predošlých generácií a ktoré sú etologicky vyladené na prirodzené fungovanie druhu Homo Sapiens Sapiens. Ideológie, ktoré človek vymyslí, však s touto prirodzenou výbavou nemusia byť v súlade.

[15] Denník Pravda; sobota 22. 11. 2003, s. 8.

[16] Frankl Viktor E.: Co v mých knihách není, Cesta, Brno 1997, s. 107.

Informácie o Gabo Martinický

Obrázok používateľa Gabo Martinický

Krátke info o sebe (nepovinné)

Pokúšam sa odpovedať na výzvu Benedikta XVI. z posolstva na pôstne obdobie 2012:
Treba si pozorne všímať, hľadieť s uvedomením, uvedomovať si realitu, lebo v opravdivo zrelom spoločenstve je dôležité nielen telesné dobro blížneho, ale hlavne dobro duše s ohľadom na jeho spásu. Preto je duchovným milosrdenstvom i upozorňovať blížnych na spôsoby myslenia a konania, ktoré protirečia pravde a nesledujú cestu dobra, konštatuje Benedikt XVI.
Foto: dívam sa na svet cez pootvorené dvere pustovne sv. Mikuláša z Flüe.

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články