Mali by sme odpustiť Bohu?


V dnešnej dobe už vlastne ani nie je malomyseľnosť nijak výnimočná – zdá sa, že depresie alebo tzv. depky neobchádzajú asi nikoho. Možno by som mohol povedať, že každý máme s malomyseľnosťou skúsenosť. Vezmime si však trošku extrémnejší príklad malomyseľnosti, ktorá prerastá priam do zúfalstva a nedôvery voči životu,voči svetu a voči Bohu. Ľudský „pud k smrti“, tanathos, akoby sa prebudil a ovládol myslenie jedinca a človeku sa zachce zomrieť. Alebo ešte lepšie – neexistovať. Čo si však počať s naším životom, ak sme veriaci? Ak sme uverili v Pána Ježiša, uverili sme vo vlastnú nesmrteľnú dušu, a teda ak sme už raz boli stvorení, sme stvorení pre existenciu navždy. Po telesnej smrti príde Božie kráľovstvo alebo zatratenie. Celú večnosť. „Ale ja chcem nežiť, ja chcem neexistovať!“ vraví jeden. Druhý vraví: „To nie je fér – prečo si nemôžem odpykať tresty v pekle a potom by Boh moju dušu jednoducho zničil? Anihiloval?

A tu sa vynára otázka pocitu akejsi nespravodlivosti zo strany Stvoriteľa. „Ja som sa nepýtal na svet, ja chcem anihiláciu svojej existencie!“ vraví malomyseľný. Mali by sme Bohu fakt, že nás stvoril a že nás stvoril akurát do takéhoto sveta plného utrpenia, odpustiť?

Mali by sme odpustiť Bohu?
-

Z teologického hľadiska je zrejme odpúšťanie Bohu absurdnou témou. Napriek tomu trápi mnohé duše, ktoré trpia malomyseľnosťou a chceli by byť anihilovaní, ba v kontexte svojej depresie nikdy nestvorení. Otázka odpustenia Stvoriteľovi za stvorenie sa tak stáva relevantnou témou aspoň pre týchto ľudí.

Môže Boh stvoriť človeka takpovediac neoprávnene a ignorujúc, že ten človek sa na svet nepýta?
-
SVET AKO OTROCTVO SKAZY

Stvorenie bolo podrobené márnosti (...) a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz.“ (Porov. Rim 8, 20-21) Sv. Pavol tam priamo dokonca hovorí o otroctve skazy, ktoré je dôsledkom hriechu človeka. Súlad so stvorením zostal porušený; viditeľné stvorenie sa človeku odcudzilo a stalo sa mu nepriateľským. (Porov. KKC 400). Život je v dôsledku hriechu anjelov a hriechu ľudí tu na zemi trýznením a zbedačovaním, víťazstvom telesných žiadostí nad duchovnými schopnosťami duše. Do sveta vstupuje iracionalita, neresti, bolesť, trápenie a smrť. Človek sa vracia do prachu zeme, z ktorej je utvorený (porov. Rim 5, 12) a okusuje smrť. Otroctvo skazy je priam dokonalé – Satan seje všade väčšie či menšie semienka buriny, kúkoľa a tŕnia, živí ich svojou priam smrtonosnou vodou a privádza tak mnohých do záhuby. „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov“ (Mt 16, 10) – sme tu na svete ako vo vyhnanstve, dusí nás satanova burina a tŕnie, spôsobuje nám neuveriteľnú škodu a bolesť, vlci si nás podávajú, zosmiešňujú nás alebo nás zo zábavy trhajú na malé kúsky. Trhajú našu dušu a my len upadáme do smútku, malomyseľnosti a znechutenia.

Otázkou teda nie je, prečo nás Boh stvoril akurát do takéhoto sveta, pretože takýto svet Boh neplánoval a nechcel. Toto tu, kde sme teraz, to je jedno veľké otroctvo skazy, smrtonosnej skazy a ustavičnej vojny medzi vlkmi a ovcami, medzi Cirkvou a sekulárno-ateistickými rýpačmi, a taktiež, aj nespomenúc Cirkev, medzi dobrom a zlom vo všeobecnosti. Toto nie je Božia vôľa. Je to dôsledok slobodnej vôle anjelov a ľudí.
-
To by sme možno aj chápali. Ale čo s výčitkou: „Ja chápem, že za zlo a utrpenie vo svete Boh priamo nemôže, ale to nerieši moju požiadavku, aby ma do takéhoto sveta nestvoril, alebo aby anihiloval moju dušu po telesnej smrti!
-

ANIHILÁCIA NESMRTEĽNEJ DUŠE

Je možné vzniesť voči Bohu takúto požiadavku? Čo to znamená – znivočiť dušu, ktorú Boh stvoril ako nesmrteľnú?

Priznám sa, skúmal som Katechizmus katolíckej Cirkvi a hľadal v ňom súvislosti, podnety a zaiste aj prepojenia na Bibliu, no nenašiel som nič relevantné k tejto otázke. Tak som musel pristúpiť k problému inak. Uvedomil som si, že Boh za žiadnych okolností neberie svoje slovo späť – to znamená, keď nás raz vyslovil (rozumej stvoril), sme vyslovení navždy a principiálne sme pozvaní k láske. Ak tu nie je priestor pre slobodné rozhodnutie sa byť či nebyť, tak jedine preto, lebo to, čo nás čaká vo večnosti (teda posledný zmysel nášho bytia), je niečo, za čo sa rozhodne oplatí znášať tieto pozemské kríže. Keby tieto pozemské kríže boli metricky obdobné s nebeskou blaženosťou – samozrejme až na to, že sú navzájom protipólmi – tak by naša námietka nadobudla potrebnú relevanciu.

Akurát v týchto dňoch som si preštudoval základy filozofickej antropológie od istého rakúskeho jezuitu – fakt skvelá kniha (ISBN 80-7113-098-2) – a tam som pochopil hĺbku ľudskej neúplnosti. „Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. (...) V Duchu Svätom pozýva všetkých, aby sa stali Jeho adoptovanými deťmi, a teda aj dedičmi jeho blaženého života. (Porov. KKC 1). Celý náš život, všetky naše túžby, všetko v nás je zamerané na šťastie – každý z nás chce byť šťastný. Ako vraví aj Frankl, človek má v sebe vôľu k zmyslu, k zmyslu života. A skrze zmysel svojich dní nachádzame šťastie. My sme v základe stvorení ako spirituálne bytosti, ktorých srdce je nespokojné, kým nespočinie v Bohu (ako vraví aj sv. Augustín v diele Vyznania). Ľudia sa naháňajú za čiastkovými šťastiami (peniazmi, kariérou a podobne). To nie je v podstate zlé, ani nachádzať zmysel života v odovzdaní sa svojim deťom alebo vnúčatám nie je nesprávne. Ale ak by toto všetko malo mať svoje ukončenie v smrti, upadneme do schopenhauerovského pesimizmu, ktorý hovorí, že život je vlastne jeden veľký podfuk, keďže máme toľko túžob po toľkých šťastiach a nikdy naše túžby nie sú dokonalo uspokojené. A práve tu prichádza Pán Ježiš so svojou živou vodou, s ponukou večného života, v ktorom jedinom zakúsime plnosť opravdivého života a naše srdce sa stane skutočne naplneným v účasti na Božej blaženosti. Uvidíme Boha „takého, aký je“ (1 Jn 3, 2) a „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12).

Čo som týmto chcel povedať?

Chcel som povedať, že človek je stvorený pre Boha a je stvorený primárne pre nepopísateľný večný život, nazerajúc samotného Boha v horizonte nikdy sa nekončiacej slávy, poznania a blaženosti. Človek v Bohu nachádza posledný a hlavný zmysel svojich dní, k Nemu smeruje a v Ňom spočinie jeho srdce, ak chce byť dokonalo šťastné. Toto všetko znamená, že naše pozemské kríže sú neporovnateľné s veľkosťou a hĺbkou nebeského tajomstva („Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. – 1 Kor 2, 9), ktoré nás už tu na zemi v predobrazoch láka. Predobrazmi nebeského šťastia sú čiastkové pozemské šťastia, ktoré nie sú a nemajú byť cieľom, ale prostriedkom, aby sme pochopili Božiu výzvu a pozvánku k tomu absolútnemu šťastiu – k večnej blaženosti.

Preto požiadavky, že nás Boh nemal stvoriť, a výčitky, že „sa nás Boh neopýtal, či chceme žiť alebo nie“, sú klamlivé a zavádzajúce. Výčitka a požiadavka anihilácie duše je klamlivá vo svojom základe (snažím sa vyhnúť slovku „absurdná“, pretože aj ja bývam niekedy malomyseľný a skutočne takúto výčitku pociťujem – píšem teda tento článok aj o sebe). Prečo je klamlivá? Pretože naše bytie je jednou veľkou pozvánkou k účasti na Božom živote, ktorý je absolútny. Preto má Boh právo stvoriť každú jednu dušu, hoci aj pri jej znášaní pozemských krížov, pretože žijeme v strategickej vízii večného blaženého života a na to sme stvorení. Nie sme stvorení na utrpenie. A v tom je to! My nie sme stvorení, aby sme sa trápili – vtedy by naša požiadavka a výčitka bola oprávnená. Ale keďže nás Boh stvoril v horizonte už spomenutej hĺbky nebeského tajomstva, sme stvorení oprávnene. Boh sa nemusí pýtať človeka, či chce byť šťastný, ak ho tvorí ako prirodzene túžiaceho po šťastí... Rozumiete... ak vytvoríte misku, slúžiacu na polievku a táto miska túži byť naplnená polievkou, a Vy tú polievku aj do nej nalejete, niet dôvodu, aby sa miska vypytovala, „na čo si ma vytvoril“.
-

DODATOK

Jób kričí z prachu svojej biedy: „Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil, aj noc, keď povedali: »Chlapca počala!« Bár by ten deň zmohli tône smrti, temnoty a čierny oblak bár by ho prikvačil i schvátili ho hrôzy zatmenia! Bár by oná noc bola celkom neplodná! Prečo som v lone matky hneď neumrel, alebo po pôrode zaraz nezhynul?! Na čo je život človeku, ktorému je skrytá jeho cesta a Pán ho koldokola ohradil? Ja nemám pokoja, ani istoty, ani odpočinku, iba súženie...“ (porov. Jób 3; 3, 5, 7, 11, 23, 26). Ak poznáte knihu Jób, viete, že Božie príhovory k Jóbovi boli v zásade založené na demonštrácii Božej všemocnosti a Jeho absolútnej nadvlády nad všetkým stvorenstvom, pričom osobitne si treba všimnúť výrok: „Naozaj chceš zmariť súdny nález môj, mňa ty odsúdiť chceš, akoby si v práve bol?“ (Jób 40, 8). To ukazuje, že pred Bohom nik nie je dosť svätý, dosť dobrý, dosť spravodlivý, aby Ho mohol súdiť a súdiť Jeho činy. Jób to uznal a pokorne Bohu ustúpil: „Hľa, úbohý som, čo ti vravieť mám? Položím iba ruku na ústa. Raz hovoril som, opakovať nebudem, aj po dva razy, znovu nezačnem.“ (Jób 40, 4-5). A inde: „Tak korím sa už, budem robiť pokánie.“ (Jób 42, 6a).
-

MALI BY SME BOHU ODPUSTIŤ?

Možno sa čudujete, prečo sem teraz kladiem túto otázku, keď som napísal celý traktát o tom, ako je táto otázka zavádzajúca. Je tomu tak preto, lebo aj z vlastnej skúsenosti poznám naliehavosť tejto otázky a žiadne reči, prečo je táto otázka klamlivá, ani sľuby veľkej odmeny v nebi nepomáhajú dostatočne. Jednoducho keď príde malomyseľnosť, človek akoby sa ocitol v oveľa komplikovanejšom a horšom svete, než v akom v skutočnosti je, a táto výčitka „prečo nemôžem neexistovať?“ je prítomná a skutočne živá. Ak naozaj prítomnou a skutočne živou naozaj je a zostáva, odporúčam v rámci ducha pokánia zmieriť sa s Bohom a takpovediac Mu odpustiť.

Ono to nie je až také divné – odpustiť Bohu. Z teologického hľadiska by to neobstálo, ale z ľudského hľadiska takáto situácia je možná. Preto ak sa trápime a vznášame voči Bohu túto výčitku (že prečo nás stvoril a prečo nás nechce anihilovať), môžeme si spraviť malú meditáciu, rozjímať nad Božími príhovormi k Jóbovi (Jób 38-41; Jób 42, 1-6), uvedomiť si tak spolu s Jóbom svoju malosť a nemohúcnosť a uvoľniť priestor pre zmierenie sa s Bohom, ktoré by sa realizovalo de facto ako odpustenie Bohu.
-
Odpustime Bohu. Pozemské kríže – ani jeden z nich nedokáže vyvážiť silu a hĺbku blaženosti, lásky a plnosti života v Bohu v nebeskom kráľovstve. Boh nás vyslovil s láskou skrze svoje Slovo a pozýva nás k Sebe. Chce, aby v Kristovi Ježišovi sme boli jeho adoptovanými deťmi a tým pádom dedičmi nebeskej slávy a radosti. Odpustime Bohu, že nás utvoril, pretože nás utvoril pre lásku a pre šťastie, a túto lásku a toto šťastie nám je aj ochotný vzápätí dať. Len treba vytrvať do konca. Preto smelo do boja: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16, 24)
:-)
Amen.
-

PrílohaVeľkosť
forgiveness.jpg57.01 KB
satan_annihilation.jpg18.72 KB
kristus.jpg7.05 KB
odpustenie.jpg15.41 KB

Informácie o Roman Gemela

Redakčné články