Gabriela Spustová: Moja krížová cesta (básne)

...môj kríž je cesta k nebesiam,
kadiaľ sa iní boja pustiť...

***

Bičovaná duša

Kde je, Pane, moja duša?
Prečo bolí, prečo vzlyká,
tenká jak bez slnka, vody,
hlboké sú do nej schody...

Sceľ ju, zlep a rozžiar jasom.
cítiť chcem, že v tebe ja som.
Skrytá celkom ako dieťa,
zomriem v tom, čo dušou zmieta.

Ožiť v radosť, pokoj, lásku,
zhodiť každú smiešnu masku.
Nech si kto chce bič svoj skúša,
v tebe stíchla moja duša.

Zbitá, zdraná, nemo puká...
nech ju chráni tvoja ruka.
...ako kvietok v poľnej tráve,
k životu sa rodí práve.

***

Kríž na pleciach

Na pleciach kríž môj! Nie je cudzí!
Prijať ho ťažké zdá sa mi.
V trápení, v tvŕdzi, v plači, v núdzi,
pred sebou mám ho na dlani.

Rozžiar ma, Pane, svetlom svojím,
spáľ vo mne ľútosť nad sebou.
Nech pred ním stále neutekám
nech vravím fiat s velebou.

Nech mi je tento kríž môj ťažký
mostom ku tebe, milý môj...
Tak už ho beriem, tak už idem
len prosím, pri mne bdej a stoj.

Keď hlavu zdvihnem z mraveniska
a uzriem raz tvoj veľký svet,
pohladíš ma tak celkom zblízka,
nebude treba toľkých viet.

No zatiaľ mi len pomôž prijať
kríž - tento tréning pre Lásku...
Odpovedz, keď sa budem pýtať
a zotri márnu otázku.

***
Stretnutie s matkou

Stretla som matku v krížovej ceste,
duša mi plesá, všetci to vedzte.
Stačí len pohľad zranenej duši,
bez slov a bez giest, čo poja uši.

Matkina sila z Božích vrie cností...
vieru a nádej do Lásky hustí.
Stretla som matku svätú a nežnú,
zrkadlí v duši Božiu Mať Snežnú.

Je ako liečivá bylinka v poli,
bez zraku vidí to, čo ma bolí.
Na ceste kríža je balzam vonný
matka, čo Láskou a vierou voní.

Dal si mi, Pane, na cestu Matku,
tú krehkú bytosť, nádobu sladkú...
ten vánok, ktorý ovieva rany...
Chválim ťa, Pane, že mi ju chrániš!

***

Stretnutie so Šimonom

Na mojej ceste krížovej
stretol ma Šimon, keď šiel z poľa
a nebol rád, že musí niesť,
čo nevládze niesť moja vôľa.

On bol by radšej nestretol
ma v tomto mojom žitia kríži,
však keď ho takto núti svet,
nuž tak sa chvíľu ku mne znížil.

***
Stretnutie s plačúcimi ženami

Na mojej ceste krížovej
ma stretli ženy ľútym okom,
mysliac si, že snáď uľavia
nárekom svojím mojim krokom.

No nárek ich je kamufláž!
...suchý strom kdesi v pustej púšti!
Kríž môj je cesta k nebesiam,
kadiaľ sa iní boja pustiť!!

***

Stretnutie s Veronikou

Na mojej ceste krížovej,
stretla ma s Láskou Veronika.
Vystúpiť z radu s ručníkom?!
Či sa jej tento škandál týka?

Ona sa studu nebojí!
Ká smelosť je v tom skutku lásky...
Krv, pot mi z čela zotrela
a nezľakla sa davu masky.

***

Strhnutý šat

Pri tvojich nohách, Pane môj,
vzdávam ti ako dieťa vďaky,
že si ma slabú utvoril,
prichystal odev práve taký...

Nenechávaš ma v nahote
a vo tme nedáš dlho blúdiť...
Vždy na chvíľu mi zažiariš
by som sa mohla vrátiť, stúliť.

Svet šat tvoj zo mňa strháva,
na krížovej mojej ceste,
pred tebou nahá zostávam,
skrývať sa v kroví je tak scestné.

Veď iba ty máš takú moc...
obliecť mi znovu rúcho čisté
a v tvojom svetle zažiari,
čo bolo temné, sivé, hmlisté.

Už neskrývam sa pred tebou
a nepocítim hanbu studu...
A s láskou budem vyčkávať
na túžený deň tvojho súdu.

***

Znehybnenie na kríži

Kam môžem ísť, keď svet ma pribil
do mojej malej ohrady.
Nemôžem letieť, kam duch mieri,
tam kde sú tvoje záhrady.

Kam môže letieť moja duša,
bolesťou keď je pribitá...
Tys´ Pane z kríža toľké spravil,
ja vzlykám, ako prehnitá.

Tys´ dával nehu, odpustenie
a prijal lumpa do Raja,
ja by som radšej zutekala
a z úst mám radcu - táraja.

A keď si, Pane, smädom zmieral
po svojom drahom Otcovi,
kto by tú bolesť - Lásku zmeral...
Ja sebectva mám okovy.

Pri tvojich nohách, Pane, kľačím
a dávam ti svoj veľký bôľ...
Nech silu mám v tom znehybnení
zažiariť Láskou navôkol.

***

Smrť

Tak ako matka po pôrode
pocíti slasť a úľavu,
tak pre mňa raz môj milý príde
a schystá veľkú oslavu.

Aj keď tu nechám zdrané telo,
ľúto mi za ním nebude.
Veď budem jasať na hostine,
v tom Jase, Slnku, Slobode ...

...neplačte ľudia, nehľaďte tak...
...keď túto radosť neznáte.
Môj Kráľ ma iste bude čakať,
Duch Lásky spojí pečate.

Do tvojich rúk sa, Pane, vkladám.
Rúk, v ktorých tečie Lásky tok.
A zmeň tú vodu, kým som tuná
na čistý prameň - silný mok.

***

Odovzdanie

Všetko je teda odovzdané.
Už z révy pučí nový puk.
Ducha ti zobral Otec v dlane.
Telo sa dotklo ľudských rúk.

Vari je koniec? Vari skaza?
Čas zmetie stopu z našich sŕdc?
Kto cíti - horí, iný stráca.
A iný kričí z plných pľúc.

Prečo mi toľko dôveruješ?
Odhalíš srdce bez štítu?
Kým otvorím ti, kým sa vleješ
do lásky mojej úkrytu?

Srdce mi bude plačom jasať,
že dávno mohlo šťastné byť,
keby sa ticho pritúlilo
a odomklo ti bytia byt.

Daj pučať mojej ratolesti.
V službe bez slov a pátosu.
Odovzdávam sa bezo zbytku
premieňať dážď tvoj na rosu...

Na rosu, ktorá vlažiť bude
v horúcom slnku každý kvet.
Veď chceš to takto, pretos´ prišiel
by zavlažil si Láskou svet.

***

V hrobe

Hrob tichý - je to márnosť vari?
Boli tie kroky zbytočné?
A kvapky potu, krvi, Pane
stečú do žumpy spoločnej?

Skadiaľ sa potom berie nádej?
Skadiaľ tie lúče spod mrakov?
Zem čerpá silu tvojej lásky
je plná tvojich zázrakov!

Kam, Pane, teda steká Láska?
Kam viera, nádej letia, vrav!!
Nemôže tam byť mŕtvo, sucho,
kde letí toľkej sily splav!!

Tam musí všetko jasať, žiariť
jasnejšie ako slnka plam
a splna hrdla všetko chváliť
toho, kto tkal ten skvostný plán!!

Informácie o Gabriela Spustová

Redakčné články