Pápež poskytol interview oficiálnemu časopisu Jubilea milosrdenstva

...Zišiel mi na um ten obraz Cirkvi ako poľnej nemocnice po bitke: je pravda, koľkí ľudia sú ranení a zúbožení. Ranených treba ošetriť, treba im pomôcť uzdraviť sa, a nie podrobovať ich testu na cholesterol. Verím, že toto bude moment milosti. My všetci sme hriešnici, všetci si nesieme vnútorné bremená. Cítil som, že Ježiš chce otvoriť dvere svojho srdca, že Otec chce ukázať svoje hlbiny milosrdenstva a preto nám posiela Ducha: aby nami pohol a posunul nás z miesta. Je to rok odpustenia, rok zmierenia. Na jednej strane vidíme obchod so zbraňami, výrobu zbraní, ktoré zabíjajú, vraždenie nevinných tými najkrutejšími možnými spôsobmi, vykorisťovanie osôb, mladistvých, detí: deje sa – dovoľte mi ten výraz – svätokrádež proti ľudskosti, lebo človek je posvätný, je obrazom živého Boha. A tak Otec vraví: „Zastavte sa a príďte ku mne.“ Toto je to, čo vidím vo svete.“

,Povedali ste, že ako všetci veriaci, cítite sa byť hriešnikom, ktorý potrebuje Božie milosrdenstvo. Akú dôležitosť malo na vašej ceste kňaza a biskupa Božie milosrdenstvo? Spomínate si zvlášť na nejaký moment, kedy ste jasne pocítili Boží milosrdný pohľad vo vašom živote?

„Som hriešnik, cítim sa hriešnikom, som si istý, že ním som. Som hriešnik, na ktorého sa Pán pozrel s milosrdenstvom. Som, ako som povedal väzňom v Bolívii, človek, ktorému bolo odpustené. Som človek, ktorému bolo odpustené, Boh sa na mňa milosrdne pozrel a odpustil mi. Ešte teraz činím chyby a hriechy a spovedám sa každých pätnásť či dvadsať dní. A ak sa spovedám, je to preto, že potrebujem počuť, že Božie milosrdenstvo ešte na mne spočíva. Spomínam si – a už som to povedal mnoho ráz – na to, keď sa na mňa Pán milosrdne zahľadel. Mal som vždy pocit, že sa o mňa osobitne staral, no najznamenitejší moment sa udial 21. septembra 1953, keď som mal sedemnásť rokov.

Bol deň slávnosti jari a deň študentov v Argentíne a mal som ho stráviť s ďalšími študentmi; bol som praktizujúci katolík, chodieval som na nedeľnú omšu, no nič viac... bol som v Katolíckej akcii, ale nič som nerobil, bol som len praktizujúci katolík. Ako som kráčal po ulici k železničnej stanici Flores, šiel som popri farnosti, ktorú som navštevoval a pocítil som pobádanie vstúpiť: vstúpil som a videl som na jednej strane prichádzať kňaza, ktorého som nepoznal. V tom momente neviem, čo sa mi stalo, no pocítil som nutnosť vyspovedať sa, v prvej spovednici vľavo – veľa ľudí tam chodilo modliť sa. A neviem, čo sa udialo, vyšiel som odtiaľ iný, zmenený. Vrátil som sa domov s istotou, že sa musím zasvätiť Pánovi a tento kňaz ma sprevádzal takmer jeden rok. Bol to kňaz z Corrientes, otec Carlos Benito Duarte Ibarra, ktorý býval v kňazskom dome Flores. Mal leukémiu a liečil sa v nemocnici. Umrel nasledujúci rok. Po pohrebe som trpko plakal, cítil som sa úplne stratený, akoby so strachom, že ma Boh opustil.

Toto bol moment, v ktorom som stretol Božie milosrdenstvo a je to veľmi previazané s mojím biskupským heslom: 21. septembra je deň sv. Matúša, a Béda Ctihodný, keď rozpráva o Matúšovom obrátení, hovorí, že Ježiš pozrel na Matúša „miserando atque eligendo“. Ide o výraz, ktorý nemožno preložiť, pretože v taliančine jedno z tých dvoch slovies nemá prechodník, ani v španielčine. Doslovný preklad by bol „omilosrdňujúc ho a vyvoľujúc si ho“, vyjadrené takmer na spôsob umeleckej práce. „Omilosrdňoval ho“: toto je doslovný preklad textu. Keď som po rokoch pri recitovaní breviára v latinčine objavil toto čítanie, uvedomil som si, že Pán si ma formoval ako umelec svojím milosrdenstvom. Zakaždým, keď som prichádzal do Ríma, pretože som býval ubytovaný na ulici Via della Scrofa, chodieval som do kostola Chiesa di San Lugi dei Francesi (sv. Ľudovíta Francúzskeho) pomodliť sa pred Caravaggiovým obrazom, práve výjavom Povolania sv. Matúša.“....

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články