Majestát smrti – z komentára Jozefa Kováčika

Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Smrť je nevyhnutným údelom. Aj pre tých, ktorých označujeme za velikánov doby. Rozdiel medzi nimi je v tom, či s ňou počítajú, alebo nie. To, že sa jej nevyhne nikto, je zrejmé. No na smrť sa môžeme pripravovať, alebo si myslieť, že sa nás akosi nedotýka. Tí, ktorí sme mali možnosť poznať zosnulého otca kardinála Korca aj osobne, vieme, že sa tejto téme nielen nevyhýbal, ale naopak o nej často hovoril. Bez náznaku skľúčenosti, či smútku. Bral ju ako súčasť života, ktorý je darom. Človek, ktorý si v živote zažil veľa príkoria, človek, ktorý dokázal stáť za pravdou aj keď sa práve nehodila a neprinášala tučné honoráre za vydávanie kníh, či vonkajší obdiv spojený s popularitou. Jeho cieľom bolo napĺňať povolanie, ktoré v mladom veku spoznal a chcel, nakoľko mu to budú ľudské schopnosti dovoľovať, dávať do služby iným. Desiatky kníh, stovky duchovných cvičení, osobných ľudských osudov cez duchovné sprevádzanie, neskôr i náročná tzv. salónna diplomacia a pastorácia. To bol kardinál Korec...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články

  • 20.03.2002 - 01:00
    Dvojičky skončili v prachu po údere od teroristickej hydry zvíjajúcej sa vo svojej zlosti a...
  • 06.03.2002 - 00:48
    V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo...
  • 25.02.2002 - 01:00
    Priznám sa, že keď som vkladal novú anketovú otázku (zhodnú s nadpisom článku) do hlasovacieho...
  • 07.01.2002 - 01:00
    Člověk současnosti je vnímavý na různé nové ideje zdánlivě odvozené z pravdy. Média jsou velmi...
  • 23.11.2001 - 01:00
    Pastor George Thomas, ktorý v malom mestečku v Novom Anglicku viedol svoj zbor, prišiel raz v jedno...
  • 13.04.2001 - 00:00
    Pán Ježiš pre nás trpel, bol za nás odsúdený. Iba farizeji zaslepení zlosťou, nenávisťou, nevideli...
  • 12.01.2001 - 19:00
    Tento - možno až priveľmi vyzývavý názov - som zvolil zámerne. Pretože si myslím, že odráža...