Bájka o dvoch krtkoch


Bolo raz jedno krásne orné pole a práve naň prišli žiť dvaja malí krtkovia.

Jeden krtko si povedal: „Ja som už vyzrel, môžem sa osamostatniť od otca a vykopať si vlastné tunely. Postavím si vlastný krtinček.“

Druhý krtko sa bojazlivo pozrel na svojho kamaráta a povedal si: „Ja sa ešte necítim taký zrelý. Budem dôverovať otcovi a budem stavať svoj krtinček podľa neho.“ Na to prvý krtko povedal: „Ha, aký si nesmelý a nemúdry! Pozri, aký som ja odvážny a sebavedomý, vyrovnaný a dôverujúci vo svoje vlastné schopnosti! Tak to má byť – už som vyzrel.“ Druhý krtko odpovedal: „Nuž, neviem, braček, neviem...“
-

A tak si dvaja malí krtkovia začali stavať tunely a každý svoj vlastný krtinček uprostred tohto krásneho orného poľa.

No, ako krtkovia rástli a zmáhali sa na tele i na duchu, stalo sa niečo nevídané. Prvý krtko, ten odvážnejší a dôverujúci vo vlastné sily, vyrástol a ledva sa dostal von z krtinca. Bol mu taký úzky, až sa mu mnohé tunely zasypali a všetko jedlo, čo si nazhromaždil, zostalo stratené v zrútených alebo nedostupných podzemných chodbách. I čudoval sa, ako sa to mohlo stať a najmä sa čudoval, prečo sa to isté nestalo aj druhému krtkovi.
„Braček, ako to, že moje chodby sú mi priúzke a zasypávajú sa, a tvoje sú stabilné a široké?“ opýtal sa prvý krtko druhého.

A druhý krtko mu odpovedal: „Braček, ja som neveril, že nepotrebujem otca a že si vystačím sám. Preto som vždy pri stavbe svojich tunelov rátal s tým, že sem raz príde otec. On je však veľký a dospelý, preto som musel stavať od začiatku širšie tunely, a preto sa do nich zmestím aj teraz ja, keď som už ja sám veľký...“
-
Poučenie

Dôvera vo svoje vlastné schopnosti nie je dobrá, pokiaľ ide na úkor dôvery v Otca a v Jeho pomoc. Stavajme si svoj život opatrne, rátajúc vždy s Bohom v našom živote, a potom nebudeme tak zaskočení svojimi vlastnými omylmi – a nestratíme duchovné imanie a nebeské poklady, ktoré si máme zhromažďovať. :-)
-

PrílohaVeľkosť
krtko.jpg4.37 KB

Informácie o Roman Gemela

Redakčné články