Debata o Bohu


Debatovali raz filozof, prírodovedec, osvietenec a kresťan o tom, ktorého predstava Boha je lepšia.
-

Začal prírodovedec: „Pre mňa je Boh evolučne podmienená idea našej mysle generovanej mozgom. Je to šikovný ťah biologickej evolúcie, ktorá tým sleduje vznik spirituality v ľudskej osobnosti, čo má za následok vytváranie veľkých a nepríbuzenských ľudských spoločenstiev. Božská idea a ľudská spiritualita je priamo zodpovedná za prvotiny morálky a rozoznávanie dobra od zla, čím umožnila prerod pravekých tlúp na prvé štátne útvary, kde by kult božstva zohrával centrálnu úlohu prepojenia inak nepríbuzných členov spoločnosti. Dnes, v čase industriálnej a technologicky pokročilej, globalizovanej spoločnosti už biologická evolúcia nepotrebuje vsugerovávať ľudskej mysli ideu Boha, pretože nepríbuzenské spoločenské vzťahy sa vytvárajú už na základe iných, vyspelejších princípoch republík a oslobodzujúcich konštitúcií. Preto sekularizácia je podľa mňa prirodzený postup sociologickej evolúcie a ak niekto predsa len dbá o božskú ideu, je to len pozostatok z dávnych čias. Mozog totiž ešte nestihol adekvátne zareagovať na revolučné pohyby v ľudskej spoločnosti, a tak v sebe nosíme pozostatky spirituality z čias, keď kult zjednocoval veľké skupiny ľudí pochádzajúcich z rôznych rodov a kmeňov.“
-
Potom vyjadril názor osvietenec: „Podľa mňa Boh zrejme ani neexistuje, a ak áno, tak nezasahuje do nášho sveta. Na svete je príliš veľa devastujúceho zla a prírodných pohrôm, že ľudstvo musí uchopiť svoje sily pevne do vlastných rúk a ovládnuť svet vo svoj prospech. Nemôžeme sa spoliehať na dogmatické tmárstvo a prenasledovanie za slovíčkarenie – musíme mocne obrodiť celú ľudskú spoločnosť, dať ľuďom vzdelanie a múdrosť vekov a pochopiť pravú podstatu sveta a kozmu. Boh tu vôbec nie je dôležitý – je skôr našou pomocnou barličkou, keď si nevieme niečo dostatočne vysvetliť. Ale veda napokon vysvetlí všetko, verte mi. Len treba na to čas. Preto treba zrekonštruovať našu spoločnosť, dať ľuďom slobodu, odstrániť všetku diskrimináciu a keď budú takto slobodne plynúť ľudské myšlienky, objavíme Boha v nás samých, pretože každý si je bohom pre seba samého, len ho treba v sebe objaviť. Každý má svoju individuálnu cestu a tou treba ísť a naučiť sa ňou ísť. To je moja vízia i prianie.“
-
Ďalej pokračoval filozof: „Pojem Boha zdedila filozofia z náboženskej tradície ľudstva. Ja si myslím, že Boh je idealistická konštrukcia hyperbolizovaných ľudských schopností, ktorej sa s úprimnou vierou dodáva lesk ontologicky poňatého číreho aktu na spôsob Akvinského metafyzických myšlienok. Je to ideál, ktorý chceme nasledovať, no hlboko sa ukrýva v nás samých. Potrebujeme v Neho veriť, pretože prostredníctvom Neho si môžeme vybudovať zmysel života, ak máme jednoduchý intelekt. Menej naivní ľudia s bohatším intelektom dokážu budovať zmysel svojho života aj bez Boha. Boh je jednoducho príliš vzdialený – ak vôbec jestvuje, tak je existenciou tak vyvýšenou a vzdialenou od človeka, že človek môže byť maximálne agnostikom, aby zostal v rovine rozumu. A rovina rozumu je jeho jediná cesta, ak chce niečo pevne vedieť.“
-
Ako posledný vyjadril názor kresťan: „Boh je ako priateľ, ktorý je reakciou na moje potreby. Je poľom, do ktorého sadím s láskou, a ono mi dovoľuje lásku žať. Je mojou obživou i ohrevným kozubom. Prichádzam k Nemu, keď som hladný, a hľadám Ho, keď potrebujem pokoj. Jeho srdce ustavične načúva v tichosti srdce moje.“

Tu prírodovedec na kresťana zareagoval: „A ako sa vyrovnáš s mojou predstavou Boha ako idey geneticky podmieneného fenoménu, ktorý má v rámci biologickej evolúcie spájať nepríbuzných ľudí do väčších, organizovaných spoločenstiev?“

Kresťan odpovedal: „Tvoja hypotéza mi len dosvedčuje, že Boh nás už od začiatku rodu Homo stvoril ako spirituálne bytosti, ktoré dokázali v kontexte schopností svojho mozgu odlišovať zlo od dobra, a teda mali odvždy od Boha, či pre teba od prírody, vrodené svedomie. To ľuďom bolo už vtedy majákom, aby mohli úspešne hľadať svojho Stvoriteľa a uctievať Lásku.“

„A čo povieš na slová moje, reakcionár?“ vravel osvietenec.

Kresťan: „Tvoje slová sú ľudomilné a humánne, preto si ich treba z istej časti ctiť – inými slovami, aj kresťanská spoločnosť by mala byť spoločnosťou obrodených národov a ľudí, ktorí úspešne hľadajú svetlo Pravdy. Avšak je tu aj tá druhá časť, ktorá zabúda na skutočnosť, že človek bol utvorený, hovoriac slovami prírodovedca, ako spirituálna bytosť – takže vždy bude hľadať nadprirodzeno a neuspokojí sa na svojej ceste dovtedy, kým sa nedostane do Božieho náručia. Len skutočný Boh môže človeka naplniť, lebo len On je zdrojom čírej lásky – a človek bol utvorený ako nádoba na lásku. Preto obrodenie je správne, ale treba pamätať, že to Kristus je cesta, pravda a život.“

„Kresťan, zaujímali by ma tvoje argumenty aj k môjmu preslovu,“ prehovoril napokon filozof.

A kresťan sa filozofa spýtal: „Čo myslíš, filozof, čo je viac – viera alebo rozum?“ „Rozum,“ odpovedá pohotovo filozof.

„Prečo myslíš, že rozum?“

„Pretože rozum nám dodáva jednotiacu istotu, zatiaľ čo viery sú len odrazom rôznorodej plurality ľudských názorov.“

A kresťan s pokojom v duši: „Kto môže oddeliť vieru od svojich skutkov a svoje presvedčenie od všetkého, čo robí? Predsa váš každodenný život je vaším vesmírnym chrámom a vaším náboženstvom. Preto viera sa sprítomňuje oveľa častejšie než rozum, no jedným dychom treba dodať, že s rozumom veľmi rada spolupracuje, lebo spolu dokážu viac. Pamätaj, filozof, že rozum je výkvet ľudskej viery, ľudského presvedčenia a ľudskej sebarealizácie. Rozum slúži, viera slúži. Rozum je oko, a viera je viečkom. Otvor svoje srdce viere a otvoríš oku viečko, takže budeš nahliadať Pravdu. A cesta k viere je len jedna – cez úprimnosť. Úprimnosť voči druhým, voči Bohu a najmä voči sebe samému. Tam začína každá jedna viera, tam začína každá jedna morálka a filozofia.“
-
Tu sa začali prírodovedec, osvietenec a filozof dohadovať, akú otázku položia kresťanovi, aby ho argumentačne potopili. Prírodovedec navrhol: „Ak súhlasíš s evolúciou, nie je dôkazom, že božská idea je len jej produktom a v skutočnosti žiadny Boh nejestvuje?“ Osvietenec navrhol: „Nie je stredoveké tmárstvo dôkazom existenčného a dejinného zlyhania kresťanstva a jeho Boha?“ Filozof navrhol: „Ako sa môžeš o toľko viac spoliehať na vieru, než na vlastný rozum?“

A kresťan odpovedal všetkým trom.

Prírodovedcovi riekol: „Máš pravdu, súhlasím s evolúciou. Avšak Boh nie je jej produktom, lež jej produktom je ľudská spiritualita a tendencia komunikovať so záhrobím a s božstvom. A to je skvelá príprava človeka, aby mohol odpovedať na Božie volanie. Lebo nie človek volá k Bohu, ale Boh pozýva prv a volá ako prvý – my len odpovedáme. A evolúcia ako majstrovský plán bravúrneho Tvorcu dokonalo naučila človeka započuť Boží hlas a uspôsobila ho k adekvátnej odpovedi.“

Osvietencovi riekol: „Tmárstvom zrejme nazývaš dogmatické myslenie, ignorujúc, že práve ono prinieslo spásu mnohým dušiam, lebo im výrazne skrátilo cestu k Pravde, zatiaľ čo ty a filozof sa musíte doslova k Pravde predrať vlastnými silami, lebo na iné sily sa ani nespoliehate, a často to za krátky život ani nestihnete, preto celý život len hľadáte a hľadáte a nenachádzate v ničom pokoj a uspokojenie. Dogmatické myslenie je, akoby Tvoje oko Prozreteľnosti, ctený osvietenec, prehovorilo k spirituálnej časti ľudskej osobnosti a zjavilo jej svoj úmysel – úmysel Stvoriteľa s človekom. Takto človek nájde Lásku rýchlejšie, preto stredoveká christianizácia, hoci pre kozmológiu neosvetľujúca, sa stala svetlom celých národov, ktorí vystúpili z tieňa pohanských mytologických kultov, čo boli len, ako povedal prírodovedec, výplodom biologickej evolúcie ľudskej spirituality viazanej na mozgovú konštitúciu. Boh tu teda rozhodne neprehral, ale vyhral. Postup tvojho osvietenstva ukázal inú cestu obrodenia, ale vzdialila spoločnosť od Božej lásky, preto myslím, že by bolo ideálne, keby sme ty, osvietenec, a ja, kresťan, úzko spolupracovali na budovaní našej spoločnej, organizovanej komunity.“

Filozofovi riekol: „Keby si otvoril svoju dušu úprimnosti voči transcendentnu, pochopil by si, že to práve rozum mi odporúča spoliehať sa na vieru, pretože agnosticizmus ako forma neistoty a nepoznateľnosti Boha je žriedlom oveľa väčšej rozumovej neistoty, ako miera neistoty v dôverujúcej teistickej viere. Lebo veriť znamená predovšetkým dôverovať rozumovej činnosti, ktorej plodom je odhodlanie dúfať, že intuitívne nazeranie zmyslu svojho života v oblasti lásky je tou správnou cestou.“
-

A kresťan na záver rozhovoru dodal: „Nesnažte sa celý svoj život potopiť kresťana, neusilujte sa stále hľadať argumenty, prečo Boh nie a obrodenie vlastného ega bez Boha áno. Skúmajte múdrosť vekov – prírodovedec v kráse a komplexnosti prírody, osvietenec v zasvätení svojho procesu obrodenia Bohu a filozof v pokore rozumu pred silou viery. A pamätajte všetci traja, cesta vedie cez úprimnosť, cesta vedie cez dôveru. Boh načúva tým, ktorí v Neho dúfajú. Tam môžete začať svoju cestu, cestu viery, nádeje a lásky.“
-

PrílohaVeľkosť
oko prozretelnosti.jpg42.58 KB
dotyk s Bohom.jpg22.4 KB
egyptske bozske oko.jpg22.63 KB

Informácie o Roman Gemela

Redakčné články