Otrokárstvo a kresťanstvo. Aký bol medzi nimi vzťah?

Nasledujúce riadky sú z knihy Život po smrti od autora Dinesh D'Shouza:

O čo sa opiera Novus ordo seclorum, keď hlása doktrínu ľudskej dôstojnosti a práv? Táto doktrína vlastne nebola nijako nová; nová bola jej realizácia. V amerických a britských dejinách možno myšlienku práv vysledovať k filozofovi Johnovi Lockovi, ale aj Locke bol len veľkým sumarizátorom a syntetizátorom ideí, na ktoré prišli iní už pred ním. V skutočnosti sa myšlienka práv a dôstojnosti na Západe prvýkrát objavuje na začiatku šestnásteho storočia. Niekoľko desaťročí po tom, čo Španieli objavili Nový svet, sa v Španielsku rozhorelo niekoľko veľmi dôležitých diskusií, ktoré nielen dali právam intelektuálne opodstatnenie, ale tiež priniesli prvé politické uznanie, že tieto práva by sa mali vzťahovať na všetkých ľudí.

Debatovalo sa o tom, či Indiáni majú dušu. To je vskutku námet na diskusiu. Dnes by pravdepodobne ateisti hovorili: "Samozrejme nemajú a my tiež nie." Pokiaľ si dnes svojich práv a dôstojnosti vážite, buďte radi, že podobne zmýšľajúci ateisti nemali v šestnástom storočí žiadny vplyv. Dôvodom k španielskym diskusiám boli názorové nezhody medzi conquistadormi a kresťanskými misionármi. Takmer okamžite po vzniku kolónií na americkom kontinente začali conquistadori a ich nástupcovia zotročovať miestnych Indiánov. Misionári sa sťažovali u španielskej koruny a rímskej cirkvi, že toto zotročovanie je nemorálne a nespravodlivé.

Otrokári sa uchyľovali k obvyklým argumentom: Indiáni nie sú ako my, nie sú kresťania, dokonca nie sú ani civilizovaní. Otrokári mali na svojej strane Juana Ginés de Sepúlveda, slávneho znalca Aristotelovho diela. Ten si vypožičal Aristotelov termín a označoval Indiánov za "otrokov od prírody". S tým však nesúhlasil Francisco de Vitoria, dominikánsky teológ z univerzity v Salamanke. Ten vyhlasoval, že na tom, že otroci nie sú civilizovaní, vôbec nezáleží. Dokonca je tiež úplne jedno, že nie sú kresťania! To preto, že Boh stvoril všetkých ľudí, kresťanov i nekresťanov, k svojmu obrazu. Keďže Boh je nesmrteľný, ľudia majú nesmrteľné duše, ktoré vyjadrujú podobnosť človeka s Bohom. A pretože nás stvoril Boh, môže si na nás robiť nároky iba Boh, nie človek.

Zotročiť Indiánov znamenalo podľa Vitoria ponížiť nesmrteľnú dušu na nástroj slúžiaci hmotnému prospechu. Vitoria hovoril, že nech je táto prax sebaužitočnejšia a sebaprospešnejšia pre Španielsko a španielsku korunu, je treba ju postaviť mimo zákon, pretože je urážkou Boha. Pápež s Vitoriou súhlasil a roku 1536 vydal encykliku Sublimis Deus, v ktorej vyhlásil, že "Indiáni, ako aj ďalšie národy, ktoré kresťania prípadne objavia, nesmú byť v žiadnom prípade pripravovaní o slobodu a majetok, hoci neprináležia k viere v Ježiša Krista". O pár rokov neskôr španielsky cisár Karol V. zrušil všetky ďalšie expedície do Ameriky. Nikdy predtým, píše historik Lewis Hanke, žiadne mocné impérium "nepozastavilo výboje, pokiaľ nebude rozhodnuté, či sú spravodlivé". Práve na túto tému - Morálna legitimita španielskej conquisty - zvolal cisár roku 1550 veľkú diskusiu v kláštore vo Valladolide. Sepúlveda obhajoval koloniálne záujmy. Tvrdil, že Indiáni sú barbari bez duše, ktorým by Španieli mali vládnuť pre ich vlastné dobro. Proti nemu stál španielsky mních Bartolomé de Las Casas, vášnivý zástanca Indiánov. Las Casas argumentoval, že Indiáni rovnako ako všetci ostatní ľudia majú nesmrteľné duše, ktoré im dávajú zvláštnu dôstojnosť. Dramaticky tiež líčil týranie, ktoré Indiáni musia znášať "pre svoje vlastné dobro".

Španielska koruna sa síce priklonila na stranu Las Casasa a vydala niekoľko zákonov na ochranu práv Indiánov, ale v Amerike sa na tieto zákony prevažne nedbalo, pretože Španielsko bolo tak ďaleko, že boli takmer nevymáhateľné. Napriek tomu predstavujú valladolidské debaty historický medzník. Z ich myšlienok vychádzali slobodomyseľní intelektuáli a politici, napríklad John Locke v Anglicku a otcovia zakladatelia vo Philadelphii, keď formulovali trvalé základy ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Z valladolidských debát vyplýva, že je dôležité, či prisudzujeme druhým nesmrteľnú dušu alebo nie - naša viera má vplyv na to, ako sa k nim správame tu a teraz.

Hnutie za zrušenie otroctva
Ďalším názorným príkladom toho, že názory na onen svet majú dôsledky v tomto svete, je hnutie za zrušenie otroctva. Vo svojej predchádzajúcej knihe Kresťanstvo a ateizmus úplne inak som písal o tom, že otroctvo bolo bežnou praxou a jediným zoskupením, ktoré sa proti nemu stavalo, bola Cirkev. Zásadová opozícia voči otroctvu bola výhradne kresťanskou ideou, a preto všetky hnutia proti otroctvu organizovali kresťania. Navyše všetky štáty, ktoré z vlastného rozhodnutia zrušili otroctvo, boli kresťanské. Tieto štáty udelili slobodu otrokom, ktorí si ju sami vydobyť nevedeli. "Ostatné revolúcie boli povstaním utláčaných," napísal Ralph Waldo Emerson, "táto však bola pokáním tyrana."

Ateisti samozrejme spochybňujú ústrednú úlohu kresťanstva, vinia vieru v posmrtný život z toho, že nabáda k otrokárstvu, a tvrdí, že zrušenie otroctva bolo prevažne sekulárnym programom. Napríklad Michael Shermer poukazuje na to, že Biblia neobsahuje žiadne námietky proti otroctvu a že niektoré pasáže vyzývajú otrokov, aby poslúchali svojich pánov. Iní ateisti hovoria, že toto biblické schvaľovanie otroctva prehĺbilo agóniu otrokov, najmä v Amerike, kde väčšinu otrokov tvorili kresťania. Kresťania si navyše po celé stáročia držali otrokov a odrádzali ich od vzbúr uisťovaním, že v budúcom živote sa dočkajú šťastia. Dokonca aj v čase tesne pred vojnou Severu proti Juhu stáli kresťania na oboch stranách barikády, pričom južní kresťania otroctvo energicky obhajovali a severní kresťania ho odsudzovali.

Ateisti poukazujú na to, že skutočná opozícia voči otroctvu vznikla v Európe a Amerike až v osemnástom storočí, čo sa presne kryje s historickou epochou známou ako osvietenstvo. Odpor k otrokárstvu je teda ideou skôr sekulárnou a osvietenskou než kresťanskou. Čo na túto kritiku ateistov odpovedať? To, že Nový zákon vyzýva otrokov, aby počúvali pánov, a pánov, aby boli láskaví k otrokom, treba chápať v kontexte života kresťanov v rímskom impériu. Apoštol Pavol prijímal inštitúciu otroctva z rovnakého dôvodu ako rímsky daňový zákonník a pravidlá služby v rímskom vojsku: pretože nemal na výber. Z knihy Skutky apoštolov však jasne vyplýva, že kresťania nemajú zotročovať svojich spoluveriacich. Každú spoločenskú filozofiu otestujeme najlepšie tak, že zistíme, ako ju jej stúpenci vykladajú a realizujú. Kresťanské autority, napríklad cirkevný otec Gregor z Nyssy, kázali kresťanom, aby nevlastnili otrokov, a ako sa ich posolstvo šírilo Európou, kresťania ho naozaj poslúchli.

Všeobecne sa má za to, že kresťania prevzali otroctvo od Grékov a Rimanov a praktizovali ho až do modernej doby, ale to nie je pravda. Kresťanstvo sa dostalo k moci vo štvrtom storočí a medzi štvrtým a desiatym storočím bolo otroctvo v Európe viac-menej zrušené. Podľa historika Rodneyho Starte neboli v kresťanskej Európe v druhej polovici stredoveku prakticky žiadni otroci.

Otroctvo bolo nahradené nevoľníctvom, čo síce nebola práve vľúdna inštitúcia, ale aspoň sa zakladala na vzájomných právach a povinnostiach medzi pánmi a nevoľníkmi. Nevoľníci platili nájom a ponechávali si časť úrody pre seba. Mohli sa ženiť a vydávať, ako chceli, a sami sa rozhodovali, kedy budú pracovať, ako budú vychovávať rodinu a ako budú tráviť voľný čas. Skrátka neboli majetkom ani "ľudskými nástrojmi". Ak sa niekedy budete musieť rozhodnúť, či sa chcete stať nevoľníkom, alebo otrokom, staňte sa nevoľníkom.

Na americkom Juhu sa otroctvo rozšírilo z jediného dôvodu: v Novom svete bolo veľa ťažkej, vyčerpávajúcej práce a na trhu s africkými otrokmi sa dalo zohnať veľa mužov a žien, ktorí by ju vykonávali. Marxistický historik Eugene Genovese napísal v knihe Roll, Jordan, Roll, ktorá je všeobecne považovaná za najlepšiu štúdiu o americkom otroctve, že plantážnicka trieda mala na otroctve silný existenčný záujem. K obhajobe otroctva viedol južanov výhradne tento sebecký záujem. Odvolávali sa síce na biblickú teológiu, ale tým len ospravedlňovali, prečo plantážnicka trieda núti černochov proti ich vôli k neplatenej drine. Dnes sa väčšina týchto ospravedlnení, napríklad prekliatie Chámove, považuje za úplné nezmysly. V Biblii sa nikde ani nenaznačuje, že Chám bol černoch! Niekoho možno zaráža, že Južania obhajovali otroctvo, hoci sami seba nazývali kresťanmi, ale naozaj prekvapovať to môže len toho, kto nepozná hlbiny ľudského sebectva.

Keď Genovese začínal pracovať na svojej štúdii, myslel si, že zistí, že kresťanstvo zmierovalo otrokov s ich údelom a vyzývalo ich, aby čakali na večné spasenie a netúžili po slobode na tomto svete. Presne to tvrdia ateisti. Genovese zistil, že v temnotách otroctva skutočne mnoho otrokov liplo na viere v odmenu na večnosti. Zaskočilo ho však, že otroci sa pod vplyvom týchto nebeských očakávaní nezmierovali a neuspokojovali s týmto svojim údelom. Naopak vytvorili si silný liberálny étos, v ktorom bola túžba po spáse v budúcom svete nerozlučne spätá s požiadavkou slobody v tomto svete.

Genovese, ktorý neskôr konvertoval ku katolicizmu, vo svojej knihe ukazuje, že tento étos sa medzi otrokmi zrodil z čítania Biblie. Spomeňte si na text slávneho spirituálu: "Zostúp, Mojžiš, do egyptskej krajiny a povedz faraónovi: nechaj mojich ľudí ísť." Otroci našli v knihe Exodus paralelu medzi svojim osudom a situáciou Izraelitov v egyptskom zajatí. Mojžiš sa tak nestal len vodcom zajatých Židov, ale aj černošských otrokov v Amerike. Neskôr dalo mnoho oslobodených otrokov svojim synom meno "Moses" - Mojžiš. Otroci čerpali z Biblie silné slobodomyseľné posolstvo, hoci ateistická kritika tvrdí pravý opak.

Na začiatku osemnásteho storočia začali skupiny amerických kvakerov a evanjelikov prvé organizované kampane proti otroctvu. Podnet im k tomu dala prostá myšlienka, ktorú hlása Biblia: Všetci sme si v očiach Božích rovní. Táto myšlienka bola do tej doby chápaná ako duchovná pravda, ktorá sa týka len budúceho života. Kvakeri i evanjelici však boli presvedčení, že z nej plynú zásadné dôsledky aj pre tento život. Z teologického výroku o rovnosti ľudí pred Bohom odvodili politickú poučku, že žiadny človek nemá právo vládnuť druhým bez ich súhlasu. Z tejto revolučnej myšlienky vzišlo nielen zrušenie otroctva, ale aj americká demokracia. Rovnaký je vlastne aj princíp modernej zastupiteľskej demokracie - nikto nemá právo vládnuť druhým bez ich súhlasu.

Patrí sa tiež spomenúť, že pápež Pavol III sa napríklad v roku 1537 vyhranil voči otroctvu bulou Sublimis Deus

Prínos kresťanstva a misionárov
Mnohí ateisti namietajú voči prínosu kresťanstva pre spoločnosť. Dala by sa o tom viesť rozsiahla diskusia, ale za všetky vyjadrenia spomeňme aspoň jeden veľavravný komentár. Keď som v New Yorku debatoval s Christopherom Hitchensom - bolo to vzrušujúce stretnutie s vynaliezavým ateistickým protivníkom k téme nazvanej "Je kresťanstvo problém?". Zrejme najzaujímavejšiu otázku položil muž z ostrovného štátu Tonga. Povedal, že Tonga sa celé stáročia zmietala v strašných krvných pomstách, kmeňových vojnách a dokonca aj v kanibalizme. Potom prišli misionári so svojou náukou o Bohu, bratstve všetkých ľudí a posmrtnom živote. Dnes už sa na Tonge žije oveľa pokojnejšie a šťastnejšie. Muž sa obrátil na Hitchensa a spýtal sa ho: Predložil ste pár zaujímavých teórií, ale čo nám môžete ponúknuť? Hitchens na okamih stratil reč. Jeho a aj obecenstvo tá neuveriteľne prostá otázka zaskočila.

------------------
Foto: Stone Town Slave Trade 5 by Son of Groucho, CC licencia

Informácie o Igor Barták

Obrázok používateľa Igor Barták

Krátke info o sebe (nepovinné)

...

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články

  • 23.11.2001 - 01:00
    Pastor George Thomas, ktorý v malom mestečku v Novom Anglicku viedol svoj zbor, prišiel raz v jedno...
  • 13.04.2001 - 00:00
    Pán Ježiš pre nás trpel, bol za nás odsúdený. Iba farizeji zaslepení zlosťou, nenávisťou, nevideli...
  • 12.01.2001 - 19:00
    Tento - možno až priveľmi vyzývavý názov - som zvolil zámerne. Pretože si myslím, že odráža...