Lisabonská zmluva - Diktát veľmocí alebo nádej pre Európu?

Blížia sa nám voľby do Európskeho parlamentu a členovia EÚ si dali silné predsavzatie ratifikovať vo svojich národných parlamentoch už dobre známu Lisabonskú zmluvu. Môj tatino síce nie je profesionálny analytik, ale intelektuálna diskusia s ním na tému Lisabonskej zmluvy priniesla svoje hojné ovocie – a ja by som Vám, drahí čitatelia, chcel stručne zhrnúť výsledok našich rozhovorov.

V Európe máme aj skeptikov, aj nadšencov, aj vyslovene odporcov EÚ. Ja som skôr nadšenec, ale ak nahliadnem do Lisabonskej zmluvy, stávam sa skôr skeptikom „klausovského“ typu. Pozrimeže sa na Lisabonskú zmluvu z viacerých strán – pozrime si názor skeptika, nadšenca a odporcu. Ja k ním pridám ešte aj názor kresťana. A utvorme si následne svoj vlastný názor. :-)

NADŠENEC si všíma predovšetkým zjednodušenie toho obrovského a vysoko neefektívneho, byrokratického kolosu zvaný Európska komisia a Európska rada. Dvadsaťsedem členských štátov – dvadsaťsedem eurokomisárov. Každá krajina má právo veta. Predstavte si 27 žien na trhovisku. Potrebujú sa dohodnúť na správnom recepte nejakej polievky, koláča alebo nejakého obedu. Veď to je nepredstaviteľné a nemožné! :-))) Tie sa nedohodnú, ani keby ich bolo len päť! A takto vyzerá Európska únia dnes – chce sa na niečo strategickom alebo aj detailnom dohodnúť a kým sa všetkých 27 štátov posadí za stôl a dohodne na jednakom stanovisku, tak nás zatiaľ prevalcujú jednotné USA, Rusko alebo Čína. A aj tak sa nedohodneme. A Lisabonská zmluva ustanovuje exekutívnu inštitúciu „Radu Európskej únie“, v ktorej sa od roku 2017 zmení hlasovanie na tzv. systém „dvojitej väčšiny“. To znamená po lopate, že stačí na prehlasovanie jednotný hlas 55% členských štátov zastupujúcich aspoň 65% populácie EÚ. Hurá, EÚ sa konečne na niečom dohodne.

Čo si však všimne ODPORCA? Odporca si sadne a začne počítať. Nemcov je 82,5 milióna. Francúzov je 60,6 milióna. Britov je tiež okolo 60 miliónov. Hm. Dvojitá väčšina je teda dva typy väčšín, aby prehlasovali zvyšok Únie. Prvá hovorí, aby bolo „za“ aspoň 55% členských štátov – odporca vezme kalkulačku a zistí, že to znamená v súčasnosti 15 krajín EÚ. Druhá väčšina je 65% populácie EÚ, takže ak má dnes Únia 496 miliónov obyvateľov, tak 65% predstavuje 322,4 miliónov. Odporca následne uvažuje: „Ak Slováci, Česi, Poliaci, Slovinci, pobaltské národy nebudú niečo chcieť prijať (a to sa stáva často), tak sa môžeme aj na hlavu postaviť, lebo hoci dáme ledva dokopy 15 krajín, nikdy nedáme dokopy ani len 100 miliónov obyvateľov a nieto ešte cez 300! Avšak! Avšak ak sa dajú dokopy Francúzi, Nemci, Briti, Španieli, Taliani spolu s ešte zopár menšími krajinami typu Cypru, tak bez väčších problémov prehlasujú naše malé národy.“ A veru, drahí čitatelia, stávame sa takto akosi podmanení veľmocami – Nemci nás nedobyli vojensky, tak si nás podmanili ekonomicky.

„My vám z nášho HDP dáme v eurofondoch na vaše diaľnice, mosty, hrady a iné, čo pozdvihne vašu krajinu, ale musíte nás poslúchať. To sa stáva heslom od roku 2017,“ vraví odporca. Miesto pre odpor sa tu teda stáva relevantným fenoménom. Hm. :-(

A čo si povie SKEPTIK? Skeptik si uvedomuje dôležitosť európskej integrácie. Veru, drahí čitatelia, Francúzi a Nemci sa počas dejín tak bili a mlátili „furt“, že si raz konečne sadli za stôl a povedali si, že svoj spor budú riešiť už konečne inak a efektívnejšie. Pôjdu cestou integrácie svojich krajín a budú žiť v mieri, sledujúc cieľ čo najväčšieho spoločného bohatstva pre svoje národy. Lebo mlátiť sa je príliš drahé a prináša bežným ľuďom len pliagu. Sme približne 63 rokov od najväčšej vojenskej katastrofy v histórii. Európa potrebuje mier. Potrebuje integráciu a spoluprácu. Inak neobstojí ani voči USA, ani voči Rusku, ani voči novému silnému hráčovi – Číne. A to nehovoriac o ďalších mocných hráčoch, ktorí celkovo pluralizujú svetovú politickú scénu. Preto je Lisabonská zmluva potrebná, aby sa Európa vedela na niečom dohodnúť a mohla vystupovať ako silný hráč. A zároveň aby pol miliardy obyvateľov Únie bolo takpovediac šťastných, čo sa nedá bez efektívnych legislatívnych a exekutívnych procesov.

„Lisabonská zmluva znamená pre naše malé národy v niečom stratu, a v niečom zisk,“ hovorí skeptik. Charta základných práv sa stane právne záväznou, bude sa dať z Únie formálne vystúpiť, zníži sa počet eurokomisárov a počet členov europarlamentu, takže trochu odbudne byrokracie a kolos sa bude môcť rýchlejšie točiť a promptne reagovať na svetové dianie. Ale aj na dianie vnútri členských krajín – takže môžeme lepšie čerpať peniaze z eurofondov... a bude stály predseda Rady, ktorý zastúpi EÚ navonok. Keď sa Európa bude vedieť efektívne na niečom dohodnúť, tak aj naše národy z toho určite majú ako-taký zisk. Lebo veď Únia tu je aj pre nás, aspoň „tak trošku“. ;-) Zároveň pocítime stratu určitej národnej sily, pretože už nebudeme môcť len tak ľahko vetovať dianie v Únii, takže sa bude dbať viac na vzájomnú spoluprácu. No a samozrejme mocné a veľké národy budú nad nami držať patronát a budú nám veliť. „A bude jedno, ktorý západakov Únie bude držať predsedníctvo v rámci rotačného systému...“ :-)

A veru, ľudia, to preto nechcú Turecko v EÚ. Lebo Turkov je 70 miliónov a to by poriadne zamiešalo karty v Európskej rade po roku 2017, až sa ujme systém dvojitej väčšiny. A moslimovia by získali aj poriadne početné kreslá v europarlamente. Nie je to teda veruže zrovna zábava prijímať takúto (chudobnú) mocnosť do nášho spoločenstva.

A teraz môj názor. Keďže je článok už dlhý, tak v stručnosti len poviem, že súhlasím s tým, čo hovorí skeptik. Avšak pridávam k svojmu názoru ešte aj kresťanský aspekt, pretože som obyvateľ EÚ, ktorý je veriaci. Ako kresťan môžem integráciu Európy len podporovať, pretože globalizácia je neignorovateľný fakt, ktorý sa s vývojom technickej civilizácie nedá nijak zastaviť. Vytvára sa pluralistická svetová scéna, kde s rachotom napredujú noví mocní hráči – Čína, India, arabský svet, Pakistan, putinovské Rusko, Africká únia, hispánsky svet a samozrejme USA. Preto viem, že Európa môže a musí ísť len cestou integrácie a spolupráce. Ale odtiaľ potiaľ – preto som v kontexte Lisabonskej zmluvy skeptik. Najviac mi však vadí, že sa Európa hanbí za fenomén Boha, ktorý toľko znamenal v jej dejinách. Veď sme sa volali ešte nedávno kresťanskou civilizáciou a v Konvente sa dohodli, že sa preambula Zmluvy odvolá iba na „náboženské dedičstvo“. Myslím si, že je to málo a to slovíčko „kresťanský“ tam skloňované byť malo. :-(

Ponúkol som Vám teda – verím že čo najstručnejší – prehľad názorov na Lisabonskú zmluvu. Verím, že zvyšok práce – teda utvorenie vlastného názoru – Vám už pôjde samým takpovediac bez problémov. :-)

venované mojej inšpirácii – tatinovi

Poznámka: Číselné údaje z článku pochádzajú zo slobodnej encyklopédie http://wikipedia.org.

----

PrílohaVeľkosť
Lisabonska zmluva.jpg27.98 KB
Vlajka EU.jpg23.65 KB
Vlajka EU s krizom.jpg26.6 KB
EU.jpg63.69 KB
 #

Lisabonská zmluva a subsidiarita

Európska únia sa rada chváli základnými princípmi, na ktorých je postavená jedným z nich je aj princíp subsidiarity, ktorý žiaľ sama EÚ nedodržiava. Keby tomu tak nebolo, nevymyslela by si Lisabonskú zmluvu. Tu sa totiž mýlia pojmy subsidiarita a participácia, čo nie je to isté. Subsidiarny princíp je postavený na tom, že ak si napr. členská krajina EÚ vie sama vytvoriť,rozvíjať a udržať sociálne, politické aj ekonomické podmienky, nepotrebuje akýsi "dozor z hora". Subsidiarita znamená, že vyššie spoločenstvo nesmie zasahovať do rozhodnutia nižšieho spoločenstva, resp.môže zasiahnuť len vtedy, ak si nižšie spoločenstvo nevie alebo nemôže samo pomôcť. Pomoc má prestať vtedy, ak je spoločenstvo schopné si pomôcť vlastnými prostriedkami, vlastnou kompetenciou.
Kompetencia jednotlivej krajiny ako aj jednotlivca (občana) najmä v závažných rozhodnutiach je neprenosná napr. pri hlasovaní v parlamentoch krajín o otázke interrupcie, eutanázie, ale aj ekonomických otázkach (stanovenie podmienok exportu a importu).Na druhej strane, "jednotlivec alebo organizačne vyššie spoločenstvo nemá prenášať kompetencie, ktoré mu prislúchajú na vyššie spoločenstvo, ale v plnej zodpovednosti za ne ich má realizovať vlastnými silami". (Pozri KOŠC,S.: Katolícka sociálne náuka, PF KU Ružomberok 2007, s.28)
Decentralizačný proces,ktorý sa začal najmä v krajinách východného bloku úzko súvisí so subsidiaritou, no jeho nenaplnenie do dôsledkov zapríčiňuje aj v našej krajine nemalé problémy. To vidíme v návrate vlády premiéra Róberta Fica k teórii sociálneho štátu škandinávskeho modelu. Demokracia, o ktorú sa tak "úzkoprso" opiera aj Lisabonská stratégia, však nie je naplnením cieľov Európskej únie. To, že európsky parlament,alebo parlament akejkoľvek demokratickej krajiny odhlasuje väčšinovo sociálno-politické či ekonomické zákony, ktoré sú v rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby, sa nemôžu nazývať demokratické. Žiaľ, pri schválení Lisabonskej zmluvy nie som si istý či naplnením článkov zmluvy sa nenaruší dôstojnosť človeka a jeho identita. Zmluva by mala reflektovať aj spoločné dobro, ktorého podmienky (podľa Katolíckej sociálnej náuky) je povinný vytvoriť štát, ale aj jednotlivci. Preto súhlasím s autorom článku - áno EÚ,(kresťanskej EÚ, takú ktorú navrhol Róbert Schuman),ale nie Lisabonskej zmluve.

 

Informácie o Roman Gemela

Redakčné články