Cesta k úplnej jednote

hoci týždeň modlitieb za jednotu kresťanov je dávno za nami, ponúkam prácu, čo som kedysi písal z ekumenizmu o Brestskej únii. možno ako vyjadrenie aj mojej túžby po úplnej jednote...

1. Staršie pokusy o Úniu
Prvý pokus bol už za pápeža Viktora II. (pred rokom 1057) a jeho nástupcu Alexandra II., ktorý vyslal do Carihradu legáta. Ešte väčšie šance a nádeje boli za Gregora VII. a cisára Michala VII. v roku 1075. Za pomoc proti normanskej agresivite ponúkol pápežovi úniu. Ale po palácovom prevrate v roku 1078 boli nový cisár Nicefor III. a Alex I. Kommenos exkomunikovaní. Rokovania prebiehali aj medzi Urbanom II. a cisárom Alexom I. V roku 1089 pápež poslal do Carihradu legáta, aby z cisára sňal exkomunikáciu a požiadal o otvorenie latinských kostolov v Carihrade. Carihradská synoda uznala vyškrtnutie pápeža z dokumentov za neplatné a v rozpore s právom. Schizma tak prestala existovať. K tomu synoda v Bari potvrdila byzantskú liturgiu a dovolila používať kvasený chlieb, Filioque bolo ponechané na slobode. Skrze križiacke výpravy však nastala katastrofa. V roku 1100 došlo k Antiochijskej schizme. Išlo o stolec patriarchu. Rím podporil svojho kandidáta, Gréci zasa svojho. Rokovania síce trvali celé 12. storočie, ale bezvýsledne. Pápež zdôrazňoval primát v duchovných veciach, cisár zasa vo svetských. Otázku únie obnovil cisár Manuel I. keď sa v roku 1141 obrátil na Inocenta II. Išlo však o politickú záležitosť a preto sa tento pokus skončil neúspešne. Napokon došlo v roku 1182 k vyvraždeniu latinikov v Carihrade, čo Západ dlho nevedel odpustiť.
Únie boli uzavreté aj za Inocenta III. s Bulharmi a Srbmi, no mali výlučne politický charakter. Ani v jednom zo zachovaných dokumentov sa nevraví o dogmatických otázkach a okrem toho Bulharské aj Srbské kráľovstvo inklinovali k Carihradu. Preto skorý rozklad týchto únií nebol prekvapujúci. Čisto politický charakter mala aj únia s Ruskom, no udržala sa aj za Inocentových nástupcov Honória III. a Gregora IX. Obaja vyzývali ruských panovníkov k jednote. Neskôr (1245) mala byť únia prijatá ako odpoveď na ochranu proti Mongolom a oficiálne bola vyhlásená ešte počas rokovaní. Rusi však mali prestať používať svoj rítus i jazyk. Pretrhnutá bola v roku 1256.
Ďalší pokus prišiel počas II. lyonského koncilu v roku 1274. Bolo vynaložené veľké úsilie z oboch strán, snahy boli úprimné, i keď spolitizované. Pápež síce nástojil na prijatí únie bez politických podmienok, ale práve tie zohrávali na sneme dôležitú úlohu. Gréci napokon uznali náuku o sviatostiach, primát Apoštolského Stolca a aj Filioque, hoci ho nezaviedli do liturgie. Ostal im vlastný obrad i organizačná štruktúra. Únia bola slávnostne vyhlásená 17. júla 1274 a na Východe 16. januára 1275, ale tu sa stretla so všeobecným odporom ľudu i duchovenstva. Chcel ju ešte posilniť pápež Mikuláš III (1277-1285), no jeho nástupca Martin IV. pre politické záujmy vylúčil z Cirkvi cisára Michala Paleologa ako „ochrancu schizmy a herézy“ na čo cisár odpovedal zrušením únie.
V roku 1357 Ján V. Paleológ zložil katolícke vyznanie viery do rúk pápežského legáta Tomáša Petra, prijal Eucharistiu a sľúbil pripraviť pôdu pre úniu. Hoci tento akt zopakoval o dva roky v Ríme do rúk pápeža Urbana V., nepriniesol ovocie. Otázka únie stroskotala na neochote pápeža zvolať kvôli nej koncil. Pápeži nechápali úniu ako zjednotenie dvoch rovnoprávnych Cirkví, ale ako podriadenie Východu vo viere, disciplíne i liturgii Rímu. Atmosféra sa zmenila až vtedy, keď sa byzantskí predstavitelia zúčastnili ako pozorovatelia na koncile v Kostnici (1414-1418).
Napokon sa otázkou jednoty s Východnými Cirkvami zaoberal Florentský koncil (1438). Gréčtina bola spolu s latinčinou úradným jazykom koncilu. Po dlhých diskusiách bola uzavretá jednota s Arménmi (22. novembra 1439) a Jakobitmi (4. februára 1442). Po presune koncilu do Ríma bola uzavretá únia so Sýrskou Cirkvou ( 7. augusta 1443) a napokon aj s niektorými Chaldejskými a Maronitskými Cirkvami (7. augusta 1445). Slávnostne sa tu zrodila aj Florentská únia. Slávnostne bola vyhlásená bullou Laetentur caeli 6. júla 1439. Únia sa však na Západe a aj na Východe stretla s nepochopením. V Carihrade došlo k vnútornému rozkolu, účastníci koncilu boli obvinení z herézy a zrady. Pre obrovskú opozíciu tu bola únia vyhlásená až 12. XII. 1452 v chráme Hagia Sofia. Je však isté, že už v roku 1440 bol pápež menovaný v gréckej liturgii a že o tri roky na to vzniklo hnutie proti únii. Táto únia bola posledná, ktorá vyšla z iniciatívy Carihradu. Západ totiž nedodržal zmluvu a ani jeden západný štát nepomohol Východu v boji s Turkami, ktorí napokon 29. mája 1453 dobyli Carihrad. K formálnemu ukončeniu únie došlo na patriarchálnej synode v Carihrade v roku 1484.

2. Myšlienky o únii s Východnými Cirkvami po Tridentskom koncile
Rím i Východné Cirkvi si od počiatku uvedomovali bolestnú skutočnosť vzájomného odlúčenia. Na oboch stranách existovali iniciatívy o prinavrátenie jednoty. Po Tridentskom koncile, keď v Európe bola ešte stále veľmi silná turecká hrozba a k tomu sa pridali aj politicko-náboženské konflikty medzi odlúčenými kresťanmi a Rímom, ožili snahy o úniu s Východnými Cirkvami z náboženských, ale i politických dôvodov.
Myšlienku o únii s celým Východným kresťanstvom začal propagovať a šíriť pápež Gregor XIII. (1572-1585). V roku 1573 zriadil Kongregáciu pre Východné Cirkvi a tá iniciovala preklad Rímskeho katechizmu a dokumentov Tridentského koncilu do gréčtiny. To ovplyvnilo zriadenie Gréckeho kolégia v Ríme (1575), ktoré sa malo starať o kňazov a laikov pracujúcich pre úniu. Gréci dostali aj kostol sv. Atanáza. Pápež v túžbe po únii poslal v roku 1580 legáta Ceduliniho do Carihradu aby sa pokúsil nadviazať úniu s patriarchom Jeremiášom II. Rok na to sa podujal uzmieriť na žiadosť Ivana IV. Hrozného Rusko s Poľskom. Mal totiž nádej, že takto získa Ruskú Pravoslávnu Cirkev pre úniu.
Čas ukázal, že jeho úsilie malo zmysel a prinieslo ovocie.

3. Staršie pokusy o Cirkevnú úniu v Poľsku
Koncom 14. storočia sa dosiahol na poli únie čiastočný úspech. Obnovila sa litovsko-kyjevská metropola a únia Východu s Rímom sa chápala ako doplnenie politickej únie. Za metropolitu bol menovaný Cyprián a neskôr jeho synovec Gregor. Ale ekumenický patriarcha ho odmietol schváliť pre protiúnijný postoj. Po dohode s kráľom Vladislavom Jagelonským však išiel na snem do Kostnice a cieľom nadviazať úniu s Rímom. Počas audiencie u Martina V. otvorene požiadal o úniu. Pápež však počítal s úniou celej Byzantskej Cirkvi a preto sa touto žiadosťou bližšie nezaoberal. Okrem toho uniatské snahy načas prerušila aj Gregorova smrť.
Predstaviteľom florentskej únie bol v Poľsku kyjevský metropolita Izidor. Na florentskom koncile sa bezprostredne zúčastnil dogmatických diskusií a už v roku 1439 ho Eugen IV. menoval za kardinála a legáta pre Poľsko, Rusko, Litvu a Inflanty. Hoci mala únia v Jagelonskom štáte veľa protivníkov, postavil sa za ňu kráľ Vladislav I., ktorý vyrovnal 22. marca 1443 ruské duchovenstvo s latinským. No toto privilégium do života nebolo nikdy uvedené. V Pravoslávnej cirkvi boli rozličné názory. Proti nej bolo nižšie duchovenstvo a široké vrstvy ruského obyvateľstva. Latinská hierarchia sa postavila na stranu bazilejského koncilu a tak z väčšej časti neprijala úniu, lebo tá bola dielom koncilu florentského. Podporil ju však krakovský biskup Olesnicki, prívrženec bazilejského snemu.
Po Izidorovom odchode do Ríma sa únia na ruských územiach v Poľsku zachvela. O to sa pričinil kráľ Kazimír Jagelonský uznaním jurisdikcie moskovského metropolitu v Poľsku. Keď sa 1458 kyjevský metropolitom stal opát Gregor, únia ožila a trvala skoro osemdesiat rokov. No odkedy na metropolitnom stolci zasadali protivníci únie, tá vymierala. Znova ožila za metropolitu Jozefa Bulharinoviča, ktorý vyznal katolíku vieru pápežovi Alexandrovi VI. Tento vydal aj zákaz rebaptizácie Rusínov a v bule Admonet nos z apríla 1501 obdaroval tunajšiu Cirkev odpustkami. Pohroma pre úniu však prišla v podobe manželstva kráľa Alexandra s Helenou, dcérou Ivana III. Na jej žiadosť bol za metropolitu vymenovaný jej kaplán Jonáš, ktorý bol proti únii.

4. Brestská únia
O úniu s Ruským Pravoslávím sa začalo zaujímať Poľsko. Myšlienky o únii sa tu dajú zhrnúť do dvoch bodov: náboženské a politické prvky.
4.1. Náboženské prvky
Ako prvý sa o ňu začal zaujímať Stanislav Orechowský. Niet sa čomu diviť. Jeho matka bola dcéra pravoslávneho kňaza a vštepila mu do srdca lásku k pravosláviu. Rozdiely medzi Cirkvami považoval za nepodstatné. Dokazoval, že Východná Cirkev si zachovala ortodoxnú vieru a to, že všeobecnosť Rímskej Cirkvi bude väčšia, ak bude v jednote s Východnými Cirkvami. Preto žiadal úniu oboch Cirkví ako rovnocenných partnerov.
Ďalšími šíriteľmi uniatských myšlienok boli kardinál Hozius a spisovateľ Modrzewský, ktorý požadoval náboženskú jednotu s Rusínmi na základe politickej jednoty a tvrdil, že rozdiely medzi Cirkvami sú spôsobené len spormi o slová. Hozius si zasa myslel, že Pravoslávni kresťania by mali sami prosiť o prijatie do Cirkvi a uznať primát Ríma za podmienky zachovania obradu.
Ohniskom únie bola jezuitská univerzita v Viľňuse. Jej najhorlivejším zástancom bol jej prvý rektor, kňaz Peter Skarg. Na jeho príkaz vyšlo dielo O vláde a jednote Božej Cirkvi po jedným pastierom, ktoré bolo darované protektorovi poľského pravoslávia Konštantínovi Ostrogotskému. Toto podporili pápežský nuncius a kráľovský kazateľ.
Hlasy za úniu sa začali ozývať aj v poľskej Pravoslávnej Cirkvi. Medzi jej zástancami boli biskupi i samotné knieža Ostrogotský. Únia však našla aj svojich nepriateľov. Tí sa sústredili okolo kniežaťa Kurbského, v ľvovskej a dokonca aj vo viľniuskej stauropigii.
4.2. Politické prvky
Moskovskí cári počnúc Ivanom Sorgom začali politiku zjednotenia Ruska pod hegemóniou Moskvy. Tieto opatrenia vyvrcholili v Ivanovi IV. Hroznom, ktorý prijal titul cára celého Ruska. Je pochopiteľné, že túto centralistickú politiku Pravoslávna Cirkev podporovala. Moskovský patriarchát vzniknutý v roku 1589 mal záujem o zvrchovanosť nad Pravoslávím v Poľsku. Tieto snahy spôsobili znepokojenie poľských pravoslávnych biskupov a tí zareagovali tak, že začali uvažovať o únii s Rímom. Úniou sa zaoberali aj poľskí králi Vladislav Jegielonský a Vladislav Warnenčik, takisto kráľ Bátory a Žigmund III. Únia s Rímom bola pre Poľsko náboženskou a politickou nutnosťou, ale nemožno tvrdiť, že mala len politický charakter.
4.3. Uzavretie únie
Konečná iniciatíva vyšla od latinského biskupa Maciejowského. Ten získal pre úniu brestského sudcu Pocieja a pravoslávnych biskupov Terleckého a Balabana. Pravoslávni biskupi sa stretli na dvoch zjazdoch v Belzii a Litovskom Breste (1590-1591). Hoci rokovania išli pomaly, rozhodli sa pristúpiť na úniu. Rokovania urýchlil nový vladimírsky biskup Pocej, úplne oddaný reforme. V nádeji urýchlenia rozhovorov vplývalo na neho knieža Ostrogotský. Rokovania urýchlil dekrét kráľa Žigmunda, ktorým v prípade únie prisľúbil vyrovnanie privilégií pravoslávnej hierarchie s latinským klérom. Vďaka Pocejovi sa za úniu vyslovil aj Kyjevský metropolita Rahoz. Ale jeho rozhodnutie odradilo Balabana, s ktorým mal spor. Konečné rozhodnutie a dohodnutie podmienok prišlo na zjazde v Torčine pri Lucku 2. decembra 1594. Situáciu však skomplikovalo vynechanie Ostrogotského z rozhovorov, ktorý sa urazil a už v roku 1953 začal postupovať proti možnej únii. Napokon sa na synode v Breste nad Bugom 12. júna 1595 ruskí biskupi pod vedením Rahoza rozhodli pristúpiť na úniu za týchto podmienok:
- záruka liturgie a východných obradov v staroslovienčine
- zachovanie juliánskeho kalendára
- vyrovnanie ruskej hierarchie s právami latinskej hierarchie v súlade s privilégiami kráľa Vladislava I. Warnenczyka z roku 1443 vydaného v prospech florentskej únie.
Prívrženci únie pracovali na jej vytvorení veľmi aktívne. Biskupi Terlecki a Pocej boli vyslaní do Ríma ako delegáti, ktorí mali v mene celej Poľskej Cirkvi doplniť akt únie pred pápežom Klementom VIII. Ten ich prijal veľmi žičlivo a 25. decembra 1595 slávnostne prijal pravoslávnu kyjevskú metropolu v Poľsku do Cirkevnej jednoty. Bulou Magnus Dominus et laudabilis nimis z 23. decembra 1595 zaručil:
- východnú liturgiu a obrad so staroslovanským jazykom
- dovtedajšiu cirkevnú organizáciu a metropolitovi právo schvaľovať sufragánov
- používanie juliánskeho kalendára
Uniati zasa uznali pápeža za hlavu Cirkvi a prijali všetky katolícke dogmy.
4.4. Problémy novovzniknutej únie
Ešte stále urazený knieža Ostrogotský po návrate delegátov z Ríma využil všetok svoj vplyv na to, aby k vyhláseniu únie nedošlo. Okrem toho od nej odstúpili aj biskupi Balaban a Kopystyňský a cirkevné bratstvá s vyslancami ekumenického patriarchu začali všemožnú činnosť proti únii. Napokon metropolita Rahoz zvolal do Brestu nad Bugom synodu s cieľom vyhlásiť úniu. Okrem Balabana a Kopystyňského na ňu prišli všetci biskupi zo strany Pravoslávneho episkopátu. 9. októbra 1596 napokon došlo k slávnostnému prijatiu únie.
Ani to však ešte nebol koniec. V tých istých dňoch sa na tom istom mieste uskutočnila protisynoda pod vedením Ostrogotského. Na nej boli prítomní aj ortodoxní biskupi z Ruska, z moskovskej oblasti, pravoslávne duchovenstvo nesúhlasiace s úniou a vyslanci ekumenického patriarchátu Nicefor a Lukaris. Antisynoda protestovala proti únii, dala do kliatby uniatských biskupov a Pravoslávie v Poľsku vyzvala k neposlušnosti. Takto došlo k formálnemu rozkolu v poľskej pravoslávnej cirkvi. Koniec tomuto rozkolu neprinieslo ani jej uznanie kráľom Žigmundom III.

5. Záver
Brestská únia bola istotne najväčšou a najdôležitejšou po florentskej únii hoci nezahrnula celú Východnú Cirkev. Bola potrebná tak pre Cirkev, ako aj pre štát. Je pravda, že pri jej uzatvorení bolo obídených veľa podstatných prvkov, akými sú názor veriacich, získanie všetkých biskupov a významných laikov či podpora zo strany vlády. Rozhodne však nebola dielom diktatúry ani čisto administratívnym faktom. Veď v Breste sa súčasne uskutočnili dve synody a účasť na nich bola na oboch pre kohokoľvek otvorená. Únia mala hlavne náboženský charaktar a bola závislá na pravoslávnom episkopáte. To potvrdzuje aj list Žigmunda III. Ostrogotekému z 25. júla 1595: „rozhodnutie v čisto náboženskej záležitosti únie s Rímom patrí biskupom, ich pastoračnej moci, za ktorým by sme my všetci mali ísť bez váhania.“ Kráľ takisto vyjadril plnú slobodu prijatia či neprijatia únie v inom liste Ostrogotskému.

6. Bibliografia
Kumor, B.: Cirkevné dejiny, zv. 3.: Zlaté obdobie kresťanského stredoveku, POLYPRESS s.r.o., Levoča 2001
Kumor, B.: Cirkevné dejiny, zv. 4.: Jeseň kresťanského stredoveku, POLYPRESS s.r.o., Levoča 2002
Kumor, B.: Cirkevné dejiny, zv. 5.: Rozkol v Západnom kresťanstve, POLYPRESS s.r.o., Levoča 2002

Informácie o tomas j. kunik

Obrázok používateľa tomas j. kunik

Krátke info o sebe (nepovinné)

katolícky kňaz na misii v Albásku. tým je povedané všetko :) ale nedomýšľajte si...

Zobraziť celý profil používateľa

Redakčné články